Prechod cez horské hrebene dole do kermanshahu nesiel hladko podľa našich predstáv. Asi vo výške 2500 m n.m. vasiľ odmietol ísť ďalej. Nahodili sme ho dolu kopcom ale zdochol nám znova. Chalani vymontovali v kopci palivovu pumpu a vymenili ju za druhú. Aj napriek tomu sa chlapec trápil. S majom sme vystúpili, aby sme mu uľahčili a šli sme do kopca pešo. Fabo ho doviedol až hore a stretli sme sa na jednej vyhliadke, kde starší kurdski pani predávali nápoje a jedlo. Po predošlej skúsenosti sme sa najedli a dobre sme urobili. Pán skusal všetko čo sa na našom aute hybalo aj nehybalo. Sami sa s nami pofotili a neviem prečo mi jeden z nich pri odchode zasalutoval. Možno preto, že sme vrcholec vyšli pešo. Ja ešte v zabkach a vytlačili sme pred sebou aj auto.
Chvíľu sme schádzali z hôr nižšie len pár metrov od línie irackých hraníc. Na mieste, kde sa odbacalo do iraku sa cesta rozdvojovala. Na križovatke bola gulometna veža a vojaci. Spýtali sme sa na cestu do pavehu. Vojak nás poslal po jednej. Nakoniec sa to ukázalo ako skratka. Síce dlhšia ale o to horšia cesta. Prudké klesacky dole nezvladali naše brzdy a keď sme zišli dole, zistili sme, že musíme zasa hore. Kopec bol ešte strmsi ako predtým a vonkajšia teplota v horách hrubo cez štyridsať stupňov. Bolo to bez šance. Chladic sa nám prehrieval pri každej zákrute. Podpísal sa pod to aj 80 oktanovy iránsky benzín, ktorý autu tak nesmakuje. Pred nami bolo ešte ukrutne dlhé stúpanie a voda takmer vrela. Museli sme odstaviť na krajnici a vôbec sme netusili, ako sa dostaneme na druhú stranu hrebeňa. Špekulovali sme nad možnosťou nechať sa hore vytiahnuť silnejším vozom. Cesta naspäť nepripadala v úvahu, pretože sme po nej klesli do údolia zhruba rovnaký stupak, ako bol pred nami. Začali sme si seriózne zúfať.
Do desiatich minút pri nás zastavilo auto so štyrmi kurdskymi mladíkmi. Okamžite začali riešiť náš problém. Jeden povedal, že je mechanik. Otvorili kufor svojho auta, vyhadzali z neho drevo, deky, vytiahli prenosnu chladničku a z nej veľký kus ľadu, ktorý nám položili na chladic. Ľad sa začal okamžite roztapat, pričom chladná voda stekala medzi rebra chladiča. O pár minút sme boli ready to go. Mňa s majom zobrali do svojho auta, kde sme sa hore viezli šiesti. Fabo šiel za nami s vasilom. Tak sa nám podarilo zdolať posledný stupak v kurdistane.
Kurdi nás zastavovali po celý ďalší zvyšok cesty a pozývali nás k sebe domov. Museli sme odmietať, lebo sme sa chceli ešte dostať do kermanshahu a priblížiť sa k isfahanu. Cez hory v kurdistane sme aj s poruchami postúpili len niekoľko desiatok kilometrov za deň. Kraj je to úžasne prenadherny, s milymi ľuďmi, ale na staré auto s horším benzínom je zabijak.
Zišli sme dolu na iransku plosinu, no zistili sme, že vasiľ sa prehrievat neprestaval. Nad cestou muselo byť okolo 60 stupňov a to je teplota, ktorou motor na lade neuchladite. Naša príhoda s varenim čaju pri prieduchu kúrenia do vnútra auta bola ničím oproti tomu, čo sme prežívali dnes. Vonku okolo 45 stupňov a my sme museli kurit do vnútra auta a aj tak sa motor prehrieval. Po prvýkrát za cestu som si musel obuť tenisky, pretože moje holé nohy pod predným sedadlom horeli. Teplota v aute sa nedala vydržať. Naše zúfalstvo sa stale stupnovalo. Nepridávalo tomu ani to, že sme za každým kopcom už museli vypnúť motor a počkať. Vo vykurenej peci sme došli až na odbocku dole na juh na isfahan. Museli sme zastať a zvolať poradu. K isfahanu sme to mali ďalších 600 km a stale do kopcov a za väčších horúčav. S prehrievanim motora by nám cesta trvala aj zo dva dni a šli by sme cez krv. Pravdepodobne by po nás ostali v aute len ohorene tela. Navyše mame víza len na týždeň a musíme si ich urýchlene predĺžiť, inak bude zle. Stáli sme v stredovom pruhu stvorprudovky a rozmýšľali čo ďalej. Dospeli sme do zlomoveho bodu cesty. Isfahan bol jednou z hlavných zastávok, no museli sme zobrať ohľad na podmienky, na auto aj na seba samých. Namiesto 500 km na juh a 500 na sever sme odhlasovali priamy postup 400 km do teheranu, predĺženie víz a smer kaspik. Aj tak nás čaká ešte jeden prechod cez pohorie elborz, ktorý nás môže stať celý deň, vyvretu vodu a kopec síl. Všetkých nás to mrzelo ale prioritou sa stalo trip prežiť. Ešte stále mame pred sebou tisíce kilometrov. Vymeníme olej a skúsime dokupit nejaké prídavky do benzínu. Inak bude prechod cez turkmensku pust bojom o život a o auto.
Ako kompenzáciu za isfahan sme si dali hamedan, ktorý ležal po ceste do teheranu. Bolo to asi najlepšie, čo sme v tento den mohli urobiť. Každý deň zazivame ups and downs. Do hamedanu sme liezli hore kopcom, ktorý nevyšli desiatky iránskych áut. Na každom kilometri bolo na krajnici nejaké odstavené.
V hamedane sme boli opäť atrakciou číslo jedna. Mladá iranka došla za nami a nechala sa s nami odfotit. Zbiehali sa okolo nás ľudia, prihovarali sa nám a potrubovali na nás. Pozreli sme si avicennovu hrobku a vošli do úplného centra mesta. Auto sme zaparkovali znova na zákaze. Policajti nevedeli čo s nami, tak nám ostali auto celý čas strážiť. Nakúpili sme za pár dolárov kebaby, vychladenu fantu, cigarety a čakali sme na koniec pôstu, aby sme sa mohli spokojne najesť v parku uprostred mesta. Prišiel za nami miestny cukrar a doniesol nám ako darček krabicu ramadanovych cukroviniek. Pred deviatou zazneli mešity a my sme sa konečne najedli. Hamedan veľmi milo prekvapil. Po dlhej dobe som ležal na hustom upravenom zelenom trávniku.
Na noc sme si to namierili na teherán. Zistili sme už, že káva sa tu moc nepije. Zastavili sme preto pri jednom stánku na vypadovke smerom von z mesta. Nasypali sme si do hrncekov vlastnú kávu a poprosili majiteľa, či si môžeme odpustiť z horúcej vody, ktoru mal pripravenú na čaj. Problém kávy vyriešený. Kúpili sme si vychladeny nealkoholicky radler. Bol som v siedmom nebi.
Zatiaľ držím rekord v noseni jedného tricka. Recyklujem už jedno desiaty deň a stale je použiteľné. zato fabove biele už vyzerá ako keby si ním utrpel zadok celý Kurdistan. Pred zajtrajsou návštevou úradov a ambasády to ale už možno prehodnotim. Momentálne sme rozložili tábor v lome sto kilometrov od teheranu. Nabitý deň sa končí a my za štyri hodiny vstavame, aby sme všetko stihli. Dúfam, že sa už zajtra podarí aj sprcha, lebo sme už dlhú dobu nenašli ani žiadne jazero.
