Dvadsať kilometrov do hranice sme šli hodinu. Sledovali sme trapiace sa kamióny a plne sme chápali, že tranzitny obchod tu fungovať nemôže. Keď už idete radšej povedľa cesty, je to zlé. Uzavreli sme stávky koľko asi bude trvať prechod kazassko ruskej hranice. Doterajší štandard bol dve a pol až tri hodiny. Kazaši rovnako ako pri vstupe, tak aj pri výstupe z toho vedu nerobili. Rusi ešte menej a aj s čakanim v kolone to bolo menej ako jeden a pol hodiny. Presne od ruskej strany začínala poriadna asfaltová cesta, objavili sa háje a zelene polia. Míňali sme viacero expedičnych vozidiel z rôznych krajín, na hraniciach dvoch motorkárov z británie. Šli zrejme podobnú trasu opačnym smerom. Chudáci asi netušili, na aku cestu za ruskou hranicou nabehnu.
Prešli sme do prvého mestečka a konečne sme využili bankomat, lebo na naše milé prekvapenie fungovali aj visa karty. Sankcie ešte zrejme týmto smerom neudreli. Nakúpili sme klasické európske potraviny. Neskôr v aute sme sa rozplývali nad chlebom s maslom a salámou a mliekom. Proste slasť. V ceste do astrachanu nám stálo jedno malé bočné rameno volgy. Viedol cez neho pontónový most. Vasiľ šiel doslova na úrovni hladiny rieky a keď v protismere prešlo ťažšie auto a rozhupalo panely, tak voda presplechla aj ponad ne. Od vody nás delili ozaj len centimetre. Bolo to ako jazdiť po nafukovačke. V astrachane sme križovali Volgu v jej hlavnom koryte. Najvačšia rieka europy tiekla hlboko dole pod piliermi mostu, po ktorom sme prechadzali. Na jednom jej brehu pristav, na druhom pláže na kupanie. Ako sme sa od rieky vzdialili, krajina opat trocha vyschla. Nabrali sme smer severozapad a ideme to skusit na sStalingrad. Mame rusky, nie nemecky tančik, tak by sa nam to aj mohlo podarit.
Palubný dennik 27. jula 2014, postup na mesto pokračuje. Predošlu noc sme po úpornom hľadani vhodnej pláže na brehu Volgy strávili na hlinenom útese pätdesiat metrov nad riekou. Výhlad sme mali široko daleko do jej povodia. Pod nami rybári chytali ryby z brehu aj zo svojich lodičiek ukotvených uprostred rieky. V obchode sme našli pivo žatecky gus, ktore sme si dali spolu s jednou konzervou na večeru. Polihali sme do trojuholnika, sledovali majestatnu rieku a hviezdy, ktore zaplnali postupne oblohu. Komáre si nas našli aj tak vysoko nad riekou, no my mame proti nim učinnu obranu. Vidno, že začina Rusko. Uprostred noci ma zima vyhnala do auta. Ak sa mi podarí dokončit tuto cestu bez topánok a mikiny, tak to budem považovat za osobný rekord. Aj vzhladom k tomu, ze pokračujeme stále na sever.
No dobre, osobny rekord to bude aj v teniskach a mikine. Smerom na sever teplota v noci výrazne klesá. Po ceste na stalingrad okolo nás prešlo niekolko desiatok obrnenych vozidiel. Za päť minut to bolo viac ako je bojaschopny stav našej armady. Z vrchných poklopov trčali hlavy vojakov, ktori udržiavali vozidlo na ceste. Prešli sme okolo tabule, označujúcej vstup do Volgogradu. Od nej sme šli ešte dalších štyridsat kilometrov, kým sme dosiahli centrum mesta. Rozťahaná priemyselna zástavba kopírovala hlavnu cestu, ktorej kvalita vyrazne poklesla. Betonove panely sa rozchádzali a vozovka vyhovovala skor pásovym vozidlám. Objavili sa prve sidliska postavene za minuleho rezimu na zelenej luke, vzniklej ako vysledok dlhych bojov za druhej svetovej. Očihali sme prvé velke nákupne centrum a nakupili zasoby. A čo viac, konečne som si kupil mikinu a platenky. Ako sa ukazalo nasledujucu noc, bol na to najvyšší čas.
Centrum volgogradu tvori dlha parkova alej, klesajuca od budovy historickej stanice postupne až k brehom volgy. K prístavu vedie široke schodisko so stlpmi na podstavcoch po bokoch. Všade sa prehanali auta s vyvesenými bielymi vlajkami s diagonálnym modrym križom. Ludia chodili v namornickych pruhovanych tričkach a čiapkach. Nepodarilo sa nam vyzistit, o co presne slo, len ze je to nejaka vojenska oslava. Mesto má trocha neforemny neupratany vzhlad. Kde tu na budove vidiet kosak a kladivo alebo obraz lenina. Sovietsky zvaz tu ostal este sučastou narodnej hrdosti. S narodnou hrdosťou súvisel ešte jeden pamatnik, ktory sme v meste navstivili. Na kopci nedaleko od centra sa týči monumentalna socha s názvom volanie vlasti. Vyše päťdesiat metrová najväčšia monoliticka socha sveta znázorňuje ženu, ktorá dvíha k nebu meč a otočena dozadu rukou zvoláva ruský národ na obranu. S patričnou hrdosťou stojí nad mestom a smeruje davy rusov na jeho obranu. Dole pod kopcom dymili fabriky a za nimi tiekla rieka. Rodiny trávili nedeľné popoludnie výletom k pamätníku a zaplnali chodníčky križujuce jasno zelené trávniky. Museli sme uznať, že toto miesto malo štýl.
Opodiaľ sa nachadzala oválna budova s otvorom v streche. V nej horela plynová fakla, ktorú v tichosti strážili dvaja ruskí vojaci. Steny boli popísané drobným písmom, zoznamom mien padlých v bitke o mesto. Tiché memento, pri ktorom prebiehal mráz po chrbte. Cesty to dovoľujú, tak sme potiahli ešte riadny kus smerom na moskvu a utaborili sa medzi poliami kus od hlavnej cesty. Neprešla ani hodina a prišiel k nám na motorke po poľnej ceste miestny pán. Spýtal sa odkiaľ sme a či sme zastavili na oddych. Nakoniec nám poprial príjemný relax a vybral sa za svojimi povinnosťami. Noc bola ťažká. Extrémne horúčavy postupne vystriedali chladne ruské noci. Bolo to na nevydržanie. Mrzol som aj v aute, v čerstvo zakupenej mikine a nohy som si necítil aj cez tenisky. Keby mi ich fabo nenašiel v supermarkete, tak neviem ako by som tu noc prežil. Začína ísť do tuhého. Prvé čo sme museli ráno urobiť, bol poriadny oheň. So skrehnutymi prstami sme presviedčali navlhnute drevo k lepšiemu výkonu. Nedostatok dreva prestáva byť problémom, čo môže byť naša nočná spasa. Krajina je ale lubezna. vyspať sa uprostred polí pripomínalo domov. Okolo cesty na moskvu sa tiahli kilometrove slnecnicove polia a dlhé brezove háje. Toto začne človeku vo vyprahnutej krajine veľmi rýchlo chýbať. Domov zostáva 2500 km, nás čaká ešte Moskva. Potom už len ťahačka cez pobaltie a cez Poľsko na Slovensko.
[Gallery not found]