Rozmýšľal som ako pomenovať tento blog. Je to ozaj ťažké, lebo celý týždeň sa tu nič nedeje a potom sa v jeden deň udeje toho veľa. A názvy ako Jeden no?ný alebo Ďalší deň v Damasku to už nie je ono. Tak tentokrát je to taký mix tém, ale udialo sa to všetko v jeden deň.
Po dvoch mesiacoch a dvoch týždňoch to v Damasku začalo byť o tom istom. Už sme začali byť unavení zo sedenia v poloprázdnom dome. Chcelo to už zmenu. Tak som si povedal, že si počkám na rannú modlidbu na streche môjho domu. Noci tu začali byť trochu chladné, tak ako som tam stál, občas ma striaslo od zimy. Sledoval som nočné osvetlené mesto a majestátnu budovu Umajjovskej mešity. Spoločnosť mi robili mačky, ktoré sa vracali zo svojich nočných potuliek po strechách arabských domov. Len sa na mňa pozreli a asi si pomysleli, čo ten tu takto postáva uprostred noci a pokračovali svojou cestou. Pred štvrtou hodinou rannou začali muezíni v Umajjovskej mešite odspievávať verše z koránu. Hlasy muezínov sa šírili do diaľky a kopce, a vsetky vysoké budovy mesta vracali ich hlasy v ozvene späť k mešite. Asi po pol hodine to začalo. Veľká Umajjovská mešita začala zvolávať veriacich na rannú modlidbu. Ostatné mešity akoby sa riadili podľa nej. Ako zo srdca Damasku sa spev šíril ďalej a pridávali sa vzdialenejšie mešity. Toto mesto žije v trocha znudenej atmosfére, ale na druhú stranu je veľmi inšpiratívne. Možno Paríž a Rím sú miesta, kde žijú múzy, no Damask je mesto, kde žijú múzy Blízkeho Východu.
Po pár hodinovom spánku som sa zobudil pred obedom. Vybral som sa so svojou kamarátkou na miestne trhoviská. Keď mešita je srdcom náboženského života mesta, kaviareň srdcom kultúry, trhovisko je srdcom obchodu.
Úzke zastrešené uličky s obchodíkmi natlačenými pobokoch, tovar povykladaný do ulice. V drevených boxoch vystavené korenie, mydlá, sušené bylinky, voňavky, ktoré zaplavujú trhoviská zmesou vôní a priťahujú pozornosť okoloidúcich. A to všetko medzi múrmi starého mesta, ktoré pamätá tieto trhy po dobu storočí, možno tisícročí.
Uprostred trhu s korením sa nachádza budova Chanu Medhet Baša. Tá slúžila ako zastávka pre karavány, ktoré tadiaľto križovali. Tu platili clá za tovary. Honosné nádvorie s fontánou uprostred, steny z modrého a bieleho kameňa a na poschodí izby, z ktorých cez malé okienka môžete vidieť dole na ulice s obchodmi.
Z trhov som šiel do židovskej časti starého mesta. To, že tu kedysi žili židia už nie je veľmi badateľné. Také isté domy ako v ostatných častiach starého mesta, len s tým rozdielom, že veľa domov tu je opustených a pomaly sa rozpadajú. Ich majitelia z väčšej časti odišli do Izraela. Čož je asi aj pochopiteľné. Veď ako Žid by ste zostali v krajine, ktorá viedla vojnu so židovským štátom? Vláde sa tu darí držať náboženskú diverzitu v pokojnej atmosfére, ale tak po skúsenostiach z minulosti asi nechceli riskovať. Zaujímavé na židovskej štvrti tu v Damasku je, že bola vo vnútri za hradbami stredovekého mesta, čo v Európe nebolo. V Európe boli židovské štvrte umiestňované za hradbami alebo obohnané múrmi a na noc zamykané. Zaujímavá príhoda sa mi tu stala, keď som tu bol s mojím kamarátom. Stretli sme kresťana, ktorého sa kamarát Arab opýtal, či toto tu je židovská časť. On nám povedal, že hej a spýtal sa kamaráta, či som Žid. Odpovedal mu, že nie, že kresťan. No tento pán mu povedal s takým podozrením v hlase a trocha ustráchaným tónom: „ale ozaj vyzerá ako Žid.“ Mne to prišlo vtipné. Bolo to takým tónom, že ja by som si na neho dával teda pozor. Ozaj vyzerá ako Žid. Asi sa bál, že sa chcem vrátiť do svojho starého domu.
Náš večerný program bol zájsť do kaviarne Núfara, ktorá je asi najznámejšia kaviareň v starom meste. A prečo? Lebo ako v jedinej každý večer jednu hodinu rozpráva rozprávač arabské príbehy. Keď sa budem pridŕžať faktov z Lonely Planet, remeslo rozprávača bolo rozšírené od 12. storočia po celom Blízkom Východe. Po uliciach rozprávali príbehy a boli jednou z obľúbených foriem zábavy ľudí. V posledných storočiach boli zatlačení do úzadia televíziou a rádiom. Tento rozprávač je asi posledný tradičný rozprávač v Sýrii. Sedí v tradičnom oblečení na svojom drevenom tróne v kaviarni, obkolesený ľuďmi, ktorí fajčia vodné fajky, pijú čaj, počúvajú a pozorne sledujú každý jeho pohyb. Miestami dopĺňajú jeho rozprávanie, tam kde príbeh dobre poznajú. Rozprávač gestikuluje, mení intonáciu hlasu, necháva publikum dopĺňať príbeh a občas sa zaženie šablou, ktorá spočíva na jeho kolenách a uderí ňou po plechovom stolíku. Ľudia, ktorí ho v ten moment nesledujú a vedú rozhovory, takmer vyskočia zo svojich stoličiek. Bol som sa niekoľkokrát pozrieť na jeho rozprávanie a veľmi ľutujem, že nerozumiem dobre miestnemu dialektu. Ale za ten zážitok to vždy stálo. A keď navštívite Damask, nezabudnite sa zastaviť v tejto kaviarni a vypočuť si posledného rozprávača v Damasku.
A už stačilo. Musím pokračovať vo svojom nabitom programe. Keď sa ma ľudia spýtajú, čo som robil v Sýrii, poviem, že väčšinu času som sedel na kolieskovej stoličke v tejto internetovej kaviarni a točil som sa na nej dokola, keď som bol príliš znudený.
