Libanon. Smutná krajina cédrov

Úzky pásik zeme obmývanej vlnami Stredozemného mora v srdci Blízkeho Východu, vysoké kopce pokryté snehom, pláže so zlatistým pieskom, lesy storočných cédrov, bohatstvo starovekých civilizácii, francúzsky šarm zmiešaný s arabskou pohostinnosťou a stopy po guľkách občianskej vojny. To všetko a ešte viac charakterizuje Libanon, no našinec si pri vyslovení jeho mena spomenie predovšetkým na vojnu, ktorá sa týmto príťažlivým kúskom sveta prehnala.  V krajine štyri krát menšej ako je Slovensko sa vystriedali Feničania, Rimania, Arabi, prehnali sa ňou križiaci, vládli tu Osmani a napokon Francúzi. Z každého národa tu niečo ostalo a utvorili rozmanitú mozaiku.  Jeho brány sa opäť otvárajú turistom a tí naozaj neodchádzajú sklamaní. Libanon bol mojim snom a sny si človek musí plniť.

Baalbek. Nekorunovaný div sveta.

Býva zvykom, že ak si človek vyberie z Libanonu len jedno jediné miesto, väčšinou sa rozhodne navštíviť ruiny starovekého Baalbeku. Jeho výhodná poloha neďaleko sýrskych hraníc ho robí najnavštevovanejšou pamiatkou celej krajiny. Nieje to však len kvôli tomu. Najväčším lákadlom sú neobyčajne zachované chrámy starých Rimanov. Mikrobus z Bejrútu stúpa a klesá po kľukatých cestách údolia Beqaa medzi kopcami Libanonských a Antilibanonských hôr. Po pár dňoch sme si zvykli na tanky alebo vozidlá s ostreľovačmi strážiacimi poriadok. Nad hlavami sa nám objaví uvítacia brána zeleno-žltej farby Hizballáhu a tak vieme, že sme na mieste. Práve Baalbek sa často označuje za baštu tejto šíítskej organizácie. Privítanie máme naozaj štýlové. Pri vystupovaní z mikrobusu sa v neďalekých horách ozýva streľba zo samopalu. Ľudia na ulici ani len nežmurknú, takže to bude asi bežný kolorit. Pred vstupnou bránou do sveta kde sa zastavil čas, sú porozkladané stánky so suvenírami. „Kúpte si niečo, hocičo“ ozýva sa z každého stánku okolo ktorého prechádzame. „Dnes sem chodí málo turistov, všetci sa boja vojny aj keď sa tu nebojuje“ vysvetľuje nám predavač „pravých“ mincí starých 2000 rokov.

Pred nami je už len niekoľko kamenných schodov, na konci ktorých sme sa ocitli v starovekom Baalbeku. Po tom ako ho Alexander Veľký dobil sa premenoval na Heliopolis, mesto slnka. Neskôr sa stalo známym pre svoju významnú svätyňu boha Jupitera. Prichádzali sa mu pokloniť pútnici zo všetkých kútov mocnej rímskej ríše. V diaľke stúpajú k nebu jeho obrovské stĺpy. Túlame sa pomedzi tisícročné kamene a vnímame všetku krásu okolo nás. Opustené, porozbíjané zlomky stavieb zdobia prepracované reliéfy. Predavači vonku mali naozaj pravdu. Vo vnútri sme tu úplne sami. Keby bolo toto miesto v Taliansku alebo Grécku, praskalo by vo švíkoch. Tu počuť každý krok dopadajúci na prašnú cestu a dokonca aj spev poletujúcich vtákov. Stojíme v tieni Jupiterovho chrámu. Do dnešných dní z neho ostalo len šesť korintských stĺpov vysokých 20 metrov. Vzbudzujú rešpekt a úžas zároveň, pretože sú to najväčšie zachovalé stĺpy celého starovekého sveta. Niekoľko ich je porozbíjaných aj naokolo a samotný priemer jedného z nich je väčší ako rozpažený dospelý človek. Prežil toho už naozaj dosť. Koncom prvého storočia ho ničili kresťania, aby získali kameň na stavbu baziliky, neskôr pre zmenu Arabi a čo nestihol človek dokončila príroda veľkým zemetrasením. Kúsok odtiaľto leží monolit prezývaný „kameň tehotných“, o ktorom sa tvrdí, že je najväčším kameňom aký kedy opracovala ľudská ruka. Jeho hmotnosť sa odhaduje na neuveriteľných tisíc ton. Pre zaujímavosť môžem spomenúť napríklad, že Erich von Däniken v ňom nevidel kameň, ale pristávaciu dráhu pre mimozemšťanov. Za chrámom sa rozprestiera niekoľko metrová prázdnota. Tu si môže pútnik odpočinúť, nechať nohy visieť vo vzduchu a vychutnať si pohľad na susedný Bakchov chrám. Je najfotogenickejšou pamiatkou celého Baalbeku. Jeho rozmery sú niekoľkonásobne menšie v porovnaní s Jupiterovým chrámom, ale zub času bol k nemu o mnoho milosrdnejší. Kým Jupiter sa môže popýšiť najväčším svätostánkom, ten Bakchov je najzachovalejším chrámom vôbec. Baalbek v sebe skrýva niekoľko staviteľských rekordov. Ak sa popri ňom človek prechádza nieje problém si predstaviť, že sa ocitol v druhom storočí. Medzi popadanými kusmi stĺpov, architrávov či hlavíc sú nádherne zdobené levie hlavy. Aj vo vnútri predviedli starovekí umelci čo dokážu. Určite by boli radi, keby videli koľko nadšenia prežívajú jeho návštevníci aj po toľkých rokoch. Horizontom sa tiahne Antilibanonské horské pásmo. Na vrcholkoch najvyšších štítov spokojne odpočíva snehová prikrývka. Ani sme nepočítali s tým, že na rozpálenom Blízkom Východe uvidíme sneh. Opúšťame krásy dávneho Heliopolisu a rázom sme v modernom Baalbeku. Na konci mesta sa oplatí navštíviť šíítsku mešitu pokrytú tisíckami maličkých farebných kachličiek. Natrafili sme na „svätyňu Hizballáhu“. Dvere sú pootvorené a keď vo vnútri vidíme niekoľko zelenožltých vlajok, neváhame a vstúpime. Miestnosti sú zaplnené zástavami, maketami vojakov v úkrytoch ozdobenými samopalmi, po stenách visia podobizne martýrov, proti izraelské heslá a imitácia truhly obviazanou zástavou so židovskou hviezdou, pod ktorou leží zabitý vojak.

Pri ceste na juh

Južne od Bejrútu leží niekoľko zaujímavých miest, prečo sa sem oplatí merať cestu. Prechádzame južnými časťami hlavného mesta a okolo nás pozorujeme rozbité budovy a holé, chladné steny prevŕtané desiatkami guliek. Vojna z pred dvoch rokov tu nechala príliš veľa stôp. Kým v strednej a severnej časti krajiny prevládajú červeno-biele vlajky so zeleným cédrom, čím nižšie sa dostávame vidíme, že podpora Hizballáhu rastie s každým ďalším kilometrom. Vraví sa, že južné časti nepatria práve k najbezpečnejším, ale možno práve to ma na nich tak priťahuje. Cesty lemujú transparenty v angličtine a tak sa dozvedáme napríklad, že „Nasralláh garantuje pokoj, Olmert poníženie“ alebo „Bolesť Izraela je radosťou Libanonu.“ Steny domov zdobia plagáty duchovného vodcu Hasana Nasralláha, Jásira Arafata, šejka Jásina a novodobého „hrdinu“ Šamira Kantara spolu s ďalšími väzňami, ktorých prepustili len pár dní pred našim príchodom. Ľudia sú príjemní však aj v tejto časti sveta. Ako o sebe radi vravia „nie sú Arabi, ale Libanončania“. Sú otvorení, milí, priateľskí a ochotní pomôcť, ak je treba. Ich bezstarostnosť aj napriek pohnutým osudom krajiny a úsmev na perách si Vás jednoducho získa.

Po stopách Feničanov

Cesta do mesta Tyros, prezývaného aj Súr vedie okolo niekoľko kilometrov dlhých banánových plantáži. Doteraz som netušil, že sa ich toľko veľa pestuje práve v Libanone. História Tyru sa začala písať takmer pred 5000 rokmi. Zdatní námorníci dobre poznali prúdy Stredozemného mora a obchodovali či zakladali svoje kolónie v Grécku, severnej Afrike, na Sicílii alebo až v ďalekom Španielsku. Najviac však mesto preslávil purpur, ktorý sa dostával odtiaľto do celého vtedajšieho sveta. Vystupujeme v malom, no zato príjemnom farebnom prístave. Rybári sa už vrátili z ranného lovu a čistia siete od malých rybiek. Tie sa pripravujú v neďalekých podnikoch, odkiaľ sa dvíha omamná vôňa dnešného úlovku. Okolie prístavu lemujú domy s peknou kamennou architektúrou. Až nápadne mi pripomínajú malé francúzske mestečká na Azúrovom pobreží. Úzkymi uličkami sa rozlieva trh plný najrozmanitejšieho tovaru. Na konci dlhej ulice sme zazreli biele stĺpy. Prichádzame bližšie a pred nami sa objavili vykopávky starovekého mesta. Celý park je popretkávaný bielymi a ružovými oleandrami. Vydláždená cesta s kúskami mozaík vedie k štíhlym stĺpom kolonády vybielenej prímorským vetrom. Okrem nás tu nieje živej duše. Priamo za fascinujúcimi stavbami sa o ostré kamene trieštia vlny. Cítim ako ich slané čiastočky pristávajú na mojej tvári a vpíjajú sa mi do oblečenia. Kúsok od kolonády sú dnes v zemi široké diery. Na tomto mieste sa našli kráľovské sarkofágy. Na Tyre je najlepšie to, že ani toto ešte nieje všetko. O pár ulíc ďalej stojí známy Hippodrom. Vedeli ste, že sa v ňom natáčal oskarový film Ben Hur? Opúšťame toto nepochybne zaujímavé miesto. Mikrobus nás vozí rôznymi štvrťami odetými do žltozelenej farby s rozstrieľanými budovami.

Pod rozstrieľaným minaretom

Sidon, tretie najväčšie mesto krajiny cédrov, zvyknú domáci označovať za svoje najstaršie mesto. Jeho obyvateľov spomína dokonca samotný Homér, ktorí ich ospevuje ako vynikajúcich sklárov. Korene mesta sú naozaj hlboko a ako bežali roky, rástla aj jeho reputácia. Medzi jeho návštevníkov sa radí aj Ježiš Kristus, sv.Pavol z Tarsu alebo Herodes Veľký. Je zaujímavé kráčať na miestach, kde sa prechádzali takéto osobnosti. Odvtedy sa však už mnohé zmenilo. Široká promenáda posiata palmami je akoby vystrihnutá z prímorského letoviska. V mori sa kúpe starý križiacky hrad z 13.storočia. Dovnútra sa dá dostať len po úzkej kamennej cestičke obklopenej morom. Za oblúkovým vstupom sa rázom ocitneme o niekoľko storočí dozadu a prechádzame sa útrobami hradu, kadiaľ prúdili Križiaci do svätej zeme. Stavieb ako táto bolo na pobreží viacero, ale len tejto sa podarilo prežiť dodnes. Mne sa najviac páči, že kamkoľvek sa pozriem vidím more. Strmé kamenné schody vedú až na vrchol hradu. Výhľad na celý Sidon je prekrásny. Pod nami je malá kopula mešitky z Osmanskej doby a za ňou promenáda, po ktorej sme pred pár desiatkami minút išli. More križujú veľké trajekty ako aj malé výletné loďky smerujúce na blízky ostrovček. Nad starým mestom a prístavom sa týči osamotený štíhly minaret slabožltej farby. Nieje obyčajný akoby sa pri pohľade z diaľky mohlo zdať. Odráža všetku bolesť, ktorú zažila krajina počas 15 ročnej občianskej vojny. Strely si ho našli z každej strany, hlboko sa zaryli do jeho tela aby nechali svedectvo toho, čo by sa už nikdy nemalo opakovať. Stopy po strelách sú akýmsi mementom na to aby sa nezabudlo. O mnoho radostnejší pohľad je do uličiek starého mesta. Obchodníci posedávajú pred výlohami svojich obchodíkov. Ľudia kráčajú sem a tam a vyberajú si obrovskej ponuky. Naľavo je ulička s oblečením, napravo remeselnícke výrobky. Vôňa ručne robeného mydla, ktorým je mesto preslávené sa mieša so sladkastou vôňou ovocia. Už chápem prečo každý v Libanone hovorí: „musíte sa ísť pozrieť na trh do Sidonu.“

Mesto zvané Byblos

Obľúbené mesto Byblos, alebo arabský Jbeil patrí medzi vyhľadávané miesta na trávenie odpočinku. Leží len 40 kilometrov severne od Bejrútu, kde stačí nasadnúť na mikrobus a o hodinku sa prechádzate starým prístavom plným morského vzduchu. Ako všetky významné miesta na pobreží aj Byblos založili Feničania. Vďaka cédrovému drevu, ktoré predávali do Egypta zbohatli a stali sa významným Stredomorským centrom. Volanie kamenných uličiek plných obchodíkov je počuť široko ďaleko a preto nieje problémom trafiť do historického centra. Pôsobia tak príjemne, že sa tu dá stratiť a znovu nájsť bez toho aby to človeka prestalo baviť. Väčšina predajní je plná všemožných skamenelín a fosílií. Pred ostrým slnkom oddychujeme v chladných miestnostiach križiackeho hradu z 12.storočia. V tomto období ho dobil aj udatný bojovník Salahdin. Z vrchnej časti vidno celý rozsiahly archeologický park, tyrkysové more aj neďalekú pláž. Na malom protiľahlom kopci stojí niekoľko rímskych stĺpov v tieni ihličnatých stromov a vysokých oleandrov. Pár metrov od kolonády je najmenšie divadlo aké som kedy videl. Môže mať len 4-5 kamenných radov sedadiel, no pýši sa prepracovanými detailmi. Cez park vedú úzke hrdzavé koľajnice, ale neskôr sme našli miesta, kde sa vôbec nestretli, tak ich to asi prestalo baviť. Kam sa pozrieme a pohneme narážame na stopy dávnej minulosti. Libanon je ako malý archeologický raj. Pred odchodom sa oplatí pozrieť do starého prístavu s preslávenými rybími špecialitami.

Život v Bejrúte

Hlavné mesto sa stalo synonymom vojny. Jej stopám sa návštevník nevyhne ani po toľkých rokoch. Treba však povedať, že Bejrút je miestom obdivuhodných kontrastov. Na jednej ulici sú luxusné predajne so značkovými hodinkami a oblečením najzvučnejších mien, kde domáci fajčia vodné fajky vyrobené z ananásu či melóna a o ulicu ďalej rátam stopy po guľkách na polorozpadnutom dome. Netrvá dlho a zisťujeme, že počujeme ako sa k nám vracia ozvena našich krokov od holých stien. Polhodinu sa túlame mestom a nestretli sme okrem pár hliadkujúcich vojakov vôbec nikoho. Je to zvláštny pocit keď sa človek ocitne v „meste duchov“. Mesto má čo ponúknuť, je plné pamiatok, starých kostolíkov, mešít a stôp Rimanov. Jediné čo chýba sú ľudia, ktorí by ich mohli obdivovať. Konečne sme našli miesto plné ľudí. Dlhá promenáda vedie až k obľúbeným Holubím skalám. Práve tu si človek spraví predstavu, že Libanon je síce moslimská krajina, ale veľmi tolerantná. Vedľa seba kráčajú muži v dlhých i krátkych nohaviciach, v tielkach s odkrytými ramenami, dievčatá majú na sebe kvietkované šaty alebo dokonca minisukne. Za nimi sa pomalým krokom presúva babka v čiernom čádore so šatkou na hlave. Malí chlapci na korčuliach sa jej vyhnú len o niekoľko centimetrov. Tu Bejrút žije, tu sa teší z toho, že je kľud a vzduchom nesvišťia guľky. Zbierame úsmevy ľudí a mám radosť, že dokážu zabudnúť na to, koľko si už toho museli vo svojom meste vytrpieť. Zaslúžia si vychutnávať radosť zo života.