Opustili sme bulharsko, prešli cez hranice, kde sa na nás zaucala mladá turecká colnicka a vyrazili na diaľnicu smerom na istanbul. Cesta cez trakiu bola nekonečná. Novucicka trojprudova diaľnica nemala skoro žiadnu chybu, azda len tu, že namala konca kraja. Keď mi frajerka napísala, ako fajnovo je na festivale východná, kde si ľudia ponúkajú jedlo a pitie, tak som si uvedomil, že sme zašli moc na východ od východnej. Európska časť turecka je nádherný kraj, jemne zvlnený, plný poli a zelene. Istanbul bol však stále v nedohľadne a ja som sa rozhodol, že túto časť cesty nazvem slzy bosporu. Vasil slapal ako drak, no vždy ked som sa zobudil z driemot, som mal pocit, že som na diaľnici do trnavy.
Nakoniec sa to podarilo. Pred nami sa objavili prvé vilove mestečka a zakrátko perla na bospore vo svojej plnej kráse. Miliónová metropola, kde sme padali od úžasu nad jej modernou architektúrou a hovadizmom miestnych šoférov.Museli sme zist z diaľnice a prejsť cez mytne brány, no stále sme nevedeli ako fungujú. predpisana tam bola tridsiatka ale miestni to supali v stovke. Nedali nám moc šancu, tak sme to preleteli tiež. Lenže sme nemali magneticku nalepku, preto to celé začalo hukat. Očividne to označilo neplatica. Chceli sme zastaviť a vyriešiť problem, lenže desať pruhov blaznivych šoférov nám to neulahcilo. Ani policajtom na kraji. Neskôr sme v istanbule riešili ešte pred mytnicami, ako zaplatiť, no nik nevedel anglicky. Pán na ulici len mávol rukou a povedal, že keď sme cudzinci, tak to ani nemáme riešiť. sme veľmi zvedaví, ako to ešte dopadne.
Strihli sme to rovno do prístavu a starého mesta. Vasiľ budil značnú pozornosť. Chalan na novom bmwcku vystúpil a fotil sa s našou expedicnou ladou. Palce hore sme dostávali od šoférov naokolo a vasiľ zapôsobil aj na cestnú kontrolu, ktorá nas len pozdravila a pustila ďalej. Ale byť v centre istanbulu autom, je peklo aj večer. Nepodarilo sa nám ho nikde odparkovat tak, aby sme si mohli dačo pozrieť a mali ho zároveň na očiach. jedine vhodné miesto bolo uprostred mosta na zakaze zastavenia. Pokochali sme sa pohľadom na bospor pri západe slnka, na hagiu sofiu a topkapi a šli ďalej. Prešli sme po hlavnom moste cez bospor. V piatok večer sme ešte pili pivo na kysuciach a v sobotu večer sme už boli v ázii.
Dali sme sa hľadať nejaké miesto mimo mesta, kde by sme mohli rozbiť tábor a konečne sa vyspať. Pri takej aglomeracii ako je istanbul, to ale nebolo vôbec ľahké. prvý tip na spanie sa ukázal ako lesik v priemyselnej zóne a hneď vedľa lomu, takže nic. Museli sme o desiatky kilometrov ďalej, kým sme sa nedostali až mimo zástavby. V bankomate na odpocivadle mi stiahlo prachy z účtu ale nedalo peniaze. Posledný klincek večera.
Na mape sme našli jazero na východ od istanbulu, ďaleko od mesta. Zišli sme na nespevnenu cestu, ocitli sa mimo vsetkeho a rozhodli sa konečne zastať. Posadali sme pri aute a nacali sampus z domu a whisky čierny muflon, ktorú sme kupili na hraniciach. Po kavach, energetakoch a cigach sme mali čas aj na večeru. Zásoby sa musia dojedat. Chlieb už došiel, tak sme si natreli pastetu na kokosovu babovku a dozdobili to kúskami kuracieho snicla. pod nami bola tmavá voda jazera, nad ňou oranzovy kosák mesiaca a osvetlene domčeky na druhom brehu. Konečne dobre.
