V piatok 14.júla sa v Iránskej Islamskej Republike budú konať prezidentské voľby, ktoré rozhodnú o tom, kto po ôsmich rokoch, teda dvoch volebných obdobiach, vystrieda v úrade prezidenta končiaceho Mahmúda Ahmadinedžáda. Iránci majú na výber zo šiestich kandidátov.
Po štyroch rokoch, kedy sa opätovne stal prezidentom islamskej krajiny Mahmúd Ahmadinedžád sa v Iráne znovu konajú prezidentské voľby. Do funkcie prezidenta sa spočiatku prihlásilo 678 rôznych kandidátov, avšak po pretriedení sa dostalo osem z nich do najužšieho výberu odkiaľ sa pred pár dňami odhlásili dvaja kandidáti. Iránci si tak pri volebných urnách budú môcť vybrať zo šiestich kandidátov.
Saíd Džalílí (47)
Od roku 2007 je na čele vyjednávačov ohľadom sporného iránskeho nukleárneho programu. Je považovaný za zástancu tvrdej línie a patrí medzi najkonzervatívnejších kandidátov. Džalílí patrí medzi favoritov, ktorého podporuje veľká časť teológov a dokonca si na svoju stranu mohol prikloniť aj samotného Ajatolláha Alího Chameneja. Teší sa podpore ultrakonzervatívneho klerika Ajatolláha Mohammada Taghi Mesbah Yazdího, ktorého považovali za spirituálneho mentora končiaceho prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda. Medzi jeho volebné slogany patrili aj „Bez kompromisov, bez podriadenia“ či „Vzdor a pokrok“, pričom sa nechal počuť v májovom rozhovore, že ak vyhrá je pripravený čeliť Západu a jeho vplyvu. Často ho ospevujú ako „žijúceho martýra“, pretože počas iránsko-irackej vojny v rokoch 1980-1988 prišiel o časť pravej nohy.
Pred tým, než sa v roku 1989 pripojil k ministerstvu zahraničných vecí pracoval ako učiteľ na univerzite. Vo svojej funkcii na ministerstve sa natoľko vypracoval, že sa v roku 2001 stal jedným z hlavných poradcov kancelárie Ajatolláha Chameneja. Neskôr pôsobil aj ako poradca prezidenta Ahmadinedžáda a zástupca ministra zahraničných vecí pre európske a americké záležitosti.
Hassan Rowháni (64)
Hassan Rowháni je jediným klerikom spomedzi šiestych kandidátov na prezidenta, avšak v Iráne vnímajú jeho politiku viac ako umiernenú, než konzervatívnu. Pôsobil ako vyjednávač ohľadom nukleárneho programu a dlhé roky bol blízkym spojencom bývalého prezidenta Abkara Hašemiho Rafsandžániho. Po tom ako jeho rival, bývalý viceprezident Mohammad Reza Aref ukončil svoju kandidatúru sa na jeho stranu prikláňajú aj viacerí lídri hľadajúci reformy. Rowhani začal so svojim náboženským vzdelaním už v skorom veku a čoskoro sa vypracoval na jedného z klerikov, ktorý otvorene vystupoval ako oponent Šáha. Často hlásal kázne zamerané voči Šáhovi a jeho diktátorskému režimu vďaka čomu si ho všimol aj Ajatolláh Chomejní.
Rowháni promoval na Teheránskej univerzite v roku 1972 s titulom z práva a po štúdiu odcestoval do škótskeho Glasgowu na Caledonian University, kde pokračoval v doktoráte. Po revolúcii naštartoval aj jeho kariérny rast a zúčastnil sa pri reorganizácii iránskej armády, bol členom iránskeho parlamentu a mal vo svojich rukách dohľad nad štátnym rozhlasom a televíziou. Počas rokov 1980-1988 posilnil svoje vzťahy s Rafsandžánim a v rokoch 1989-1997 pôsobil ako jeho hlavný prezidentský poradca. V roku 2003 sa postavil do čela nukleárneho programu avšak počas vlády Ahmadinedžáda rezignoval na svoju funkciu.
Vo svojom volebnom programe vyzdvihuje hľadanie konštruktívneho riešenia krízy, ktorá má za následok sankcie Západu voči Iránu.
Mohammad Bagher Qalibaf (51)
Starosta Teheránu a niekdajší veliteľ Revolučných gárd počas iránsko-irackej vojny si vybudoval reputáciu dynamického lídra, ktorý má za sebou niekoľko úspešných projektov v Teheráne od výstavby parkov cez rozširovanie metra či hlavných ciest. Do karát mu však nehrá obvinenie z toho, že sa v roku 1999 zúčastnil na potlačení študentských protestov. Podobne ako ostatní lídri jeho generácie, aj Qalibaf sa vyprofiloval počas iránsko-irackej vojny. Stal sa veliteľom Revolučných gárd a neskôr dohliadal na jedno z hlavných ekonomických konglomerátov Gárd. V roku 1997 sa stal aj veliteľom aj vzdušných síl spadajúcich pod Revolučné gardy, hoci sám nebol pilotom, ale neskôr zapracoval na licencii a dnes dokonca občas lieta na civilných lietadlách. V roku 1999 po vypuknutí študentských protestov na Teheránskej univerzite sa stal šéfom iránskej polície.
Po jeho boku sa často objavuje aj manželka Zahra Sadat Moširí, bývalá profesorka z teheránskej univerzity Sharif. Pôsobila ako manželova poradkyňa ohľadom ženských otázok v Teheráne a pod svojim patronátom usporiadala viaceré konferencie zamerané na problémy žien.
Alí Akbar Velajátí (67)
Patrí k top poradcom Ajatolláha Chameneja ohľadom zahraničných otázok a za sebou má kariéru ministra zahraničných vecí. Ministroval vo vojnových rokoch 1980-1988, no pokračoval aj začiatkom 90.rokov. Velajátí má diplom z Teheránskej univerzity, kde študoval pediatriu a neskôr dokonca pokračoval v štúdiu na americkej univerzite Johns Hopkins. Po roku 1979 sa z neho stal politik a objavil sa aj v prvom parlamente, kde pôsobil ako zástupca ministra zdravotníctva.
Velejátí sa na návrh Chameneja, ktorý bol v tom čase prezident, mal stať premiérom krajiny, avšak parlament jeho vymenovanie zamietol a na jeho miesto dosadili Mira Hosseina Musavího, ktorý viedol v roku 2009 opozíciu a dnes je v domácom väzení za jeho funkciu v protestoch. V Musavího vláde zastával Velejáti funkciu ministra zahraničných vecí v dobe, kedy sa iránske vedenie snažilo hľadať spoločnú reč s mnohými krajinami. Na ministerskej stoličke zotrval do roku 1997 a neskôr sa stal jeden z poradcov Chameneja. Velejáti je za urovnanie vzťahov s USA a zlepšovaní vzťahov so Západom.
Mohsen Rezaí (58)
Bývalý veliteľ Revolučných gárd sa o prezidentské kreslo uchádzal už v predošlých voľbách v roku 2009, ale skončil na štvrtom mieste. Od roku 2007 je na čele koncilu, ktorý vyjednáva medzi parlamentom a Radou strážcov. Mohsen Rezaí stal na čele islamskej gerilovej skupiny, ktorá bojovala proti Šáhovi v 70.rokoch a ochraňovali lídrov akými bol napríklad Ajatolláh Chomejní. Začiatkom iránsko-irackej vojny sa Rezaí stal veliteľom Revolučných gárd. V polovici 90.rokoch gardy opustil a postavil sa do čela koncilu v ktorom pôsobí dodnes. Pôsobí aj ako poradca Ajatolláha Chameneja. Spoločne s Velejátim čelí obvineniu Argentíny, že stáli v pozadí útokov na židovské centrum v Buenos Aires.
Mohammad Gharazí (71)
Najstarším kandidátom spomedzi všetkých je Mohammad Gharazí, bývalý minister ropného priemyslu a telekomunikácii. V 80. a 90.rokoch bol členom iránskeho parlamentu a dodnes je považovaný za konzervatívneho technokrata. Pred revolúciou patril k členom jednotiek, ktoré boli proti Šáhovi a po revolúcii sa dostal do parlamentu ako minister ropného priemyslu. Na svojom poste zotrval od roku 1985 až do 1997. Neskôr pôsobil v Teheráne v mestskej rade.
Svoju kampaň zameral najmä na západné sankcie a snahu oživiť iránsku ekonomiku.
