Zo západu od istanbulu sme ťahali zasa takmer nonstop do stredu turecka. Krajina sa výrazne menila. Cesta vystupala do hôr severne od ankary, kde sme jeden úsek šli vo výške 1350 m n.m. všade naokolo lesy a zelene pasienky. Cesta d100 je v podstate neplatena diaľnica, ktorá sa tiahne zo západu turecka až pod Ararat. Plateným dialniciam sme sa rozhodli po predošlej skusenosti radšej vyhnut. Je to ale aj tak jedno, lebo diaľnica vyzera skoro ako naša cesta a istý čas dokonca d stovku kopirovala.
Restiky popri ceste sú otvorene aj cez Ramadan, ale ako sme zistili, nevaria. O kusok ďalej sme našli jednu kde varili. Skúsili sme naše prvé teplé jedlo. Personál nám nerozumel anglicky, vyzeralo to ale dosť v pohode, tak sme zasadli. Chyba. Za tri porcie mäsa s ryzou a šalátom nám zauctovali 40 usd. Nohami rukami sme im vysvetlili, že im jebe. Po hodnej chvili jednania nám dali zľavu desať, ale viac už nepustili. Dali nám peknú ramadanovu prirážku a presviedčali nás, že je to štandardná cena. Chceli by som vidieť toho turka v zapadnutom mestecku pri ceste, ako si dáva kebab za 10 dolárov. Po predošlých skúsenostiach si pridavam do zoznamu odrbavacov aj turkov. Som zvedavý či na blízkom východe ešte prekvapia aspoň kurdi a iranci.
Na vecer sme sa rozhodli to splachnut arakom. Junior na prvu supu našiel pri ceste market, kde mali aj alkohol. Pri pohlade na plné regale vychladneho piva efez sa nám zbiehali sliny. Predavač nás však poucil ako malých chlapcov. Je ramadan, alkohol nám nepredá. Usmevy sa vytratili a obraz zmizol ako fatamorgana. Zvysok cesty sme preplakali.
Hory okolo sa zmenili, objavili sa strmé ostré brala a my sme prechádzali pomedzi ne. Padla už noc a zacali sme hladat miesto na prenocovanie. Popri ceste boli zjazdy, ktoré viedli kdesi do lesov v svahoch naokolo. Skúsili sme jeden. Strmým svahom na jednotke sme sa dostali až do husteho lesa a ešte hustejsieho tureckého lazu, kde bolo len pár chatrčí a zopár hospodárskych strojov. Uprostred noci a v lese evokoval skôr dojem scenérie z kvalitneho amerického hororu. Na ceste len starenka, ktorá nás ostrazito sledovala. Rýchlo sme sa otočili a vrátili sa k hlavnej ceste. Zvarili sme si na varici kávu a pokracovali radšej ďalej.
Potiahli sme to ešte pár desiatok kilometrov a zisli sme z hlavnej cesty k vodnej nádrži. Zvolili sme overenu taktiku predosleho dňa, ktorá predpokladala, že pri vode bude travnata plocha a keď ku nej zídeme po nespevnenej ceste, mohlo by to vyjst. Našli sme rovnú plochu pod kopcom a tam sme ostali. Zalahli sme takmer hneď. Ráno sme mali v pláne pokračovať až pod Ararat a tam spomaliť tempo.
Uprostred noci nás zobudil brechot. Okolo nás kruzil neznámy pes, ale nemali sme moc silu to riešiť. Občas postekal no nechal nás tak. Na svitaní sme objavili pri nás kempovat krásnu hrdzavu suku s bielymi labkami. Dobrovoľne nás cez noc postrazila. Nakoniec bola viac priateľská ako hrozivá. Pomotala sa okolo nás a šla si niekam po svojom.
Chalani dotiahli reťaz na motore, urobili sme si rannú kávu a počas technickej prehliadky motora zistili, že sme prešli 2000 km s neodbalenym vzduchovym filtrom. Auto šlo jak nic a chalani len skonstatovali, že sme ho usetrili, odbalili ho a dali naspat na svoje miesto.
Pred nami bola ďalšia nekonečná čiara cez turecko, vysoké hory, v ktorých turci realizujú megalomanské stavebné projekty, budujú nové cesty až po nahornu plosinu, ktorá končí úplne na východe krajiny.
Ešte raz sme skúsili restiku pri hlavnej ceste, tentokrát sme sa ale spýtali na cenu dopredu. Za jedlo chceli päť dolárov, tak sme na nespokojnosť majiteľa ukseftili aspoň tri kávy za jeden dolár.
Krajina sa zmenila, ploché kopce vystriedali skalnaté brala a zmizli lesy. V diaľke sa už začal črtať Ararat. Obrovská hora, ktora prevyšuje vsetko naokolo, s vrcholom permanentne zahalenym do oblakov.
Dali sme si poslednu výzvu pred iranskymi hranicami, kúpiť pivo, ktoré si vypijeme v pustine pod horou osudu. V meste agri sa nám vypomstila za hľadanie piva karma a zdochlo nám auto. Museli sme počkať kým ochladne. V momente pri nás zastavili na neoznacenom aute tajni. Spytali sa, či vieme turecky. Na angličtinu nám odpovedali no english a hned sa aj spytali where are you going. Ďalej už nic moc nevraveli, ale ani sa nechystali od nás odísť. Na konci mestečka Dogubayazit, poslednej zastávke pod araratom, sme našli hneď niekoľko obchodnikov, ktorí mali pivo v chkadnickach prekrytych novinovym papierom. Nezhodli sme sa však na cene. Nechceli predať pod tri doláre kus. Rezignovali sme preto na kávu.
Zišli sme z hlavnej cesty a blizili sa pod horu. Rozbitá poľná cesta krizovala lavove polia prerastene vyprahlou trávou. Za skalami, skryti pred zrakmi okoloidúcich sme sa rozlozili na noc. Privítal nás silný vietor, ktorý tu neustal po celý čas. Uvarili sme si večeru a začali sa rýchlo obliekat do teplejsieho oblecenia. Oproti dňu tu nočná teplota prudko klesala.
V noci sa nad ararat stiahla búrka. Mesiac osvetloval krajinu do dialky. Rozoznavali sme každý jeden kameň a bodliak na kilometer ďaleko.vrchol araratu obalil mohutny biely mrak. Kazdu chvíľu z jeho vnútra zaziaril blesk, ako by sa vulkán opäť prebudzal. Uprostred svahu sme videli svetielka z celoviek. Niekoho kopec prekvapil a úprimne sme im nezavideli.
Aj tretiu noc sme mali v tábore strážcu. Len sa nám tie zvieratka postupne zvacsuju. Zobudili sme sa na dupot. Baterkou som objavil koňa, ktorý sa okolo nás pasol až do rána. Som zvedavy, čo príde ďalšiu noc.
Ďalší deň ráno sme zotrvali v tábore.z auta a celty sme postavili pristresok. Na výšku 2000 m n.m. je tu cez deň riadny upek. Domáci chodili okolo nás na autach a motorkách, zdravili nás a my sme trávili celý deň v tieni nášho nomadskeho tábora.
