Cesta tisícich kasbahov
Po niekoľko hodinovej jazde polopúštnou krajinou, sa pred nami otvorilo údolie Draa, pomenované po najdlhšej marockej rieke, ktorá nim preteká. Osamotené stromy a kríky vystriedal bujný porast okolo rieky a obrovské palmové lesy. V týchto miestach vznikli starodávne oázy, v ktorých začínali karavány pri svojich trans-saharských cestách do západnej Afriky, predovšetkým do mesta Timbouctou v Mali.
Naša cesta sa vlnila popri rieke a lemovali ju desiatky tzv. kasbahov, čo sú opevnené hlinené stavby. Vlastne sú to slovenské hrady na marocký spôsob. Keď zmizol z dohľadu jeden v diaľke sa ihneď vynoril ďalší. Doviedli nás až neďaleko druhého miesta, kde Sahara zasahuje na marocké územie. Toto miesto sa nazýva Mhamid. Po krátkom premýšľaní a prechádzke cez duny Tinfou, sme sa rozhodli, že až do Mhamidu nepôjdeme a radšej absolvujeme kus spiatočnej cesty, ktorá nás čakala smerom k Marrákešu.
Dátum odletu sa neúprosne blížil a my sme chceli zažiť aj niečo iné ako piesočnú krajinu. Nocľah sme našli v jednej z dávnych oáz nazývanej Agdz. Práve tam sme si po niekoľkých dňoch vychutnali horúcu sprchu. Neuveriteľné, akú sme mali radosť z toho, že konečne tečie voda prúdom a nemá teplotu tatranskej bystriny. Na druhý deň nám miestny poradili ešte návštevu starej karavánovej cesty a poobede sme už boli na ceste k ďalšiemu vrcholu našej výpravy. K vodopádom Cascades de Ouzoud.
Vodopády a makaky
Cestou k vodopádom nás čakala ešte zastávka v takzvanej bráne do púšte, v meste Ouarzazate a prekonanie horského piesmyku Tizi – n – Tichka. Cesta ubehla rýchlo a krátko pred zotmením sme sa ocitli v dedinke Ouzoud, kde sa táto prírodná atrakcia nachádza. Ubytovanie si nás opäť našlo ešte skôr, ako sme ho vôbec začali hľadať. Pri čakaní na križovatke, nám zrazu niekto zaklopal na okno.
Hotel bol krásny a priamo nad vodopádmi. Za cenu necelých 7 eur sme si nič lepšie ani nemohli želať. V záhrade rástli pomarančovníky, citrónovníky a množstvo kvetov. Jemne pršalo a v diaľke bolo počuť hukot vody. Vedel som, že toto bude ďalší z momentov na ktoré budem dlho spomínať. Po výdatnom spánku a raňajkách sa nám náš dohadzovač ubytovania ponúkol aj ako sprievodca. Tu sa naozaj zarába ako sa len dá. Cesta viedla storočným olivovým hájom a na jeho konci sme už veľmi hlasno počuli to, čo sme tak strašne chceli vidieť. Cascades de Ouzoud sú dvakrát tak vysoké ako slávne Niagarské vodopády a patria k najväčším lákadlám v okolí Marrákešu.
Bolo po daždi, voda sa valila silno červená, skalená a do hora stúpala vodná hmla, ktorá otupovala ranné slnečné lúče. Cítili sme sa naozaj dobrodružne a to sme sa nachádzali pár desiatok metrov od asfaltovej cesty. Po vodopádoch nasledovalo čakanie. Čakali sme na prvý zážitok s voľne žijúcimi opicami. Hneď ako slnko dosiahlo až na dno údolia, zbadali sme na konároch prvé makaky. Vyhrievali sa a čakali. Oni čakali na nás, my na nich. Dočkali sme sa všetci. My sme sa dočkali fotiek s opicami, podaní rúk s opicami, pohľadov na opice, zábavy s opicami, oni sa dočkali tašky s chlebom, ktorú mi v nestráženej sekunde ukradli. Na turistov to vedia. Taký ako ja sú pre ne ideálnym cieľom. Turista, ktorý keď vidí pri sebe opicu, zabudne na to aby si dával pozor na veci. Ešteže fotoaparát som z krku dole nedával. Po okradnutí vodopádovým zlodejom som si spolu s partiou sadol do auta a vyrazili sme na pobrežie Atlantického oceánu. Už ten názov znie veľkolepo a keď ho človek uvidí, povie si, že tú veľkoleposť si naozaj zaslúži.
[Gallery not found]