Bol práve jeden chladný decembrový deň, sedel som v práci a premýšľal som nad ďalekými krajinami. Netrvalo dlho a padlo rozhodnutie skrátiť si zimu o pár dní niekde v teple. Predsa len, niet nad horúce slnečné lúče a trochu exotiky uprostred mrazivých mesiacov. Po veľmi príjemných spomienkach a skúsenostiach z minulého roku som ako cieľ tejto cesty vybral kráľovské Maroko. Už po predchádzajúcej návšteve som si povedal, že túto krajinu musím znovu navštíviť. Vtedy vo mne zanechali dojmy také mestá a miesta ako Fés, Meknés, Volubilis či Moulay Idriss. Tentoraz padla voľba na asi najznámejšie mesto v Maroku, jedno zo štvorice kráľovských miest a na takzvanú „červenú perlu Maroka“, na Marrákeš.
Toto vnútrozemské veľkomesto ma populáciu okolo jedného milióna obyvateľov, z čoho niekoľko tisíc tvoria Európania, ktorí sa tu rozhodli žiť a podnikať. Na rozdiel od severnejších miest, v Marrákeši už prevažujú známi obyvatelia púšte a pohoria Atlas, Berberi. Červenou perlou Maroka ho nazývajú kvôli množstvu rôznych budov a hradieb vybudovaných zo všadeprítomnej červenej hliny.
Toto mesto som túžil navštíviť už dávno. Jeho názov mi vždy znel nesmierne exoticky a vzdialene, a keď som si predstavil srdce Marrákešu, jedno z najrušnejších námestí nielen v Afrike, ale aj na svete – Djemma el Fna, behala mi po chrbte husia koža. Teraz sa mi to prianie splnilo. Nesmierne som sa tešil a začala sa príprava na cestu. Okrem mňa tvorili partiu ešte traja kamaráti a brat. S dvoma z nich som absolvoval prvú cestu do Maroka pred rokom.
Doma sme si spravili na hrubo načrtnutý plán cesty a vyrazili sme na prelome januára a februára 2011.
Marrákeš
Naše africké dobrodružstvo začalo na upršanom bratislavskom letisku. Prvý kontakt s Marokom bol však na naše prekvapenie takisto oblačný a bolo zatiahnuté. Ako sme postupovali južnejšie, začalo sa vyjasňovať a bolo možné rozoznávať prvé stavby, rieky a pohoria. Onedlho sme už v diaľke mohli badať kráľovské mesto Marrákeš a hneď za ním majestátne pohorie Atlas, ktorého vrcholky boli pokryté snehom.
Pristátie prebehlo hladko a mohli sme si teda začať užívať africké slnko a zem. Prvé kroky smerovali k pasovej kontrole. Trvalo to dlhšie ako sme čakali, ale nakoniec všetko úspešne dopadlo a po dohode na stretnutí so Slovákmi, ktorých sme spoznali v lietadle sme išli hľadať požičovňu áut. Vsadili sme na istotu a rozhodli sme sa pre jednu známu európsku značku. Miestne firmy boli často aj výrazne lacnejšie, no zhodli sme sa, že riskovať nejdeme. Šetriť budeme niekde inde. Po zložení zálohy nás už čakalo takmer nové auto vo veľmi dobrom stave a preto nám nič nebránilo vyjsť do ulíc, kde pravidlá premávky platia len málokedy. V jednom momente sme v dvoch pruhoch stáli štyria, okrem toho sa medzi nás zmestil ešte motorkár, cyklista, osol a chodec s káričkou. Naozaj výrazná zmena po pár hodinách po odlete zo Slovenska.
Prvým cieľom po bláznivej ceste mestom, bolo nájsť si vhodné, lacné a slušné ubytovanie, niekde blízko centra. V Maroku celkovo takéto hľadanie nie je žiadny problém. Je tu množstvo rôznych typov ubytovaní a ich majitelia sa o vás niekedy doslova bijú. Prvou úsmevnou situáciou bolo parkovanie auta neďaleko nášho hostela. Taká bežná vec sa tu stala zážitkom. Autá boli natlačené jedno na druhom na neveľkom parkovisku. Dôležitým bodom celého parkovania bolo, aby malo každé auto vyhodenú rýchlosť a aby bolo odbrzdené. Dalo sa s nimi preto hýbať, tlačiť ich dozadu, dopredu a doslova ich na seba nalepiť. Priestoru bolo málo. Vydobyli sme si miesto úplne vpredu, pri chodníku a mali sme z toho dobrý pocit. Našim autom by hýbali iba v nejakom krajnom prípade. Aspoň to nám povedali. Nenápadne sme zatiahli ručnú brzdu. Pre istotu. Hostel bol veľmi skromný, za pár eur, s jednou studenou sprchou a toaletou na turecký spôsob. Nám to však úplne stačilo. Prezliekli sme sa a plní elánu sme sa vybrali do mesta.
Prešli sme prvou uličkou a z diaľky sme započuli hluk, hudbu, ľudskú vravu. Vedeli sme, že ideme správnym smerom. Ja osobne som sa na tento moment neskutočne tešil a to čo nám námestie Djemma el Fna ponúklo, bolo naozaj neskutočné. Vychutnával som si každú sekundu od chvíle, keď sme tam vkročili. Ako prvé Vás upútajú mnohé skupiny ľudí stojacich v kruhoch. V každom z tých kruhov sa odohráva niečo iné, niečo zaujímavé. Takto môžete obdivovať cvičiteľov opíc, krotiteľov rôznych púštnych hadov a samozrejme aj známej kobry, starých rozprávkarov, tanečníkov, muzikantov a mnoho ďalších miestnych ľudí, ktorí si zarábajú ako sa dá. Môžete tam hrať rôzne hry s domácimi, popíjať čerstvý pomarančový džús v jednom z mnohých stánkov, ochutnať slimáky, sušené ovocie, datle, mäso na rôzne spôsoby a taktiež si objednať berberskú whisky. Alkohol by ste v nej ale hľadali márne. Jedná sa o silne sladený mätový čaj. Je naozaj výborný a osviežujúci.
Už po prvých krokoch na námestí sme cítili ako sa na nás pozerá každé oko, každého obchodníka. Ani som nevedel ako a ani kedy a už som mal okolo krku neznámeho hada o ktorom som vedel len z rozprávania berbersky hovoriaceho domorodca. Doteraz neviem prečo som sa vtedy usmieval, ale asi to bolo tou úžasnou atmosférou, všetkého tam. Po pár fotkách, prišlo na rad platenie za tento nevyžiadaný zážitok. Podal som pár drobných a išiel preč, musel vidieť, že viac nedostane. Ani sa nesnažil pýtať. To však neplatilo o pár krokov ďalej, kde na nás už čakali ženy, ktoré vám na ruku namaľujú henu. Hena je typický skrášľovací ornament marockých žien, pri ktorom vám na ruku nanesú kašovitú tmavú hmotu. Môžete si vybrať akýkoľvek vzor, alebo si nechať napísať meno, potom čakať kým kaša zaschne a následne si ju odlúpnuť. Pod ňou Vám ostane tmavá stopa, ktorá zmizne približne do mesiaca. Keď sa umelkyne snažia je to naozaj majstrovské dielo. Stačil jeden nepozorovaný moment a už som mal aj s kamarátom na ruke prvé ťahy henou. Ťahali sme sa, dohadovali, ale tlak celej tej organizovanej skupiny bol silnejší a o pár minút sme už na ruke mali výsledky. Trochu nás to celé zaskočilo, neboli sme pripravení. Od toho momentu sme si dávali veľmi dobrý pozor na aký tovar alebo na akého obchodníka sa zahľadíme. Stačila chvíľa a boli ste v tom.
Večer sme sa do centra vrátili, sadli sme si do jedného zo stánkov a objednali sme si mätový čaj spolu s tajinom, ktorý je typickou marockou pochúťkou z mäsa, zeleniny a zemiakov a pripravuje sa v špeciálnych hlinených nádobách. Pri návšteve Maroka ho určite musíte vyskúšať. Prvý deň sa chýlil ku koncu a cestou na hostel sme si ešte navštívili jeden zo symbolov mesta, krásnu historickú mešitu z 12. storočia nazývanú Koutoubia. Jej minaret môžete vidieť takmer z celého mesta.
[Gallery not found]