Krajina pri Eufrate

Sýria sa stáva z roka na rok čoraz obľúbenejšou cestovateľskou destináciou. Niet sa čomu diviť, pretože krajina ponúka neobyčajné množstvo historických pamiatok, cez staré arabské trhy až po príjemne posedenia s ľuďmi nad šálkou horúcej kávy s kardamónom alebo osviežujúcom mätovom čaji. Stále sú však miesta, ktoré nenavštevuje toľko turistov a jedným z nich je práve východná časť krajiny, cez ktorú preteká Eufrat, rieka prinášajúca život.

Cesta na východ

Z Palmýri odchádzame na východ krajiny takmer na pravé poludnie. Lúčime sa s chalanom z hotela a ten nám vybavuje zadarmo odvoz na stanicu. Na krajnici je už pripravený autobus a netrvá dlho kým sa pohneme. Máme ho celý len a len pre seba, pretože okrem nás sa vezie len šofér a jeho pomocník. Týchto 220 kilometrov do mesta Deir ez-Zor stojí v Sýrii len dve eurá.  V cene je samozrejme aj niekoľko pohárikov horúceho čaju, bez ktorého by sa tu autobus asi ani nepohol. Celá cesta vedie cez monotónnu vyprahnutú púšť. Len raz za čas sa medzi pieskom vynorí niekoľko domov a nedá mi nemyslieť čo tak tí ľudia celý deň robia. Sledujem pobehujúce stáda tiav a pieskové víry. Vyzerajú ako malé tornáda nesúce milióny pieskových zrniečok. Už od večera poriadne fúka a zrazu sme sa ocitli uprostred púštnej búrky. Okolo nás sa náhle zotmelo a pohľad vpred prerušila hradba poletujúceho piesku. Autobus musel zastať na krajnici, pretože ak by išlo niečo oproti nedopadlo by to práve najlepšie. Neprešlo ani päť minút a piesočný vír sa stratil ďaleko za nami. Po dvoch hodinách jazdy sa začína vonku objavovať zeleň a čoraz viac domov. To je neklamný znak toho, že už sme na mieste.

Orientálna rozprávka

Prvým nádychom cítim vonku ťažký a rozhorúčený vzduch. Štyridsať stupňov tu v Deire ležiacom vo východosýrskej púšti nieje žiadnym prekvapením. V centre hľadáme lacný hotel a vyrážame objavovať mesto. Vždy mám obrovskú radosť ak niekam prídem a cítim sa tam neobyčajne dobre. Práve tu na hlavnej ulici v Deir ez-Zor to znovu zažívam. Od prvého momentu sa mi tu páči. Ulice sú zaprášené a vietor raz za čas zdvihne piesok, ten sa preženie cez pár obchodíkov a opäť si sadne na cestu. Všade naokolo panuje chaos. Pomedzi pobehujúcich ľudí sa snažia prebiť autá, obchodníci tlačia vŕzgajúce drevené vozíky prehýbajúce sa pod ťarchou sladkého ovocia, do toho sa zamiešajú cyklisti a napokon sa ozýva hlasité trúbenie žltého taxíka. Skupinka starších mužov v hnedých galábijách s červenobielou šatkou na hlave karhajú chlapcov, pretože v protismere tlačia vozík s ďatľami. „Ahlan wa sahlan“ víta nás predavač ovocia a o chvíľu sa k nemu pridávajú ďalší. Chaos, hluk, špina, usmievaví ľudia hovoriaci jazykom, ktorému nerozumiem a do toho nápisy v exoticky pôsobiacej arabčine. Scénka ako vystrihnutá z vysnívanej orientálnej rozprávky. Kráčame až pri námestie s jazdeckou sochou, ktorá je akýmsi pomyselným centrom mesta. Do všetkých svetových strán sa rozlievajú uličkami trhoviská. Atmosféru dotvára hlinený minaret neveľkej mešity. Na ulicu vychádza mäsiar a zdraví nás úsmevom plným radosti akoby sme sa nevideli dlhé roky. Vo vnútri mu na hrdzavých hákoch visia kusy mäsa a na stole ho ešte čaká kus práce. Keď nás videl všetko nechal tak a chcel si len pokecať a pozdraviť. Takýchto stretnutí zažije človek v Sýrii nespočetné množstvo krát. Večer si chceme kúpiť dyňu, ale jeden malý nákup sa mení na hodinu strávenú na ulici. Predavač sa smeje, že chceme malú „len“ šesť kilovú dyňu, ale ubezpečuje nás, že bude určite výborná. O kúsok ďalej mi do oka padlo voňavé hrozno. Predavačovi podávam tri strapce na odváženie. Vracia mi ich naspäť so slovami „Vitaj v Sýrii“ a hrozno mám len tak na privítanie. Zrazu cítim ako mi niekto klope na rameno. Otočím sa a starý dedko s paličkou ma prosí či by som ho nemohol odfotiť. Ukazujem mu fotku a oči mu hrajú ako malému chlapcovi na Vianoce. Pekne mi ďakuje, podáva ruku a stráca sa v dave. Na izbu sa vraciame ešte s balíčkom datlí „na privítanie“ a párom sladkých koláčikov aby sme si „osladili život“. Dlho trvá, kým sa z týchto fantastických ľudí spamätám a uvedomím si,  že to bola skutočnosť nielen rozprávka.

Na brehoch Eufratu

Deir, ako mesto Deir ez-Zor prezývajú domáci, má len okolo 250 000 obyvateľov no i tak sa radí medzi väčšie sýrske mestá. História súčasného mesta nesiaha príliš do hĺbky, pretože minulý rok oslávilo len 140 výročie od svojho založenia. Postupne sa vyvinulo na významnejšie mesto východnej časti, čomu výrazne napomohlo najmä objavenie ložísk ropy v jeho okolí. Vďaka svojej polohe uprostred púšte patrí k najteplejším mestám celej Sýrie. Má však obrovské šťastie, že ho pretína rieka, ktorá sa spája s veľkolepou Mezopotámskou civilizáciou. Mestom preteká široký pásik života prinášajúci vodu z hôr tureckého východu. Brehy Eufratu (arabsky Al-Furat) ležia asi pol kilometra od hlavného námestia. Je to obrovská rieka, väčšia akú som si predstavoval. Na druhý breh vedie známy visutý most, ktorý pred vyše sedemdesiatimi rokmi postavili Francúzi. Ide síce len o most, ale aj tak sa zaraďuje medzi najvýznamnejšie „pamiatky“ mesta a nesmie chýbať na žiadnej pohľadnici či knihe. Keď sa po ňom prechádzali v polovici minulého storočia cestovatelia smerujúci na východ musel vyzerať nádherne. Ak ho prechádzate dnes, nenechajte sa zlákať nádhernými výhľadmi na rieku, ale pozerajte sa pod nohy. Panely sa od seba posunuli a nie raz sa objaví diera, do ktorej by sa kľudne zmestila aj celá noha. Domáci si nad takýmto detailom hlavu nelámu a veselo ho križujú na bicykloch alebo motorkách. Vtedy dokonca cítiť ako sa most jemne pohupuje. Ľudia sú aj tu príjemní ako v uličkách trhu. Ešte nikdy predtým som sa nepozdravil s toľkými ľuďmi ako práve v tomto meste. Na moste sa objavilo aj niekoľko chalanov v plavkách. Pár desiatok metrov za mostom im kamaráti pošlú po prúde vrecia naplnené polystyrénom a v momente kedy sa blížia k mostu, chalani skáču. Vyzerá to byť naozaj slušný adrenalín, pretože tok Eufratu je tak silný, že v momente kedy sa vynoria z kalnej zeleno-šedej vody, sú aspoň o desať metrov ďalej.  Ako hostia tiež dostávame skvelú ponuku skočiť si, ale zdvorilo odmietame. S dvomi novými kamarátmi sa za slovensko-anglicko-arabskej konverzácie vraciame naspäť do centra. Pomaly sadá tma, no s príchodom noci sa mesto neukľudní. Práve naopak. Ešte viac ožíva, ulice sú ešte plnšie, vzduchom sa miešajú vône grilovaného mäsa či kurčaťa a muezzín z hlineného minaretu zvoláva na poslednú modlitbu. Kto si myslí, že je ľahké odolať, mýli sa.

V paláci kráľa Zimirlima

Východná Sýria je ozdobená jedným neobyčajným miestom. Pár kilometrov od hraníc s Irakom leží neďaleko dedinky Tell-Hariri staroveké mesto Mari. Dnes je jediným mestom starovekej Mezopotámie mimo Iraku, no ani to sem nepriťahuje veľa turistov. Dostať sa sem je však veľmi ľahké. V Deire sa pred nastúpením na mikrobus smerujúci do hraničného mesta Abu Kamal musíme ísť nahlásiť na policajnej stanici. Predsa len sa chystáme do pohraničnej oblasti a tak to vraj treba „pre istotou“. Cesta sa vinie popri Eufrate a vonku je mnoho zelených políčok, na ktorých pracujú ľudia alebo sa pasie stádo oviec. Akonáhle sa odkloníme od životodárnej rieky, ráz krajiny sa mení na šedú, nehostinnú púšť. Značky oznamujú, že Irak sa blíži a desať kilometrov pred hranicami vystupujeme. Vstupné vyberá rodina, ktorá býva pár metrov od tohto archeologického pokladu. Nemajú nám vydať, tak nás púšťajú zadarmo. Pred nami sa dvíha neveľký kopec, ktorý bol pred pár tisíc rokmi prosperujúcim mestom. Prechádzame sa a lozíme po kopčekoch posiatych črepmi. Príde mi až neuveriteľné koľko ich tu je a nikto sa o ne nestará. Sme tu úplne sami a preto si je ľahké predstaviť akoby sme Mari stratené v púšti objavili práve teraz. Za každým kopčekom sa skrývajú ďalšie a ďalšie vykopávky. Je ťažké si predstaviť, že tieto kopy hliny boli kedysi výstavné chrámy bohyne Ištar, slnečného boha Šamaša, Dagana či stupňovitý zikkurat. Významnejšie mesto tu začalo vznikať niekedy okolo roku 2900 pnl. Najväčšiu slávu si však užilo za kráľa Zimirlima, ktorému patrí aj pozoruhodný kráľovský palác. Na svoju dobu išlo o veľkolepú stavbu a najväčší palác vtedajšieho sveta. Skladal sa z vyše 300 izieb, rozsiahleho archívu s viac než 20 000 hlinenými tabuľkami a pokrýval plochu o priestore s veľkosťou 200x120m. Jeho mohutné hlinené múry vysoké až päť metrov aj po toľkých rokoch vzbudzujú rešpekt. Na prvý pohľad pôsobí ako malý labyrint, kde sa v každej uličke skrýva niečo zaujímavé. Aj dnes sa dajú ľahko rozoznať opracované nepálené tehly, z ktorých bol palác postavený. Držať v ruke takúto tehlu je svojim spôsobom úžasné, pretože má niekoľko tisíc rokov. V roku 1759 pnl. navštívil mesto známy babylonský panovník Chammurapi a porazil Zimirlima. Touto porážkou sa začal písať smutný príbeh Mari. Postupom času mesto upadalo, až sa na dlhé roky vytratilo zo sveta. Až v 20.storočí ho objavil francúzsky archeológ André Parrot.

História ukrytá v púšti

Dura Europos je zaujímavé miesto nasiaknuté históriou. Leží na hlavnom ťahu medzi mestami Deir ez-Zor a Irakom, takže dostať sa k nemu je maličkosť. Stojíme na krajnici a snažíme sa stopnúť niečo čo by nás zobralo týmto smerom. Pozerám do diaľky na Irak a dúfam, že sa sem raz budem môcť pozrieť. Neprešlo ani päť minút a sedíme v preplnenom mikrobuse. Domáci sa na nás dívajú a dávajú do reči. Keď im v arabčine poviem, že Sýria je veľmi pekná, všetci sa usmejú a kývajú hlavou na znak súhlasu. Z diaľky sa z púšte dvíhajú ruiny starovekého mesta. Vystupujeme v strede ničoho a zvyšné dva kilometre ideme po vlastných. Slnko dáva o sebe už poriadne vedieť. Prístupová cesta k zbytkom Palmýrskej brány, za ktorou sa rozkladá svet z pred dvoch tisícročí je pokrytá vystrieľanými nábojmi. Pár si beriem do vrecka ako originálny suvenír z Blízkeho Východu. K bráne prilieha aj dnes mohutné opevnenie ozdobené niekoľkými vežami. Mesto založil v 4.storočí pnl. Seleukos I.Nikátor, jeden z Alexandrových diadochov. Semitské slovo „Dura“ znamená pevnosť a „Europos“ miesto v ďalekej Macedónii, kde sa jeho zakladateľ narodil. Jeho strategická poloha na brehoch Eufratu mu získala pomerne významné postavanie. Je ťažké nájsť miesto, kde sa tak dokonale miešali kultúry ako práve tu. Dalo by sa povedať, že na svoju dobu bolo moderným kozmopolitným centrom. Žili tu Parti, Gréci, Rimania, Židia a Palmýrčania, ktorí tu po sebe nechali dnes už ruiny chrámov semitského Atargatisa, rímskeho Jupitera, perzského Mitru, palmýrskeho Bela alebo fenického Adonisa. Širokými zaprášenými ulicami sa túlame okolo zbytkov domov s mozaikami a spomínaných svätostánkov. Za pevnosťou Dux Ripae, veliteľa brehu sa vinie široký kalný Eufrat. Vyliezli sme na vysoký kopec priamo nad riekou aby sme ju mali ako na dlani. Pôsobí ako zázračná rieka, čoho sa dotkne to premení na živé. V diaľke sa rozprestiera šedivá púšť, ale tu pri brehoch prekypuje životom prenikavo zelených poľnohospodárskych políčok. Dlho si užívame pohľad na tú krásu. Hlavou ulicou Decumanus prichádzame k Agore, centru spoločenského života. Vidno, že si mesto prežilo naozaj dosť. V roku 161 ho skoro celé zrovnalo zo zemou ničivé zemetrasenie. Keď sa opäť postavilo na vlastné nohy, prišiel z východu sasanovský kráľ Šápur I. a za mestom dal definitívnu bodku. V tesnej blízkosti Palmýrskej brány a Adonisovho chrámu ležala kedysi známa synagóga z tretieho storočia. Zdobili ju nádherné antické maľby so Starozákonnou tematikou. Dnes si ich človek môže prezrieť v národnom múzeu v Damašku. Živé obrázky ukazujú napríklad ako Boh trestá Filištíncov, smrť troch Makabejských bratov, praotca Abraháma alebo slávny Jeruzalemský chrám. Zaujímavosťou je, že okrem maľovanej synagógy sa v Dure nachádzala aj malá kresťanská svätyňa. Jej výzdoba predstavuje jediné diela kresťanských malieb z doby pred Milánskym ediktom. Dura Europos sa môže popýšiť prívlastkom „Pompeje sýrskej púšte“ a aj keď nie sú stavby dokonale zachovalé, niečo na ňom určite bude.

Bez kvapky vody stopujeme v púšti niečo, čo by nás vzalo domov do Deiru. Polhodina na ostrom slnku a rozpálenom asfalte nieje vôbec príjemná, no aspoň sledujeme piesočné víry neďaleko nás a dúfame, že sa neobrátia k nám. Zastavuje nám preplnený mikrobus, ale všetci robia čo môžu aby sme sa zmestili. Sedím takmer na kolenách starej Beduínky s tetovaním na pravom líci, ale tí dobrí ľudia by nás tu nenechali. Sme totiž na mieste, kde si ľudia stále nezištne pomáhajú.