Libanon 2009

Po dlhom vahani som sa nakoniec rozhodol ist do Libanonu. Ked uz som zaplatil za viacvstupove viza do Syrie, treba to aj vyuzit. A o com by som inak pisal. Libanon bola tazka volba. Chcel som ho urcite navstivit, ale vsetko okolo Syrie je drahe. Libanon je cenami podobny Europe. Bejrut aj volaju Maly Pariz.

Vychodiskovym bodom do Bejrutu bola stanica na okraji Damasku, Sumarija. Tam nas hned odchytil sofer taxiku s otazkou: „Bejrut? Bejrut?“ Povedal, ze ma velky taxik len pre nas siestich. Zjednali sme cenu a posadil nas do minibusu. Po chvili sme ale zistili, ze to nebol slubovany taxik. Za niekolko minut ten muz vystupil a povedal soferovi, ze nas ma vysadit pri nejakom moste. Povedal nam, ze tam nas bude cakat s autom. Nasledne vystupil. Sofer minibusu nas vysadil na dialnici za mestom, kde nas cakal nas sofer. Podozriva situacia, nemyslite? Jeho auto vsak nebol minibus, ale stary velky Chevrolet. Moji priatelia zacali hned protestovat, ze sluboval velke auto a nechceli ist siesti v jednom osobnom aute. On sa branil, ze vravel velke auto, a ze to je velke auto. Mal vlastne pravdu. Nakoniec sme pristali a sedeli sme styria vzadu, dvaja vpredu a sofer. Spytal som sa ho, z ktoreho roku je to auto a on povedal, ze z roku 1993, ale mne sa zdalo o nieco starsie. Kazdopadne to bol zazitok.

Po chvili jazdy sme sa dostali na Syrsko-libanonsku hranicu. Nebola to vsak hranica ako v Europe. Najskor sme zastali na jednom syrskom checkpointe. Museli sme zaplatit za odchod z krajiny, potom sme zastali na dalsom mieste, kde v jednej budove skontrolovali nase doklady a odchodove karty. Tu nam sofer povedal, ze nas nemoze previezt cez hranicu, lebo zabudol v Damasku nejake papiere. Ze musime prekrocit hranice peso a na druhej strane nas vyzdvihne. Moji priatelia boli v strese, lebo sme mali vsetky nase veci v aute. Tak som si opisal znacku auta a ukludnil ich, ze ked nam utecie, tak ho najdem a zratam mu to. Hranicu sme teda prekrocili siesti ludia nenapadne peso. V pusti desiatky kilometrov od najblizsieho mesta, bez batoziny, bez vody, len s pasmi v rukach. Za hranicou nas vyzdvihol a pokracovali sme dalej. Neboli sme vsak este v Libanone. Libanonska hranica bola niekolko kilometrov dalej. Boli sme v zemi nikoho.

Na libanonskej strane to bola tiez zabava. Cakali sme v rade na viza. Pred nami bola zena arabka, ktora mi povedala, ze caka uz dve hodiny na viza. Z nejakeho pre mna neznameho dovodu jej nechceli povolit vstup. Tak sa tam hadali dalsiu hodinu a pol, nez sme sa dostali na rad my.

Libanon bol zaujimavy hned od zaciatku. Na kazdom kroku stal libanonsky vojak. Vstupili sme do krajiny da sa povedat v horskej oblasti a vojak bol ozaj na kazdej zakrute.

Ked sme dorazili do Bejrutu, pocitil som hned zmenu oproti Damasku. Zlozenie aut v Bejrute bol asi ako Porsche, BMW, Mercedes, Ferrari, Range Rover, Maserati. Mesto vyzera viac ako europske ako arabske. Akoby zabudlo na konflikty a vojnu v nedavnej minulosti. Ludia si uzivaju a minaju peniaze. Kamarat mi povedal, ze ked tam bol po bombardovani v roku 2002, tak videl budovu bez prednej steny a v izbach sedeli ludia a fajcili vodne fajky. Vedeli najst pokoj aj v dobre, kedy je to prakticky nemozne.

V Bejrute sme si nasli najlacnejsi hotel, Al-Talal, ktory bol aj napriek cene velmi utulny. Kedze sme mali izbu so styrmi postelami, museli sme ich spojit a zdielat ich spolocne. Po tom co sme sa ubytovali sme si spravili prechadzku po nabrezi – Corniche, urobili mnozstvo fotiek Holubych utesov a zapadu slnka nad morom. Tesne predtym, ako sa uplne ponorilo do mora, sme mali pocit, ze slnko je len ziariaca boja plavajuca niekde v dialke na mori. Po par minutach zmizlo vo vodach Stredozemneho mora.

Bejrut ako taky je zaujimavy hlavne pre ludi co miluju nakupy a hyrenie v kluboch. Ale pripravte si penazenky, ked to chcete skusit. Ja som chcel zostat oddychovat na izbe, lebo som sa obaval o moje peniaze, ked pojdem niekde hyrit. Moj kamarat ma ale nasilim dostal z hotela a prikazal mi kracat pred nim, aby som nahodou neutiekol. Vybrali sme jeden bar na ulici plne barov a klubov. Jedna vodka s redbullom stala 10 dolarov, takze som si nechal zajst moje slovenske chute. Ale co musim uznat, vodky barman skutocne doprial. Ziadna odmerka, od oka tak cca 2 dcl. Redbull bol skor homeopatikum v tom drinku. Po tomto bare sme sa traja odtrhli a sli spat. Traja sli hladat nejaky prijatelny klub. Mattias, moj spolubyvajuci z Rakuska, sa informoval o moznych kluboch. Ako informatora pouzil vojaka straziaceho na ulici.

Traja vymetaci barov nas zobudili svojim prichodom nadranom s velkym hlukom. Mattias nas musel informovat, ze nasli klub so vstupom za 30 dolarov a volnym barom, ze barmanka bola velmi pekna, a ze vypil devat vodiek s redbullom. Josh sa pokusal spat, takze jeho jedina odpoved spod vankusa bola: „Mattias, shut up!“ Mattias pocas padania na nasu postel, nevedel prestat hlasno rozpravat. Nasledoval kratky dialog, ktory musim citovat.

Mattias: „Josh, you are the most beautiful Caribbean, what i ever met.“ (so znacne opilym slangom) Josh: „SHUT THE F..K UP!!“ ( zufalost si uz prepozicala jeho hlas)

Z pochopitelnych dovodov cast osadky nebola schopna rano cesty, tak sme museli zmenit plan. Josh a Olivia sa od nas odpojili a cestovali osobitne hned skoro rano.

My sme sli naobed do mesta Byblos. Pre mna osobne to bolo najkrajsie miesto v Libanone. Perfektne zrekonstruovane stare mesto. Nadherna verejna plaz a uchvatne ruiny kriziackeho hradu a mesta z doby bronzovej, neskor rimskeho. Ruiny sa nachadzaju na vyvysenom brale priamo na pobrezi. Okrem toho je tu aj zachovaly kriziacky kostol Jana Krstitela z 12. storocia. Po dni stravenom na plazi a prehliadkou ruin sme sa vratili spat do Bejrutu. Vrelo odporucam Byblos. Sediet v kaviarni na plazi a sledovat more je ten najlepsi relax.

Druhu noc v Bejrute som stravil v posteli. Z Byblosu som sa vratil unaveny, pravdepodobne s upalom a este aj prechladnuty z Damasku. Takze som sa ledva doplazil do postele. Nez sa mi podarilo zaspat, pocuval som hrkotanie ventilatora na strope izby. Ziadne kluby, len polosen, hlasy priatelov z reality a ten ventilator.

Na treti den som sa citil nastastie lepsie a mohol som sa vydat so skupinou do Baalbecku. Ten lezi kusok od hranic so Syriou, takze bol aj nasou poslednou zastavkou v Libanone. Sofer minibusu nam povedal cenu 5000 libanonskych libier na hlavu. Lenze na mieste chcel od kazdeho 6000. Natalie, moja spolubyvajuca, striktne odmietla zaplatit viac, aj ked sa dalej hadal, ze 5000 je do mesta Stura, nie do Baalbecku. Dokonca vyskocil z auta a pobehoval za nami. Tak Natalie ohlasila nedaleko stojaceho policajta, nech povie, kolko stoji cesta do Baalbecku, a ze nam povedal pat a teraz chce sest. Ten sa len usmieval. Zacal nieco prediskutovavat s vodicom, ale nejak si s tym nerobil tazku hlavu. Vodic bol coraz viac rozculeny. V tom sa Natalie obratila na policajta s prosbou a nalepsou hlaskou vyletu: „Take a gun. Shoot him!“ S nazornou gestikulaciou. Policajt sa zacal smiat a sofer to radsej vzdal.

Baalbeck bolo anticke mesto, rimsky Heliopolis. Do dnesnych cias sa tu zachoval giganticky chramovy komplex. Chram Jupitera a Bakcha, v minulosti prestavany na kostol a neskor vyuzivany ako pevnost. Nebudem opisovat chramy, uz som toho natukal dost a docitate sa o nich hocikde na internete. Wikipedia to isti. Len vas navnadim, ze zaujimave su velkostou co do rozlohy, ci vysky podstavca, na ktorom stoja alebo pouzitych stavebnych kamenov. Rimske stlpy v chrame Jupitera su pravdepodobne najvacsie rimske stlpy na svete. V starom rimskom kamenolome v Baalbecku sa nachadza najvacsi opracovany kamen na svete. Ani sa necudujem ze ho nechali tam. Podobne kamene ale tvoria podstavce, na ktorych stoja chramy. Uzasne je kolko sa z tych chramov zachovalo dodnes.

Baalbeck je zaujimavy aj v inom zmysle. Je centrom milicii Hizballah. Polovojenskej organizacie, ktora bola vytvorena na boj proti Izraelu. Tieto milicie drzia cast moci v krajine a kontroluju juh Libanonu. Jedine co sme videli z Hizballahu my bola prezentacia priamo pred vstupom do chramoveho komplexu. Fotky horiacich izraelskych lodi, tankov a fotky placucich izraelskych vojakov. Dalej fotky zabitych vodcov Hizballahu, nejake tie zbrane ma ukazku a nahravka vodcu milicii vyzyvajuca na boj proti Izraelu. A samozrejme mapa Palestiny, tak ako bola pred vytvorenim Izraela. Nic ine z Hizballahu sme nevideli, ale dvaja priatelia tam boli cez noc den predtym a ti videli ozbrojenych muzov na motorkach a zobudili ich v noci zvuky strelby. Takze Baalbeck cez noc a cez den su dve rozlicne miesta. Kazdopadne pocit nebezpecia sme nemali. Len treba byt obozretny. Nevychadzat z hotela v noci, ked pocujete strelbu 🙂

No a nefotte libanonskych vojakov aj ked je to velmi lakave. Ked som ja vytiahol fotak, muz v autobuse sa na mna zdesene pozrel a povedal, ze ziadne fotky policie.

Po ceste spat sme zasa uviazli na hranici, kde nam merali aj teplotu kvoli prasacej chripke. Nastastie som mal teplotu v normale. Pri pasovej kontrole policajt pozrel pasy, potom nam ich vratil. Zostal pozerat len do pasu Natalie (moja spolubyvajuca z Britanie je cernoska). Pozeral do auta a ja musim zasa citovat:

„Where is Natalie?“

„I am here you rasist bastard.“

„You are welcome Natalie.“

My sme mysleli, ze tam pomrieme od smiechu v tom aute.

Posledna zastavka na hraniciach a rovna ciara do Damasku. Ked som vystupil v meste, mal som pocit, ze sa vraciam domov. Miesta, ktore poznam, nemusim sa pytat na cestu, najmilsi ludia v arabii a nakoniec aj moja postel.

23.7.2009