Posledné dni už ubiehali v aute rýchlo. Opustili sme Lotyšsko a zamierili do Litvy do jej hlavného mesta, Vilniusu.Už sme nemali ani poňatia, kde končilo Lotyšsko a kde začínala Litva. Európska únia zrušila hranice a krajiny sú si tak podobné. Vilnius má krásny severský charakter. Nemali sme na obhliadku mesta až tak veľa času, ale aj tak na nás zapôsobilo.
Usporiadaná premávka v centre nás odplavovala popri obchodoch až k podzemnému parkovisku. Odtiaľ sme sa vydali pešo do centra. Na katedrálnom námestí nás prekvapila veľká budova, ktorá nebyť zlatého kríža, pripomína skôr rímsky chrám než kresťanský kostol. Cez námestie sme prešli smerom na pešiu zónu. Ruch v okolí drobných butikov a kaviarní ešte viac oživovali mladí ľudia, ktorí si tu hrou na hudobné nástroje privyrábali. Mladým babám spev s gitarou išiel naozaj dobre. Pankáči opodiaľ to vzali viac športovo a keď skásli pár ľudí, rýchlo zmizli. Tipovali sme, že do najbližšej samošky na čučo.
Zastrájali sme sa hodiny, ako si dáme vo Vilniuse kávu a nakoniec vyhralo na počudovanie pivo. Vychutnali sme si pokojnú atmosféru európskeho mesta a šli znova ďalej.
Chceli sme prespať ešte v Litve, ale zvyknutí na cesty tisíce kilometrov sme sa ani nenazdali a boli sme v Poľsku. Plány na prenocovanie nám skomplikovalo niečo, s čím sme už dlhšie nerátali, dážď. Uvažovali sme aj nad litovským kempom, ale 15 eur za noc sme neboli bez okradnutia ochotní dať. V Poľsku sme námatkovo zastali uprostred jednej farmy. Za elektrickými páskami sa pásli kravy a nám lialo na hlavy, ako sme popíjali fľašu vodky pri aute. Fabo to neriešil a zaspal na kartónoch v rozmočenom jarku pri aute. My s Majom sme si podelili interiér auta. Ráno nám trvalo hodnú chvíľu, kým sa nám v mokre podaril rozložiť oheň. S našimi skúsenosťami za posledný mesiac o nás ale nemohol nik pochybovať.
V piatok večer sme už chceli byť pred slovenskými hranicami, preto nám na celé Poľsko ostal jeden deň. Chalanov čakalo šoférovanie do úmoru. Poľské cesty na úrovni, až na debilný zvyk dávať na diaľnice a hlavné obchvaty semafóry. Vo Waršave sme strávili v zápchach dve hodiny a to mimo špičky. Inak to ani nemôže byť, keď Poliaci považujú za najdôležitejší prvok cestnej siete semafór. Prešli sme po štvorprúdovke dvesto metrov a hádajte, čo nás tam čakalo. Červená. A takýmto spôsobom až do plaču oboch šoférov. Prešli sme ale takmer celú krajinu na benzín, ktorý sme viezli so sebou až z Iránu. Za tridsať centov za liter. Poľsko na iránsky benzín.
Na noc sme dorazili do českého Tešína, len hodinu cesty od Kysúc. Tam za nami dorazilo sprievodné vozidlo s občerstvením a s frajerkami. Dali sme si poslednú noc v kempe pri jazere, na čo som sa len ráno zobudil v chatke. Len tak, veď viete ako to dopadá, keď ste už prakticky doma a majú dobré pivo.
Príchod do Kysuckého Nového Mesta bol zvláštny a čarovný zároveň. Pred Pluskom nás čakali zástupy ľudí, červený koberec, fotografi a balóniky. Keď sme vystúpili z auta, nevedeli sme, čo máme robiť, ako sa tváriť. Rýchlo sme pózovali. Do ruky nám pristála fľaša šampusu. S tou sme už vedeli čo robiť. Zvládli sme to, po všetkých trampotách, po dvoch týždňoch bez žiadnej výbavy, na kartónoch, konzervách, s jedným mobilom a bez náhradných dielov. Našťastie sa Vasiľ ukázal a prešli sme to bez jediného defektu, čo sa dá považovať takmer za zázrak. Dokončili sme to aj po momentoch, ako keď nám Vasiľ zmizol pred očami na ceste v Teheráne, po rozhodovaní na ambasáde, či ísť podľa inštrukcií z Bratislavy lietadlom domov alebo ďalej. Cez všetky krízy, prach, špinu, litre potu. Po príchode do Nitry som dostal šok z priestoru. Zabudol som, aké to je nežiť na metri štvorcovom na sedačke v aute a aké to je chodiť po byte, dať si sprchu a ľahnúť na posteľ.
Ďakujeme veľmi sponzorom, prispievateľom, rodinám a kamarátom. Veľká vďaka slovenskej ambasáde v Teheráne. Pánovi konzulovi a miestnemu personálu. Bez nich by sme ostali v tých žabkách na ulici asi o dačo dlhšie. Pravé story z Teheránu nasleduje za týmto blogom.
Ospravedlnenie za nedostatok fotiek a videí, ale bez techniky sa inak nedalo.
Koniec.
