Prešli sme do mesta bukan, prvého v iranskom kurdistane. Dochádzali nám iranske peniaze. Dňom za dňom zisťujeme akí sú iranci a kurdi perfektni. Dostali sme radu, že bankový kurz je menej výhodný a vymenili sme doláre za trhový a nie bankový kurz. Za dvesto dolárov sme dostali viac ako šesť miliónov rialov. Ja su milionar. Zohnali sme internetovú kaviareň a chceli poslať správy domov. Auto sme zaparkovali v malej uličke, kde cudzinca asi ešte nemali. Po jednom sa k nám začali zbiehat miestni kurdi. O chvíľu už boli okolo nás desiatky ľudí, fotili si nás dievčence, dostali sme cigu, čaj, internet zadarmo a ešte k tomu pozvanie na obed. Každý jeden sa snažil zistiť, či niečo nepotrebujeme, benzín, čokoľvek. Obed sme už museli odmietnuť, aj keď sme boli hladní ako vlci. Nedostali by sme sa už na cestu. Bolo by to istotne minimálne na deň. Starí páni sa s nami vo veľkom fotili. S otvorenými ústami sme nestačili sledovať čo sa okolo nás dialo. Kurdi teda nesklamali a veľmi príjemné potešili.
Vasiľ dnes dostal zabrať. Naša cesta smerovala hlboko do kurdskych hor smerom na juh. Skriabali sme sa do strmých svahov ponad. Hlboko v údolí pod nami tiekla rieka, obkolesena stromami. Na svahoch sa objavovali zelené pasy polí. Ponad úzku roklinu boli položené drevené lávky, ktoré umožňovali pastierom presun z jedného kopca na druhý.
Pri ceste sme objavili stánok, kde to hrozilo možnosťou získania kávy. Prístrešok bol postavený na betónovej terase nad údolím. Mladý Kurd nám pripravil placky naplnené zeleninou a k tomu nám dal fľašu kysleho kravskeho mlieka. Zhodli sme sa, že to bolo to najlepšie čo nás v ten deň postihlo. Užívali sme si výhľad na krajinu, jedli a vyvalovali sa na laviciach. Keď sme mu to chceli zaplatiť, odmietol nas. Na naše naliehanie si peniaze zobral a niekoľko krát nám za ne poďakoval, pritom sme mu vďačni boli tak akurát my. Živil sa predajom nápojov a jedla na ceste naprieč kurdistanom, ale predajom pre miestnych. Cudzinca mal potrebu pohostit zadarmo. Takto vyzerá práva pohostinnosť a neskazenost cestovným ruchom.
Vasiľ dostával do kopcov riadne zabrat a my s ním, lebo sme museli mať nonstop pustene kúrenie na nohy, inak by sa motor prehrial. Voda vo flasi pod sedadlom bola horúca a nepitelna. Vyskúšali sme jednu vec. Dal som si ju na nohy priamo pod vývod vzduchu z kúrenia. Nechal som ju tak zopár kilometrov. Potom sme zastali a nahadzali do nej tri čajové sacky. Za pár minút sme mali hotový pravý iránsky čaj. To len pre predstavu, akú teplotu musia v aute naše nohy zvládať.
Smerom na západ k irackým hraniciam sa pohorie viac a viac zalesnovalo. Začali sme prudko klesať smerom k marivanu, mestu, ktoré je na hraniciach s irakom. Dúfali sme, že sa okupeme v jazere, ktoré leží za mestom. Mali sme len dve možnosti ako sa k nemu dostať, cez stovky metrov bazin alebo cez verejné pláže. Ani jedno nám nevyhovovalo. V meste bol problém zohnať benzín. Prihranicne mesto úplne stratilo kurdske čaro a necítili sme sa v ňom dobre. Preplnené kseftarmi a obchodnikmi pôsobilo skôr odpudzujuco. Neporiadok pripomínal pohranicny dogubayazit. Opustili sme ho tak rýchlo ako sa len dalo a zašli sme opäť do hôr. Gulometne hniezda v kopcoch okolo cesty pripomínali blízkosť irackej hranice. Miesto na spanie sa nám našlo úplne samé. Vasiľ sa prehrial a museli sme ho odstaviť na krajnici. Cez cestu sme našli planinu, ktorej bol výhľad na udolie a okolité hory. Utaborili sme sa pod stromom na jej okraji. Zatiaľ asi najkrajšie miesto na spanie, aké sme po ceste našli. Irak leží len tri kilometre od nás cez kopec. Na nás čaká cesta do kermanshahu a isfahanu.
