Mauritánia patrí zrejme ešte stále ku krajinám, kde veľa Slovákov nebolo. Čo teda priviedlo do tejto veľkej neznámej našu skupinku? Účasť na automobilovej rally Budapest – Bamako.
Ak by som sa mal držať rôznych oficiálnych web stránok popisujúcich reálnu situáciu v Mauritánii, živý by som sa odtiaľ asi nevrátil. Minimálne by ma olúpili alebo uniesli pre výkupné. Už som si ale zvykol nato, že správy v médiách treba brať vždy trochu s nadhľadom. V drvivej väčšine ich totiž píšu ľudia od písacieho stroja, ktorí v danej krajine nikdy neboli. No v tomto prípade som mal skutočne mierne obavy, nakoľko sme Mauritániu navštívili koncom tohto januára. V susednom Mali pritom práve prebiehal v plnom prúde ozbrojený konflikt, ktorý čerstvo rezonoval po celom svete. Podľa správ, práve v čase našej návštevy prekročili ozbrojené skupiny rebelov z Mali hranice Mauretánie. Stiahli sa sem pred francúzskymi jednotkami, ktoré boli do Mali vyslané na pomoc oficiálnej malijskej vláde. A samozrejme, obľúbenou činnosťou takýchto skupín sú únosy za výkupné. Európania alebo Američania sú pritom ideálnou obeťou. Navyše, oblasti západnej Sahary sú z veľkej časti zamínované a životunebezpečné. A táto skutočnosť nám na pocite pohody veľmi nepridávala. Na druhej strane navodzovala pocit dobrodružstva. No a úprimne, veď o to tu vlastne išlo a práve na základe takýchto zážitkov vznikajú zaujímavé cestopisy.
Mauritánci berberského a afrického pôvodu
Tento pocit sa len vystupňoval, keď sme sa ocitli na marocko-mauretánskej hranici. Po prekročení marockého úseku nastalo niekoľko kilometrov dlhé územie nikoho. Žiadna cesta, žiaden asfalt, iba vyjazdené pruhy v kamennej a hrbolatej púšti. Celú trasu lemovali zničené vraky áut a rôznej techniky. Vôkol len nedozierna púšť, kde nevidno, kto sa v nej skrýva. Takýto pohľad nie je veselý ani na fotografii a naživo je realita ešte smutnejšia a deprimujúcejšia. Jednoducho, nebola to dôveryhodne vyzerajúca hranica. Na mauretánskej strane nastala zdĺhavá a zrejme úplne zbytočná byrokratická kontrola, ktorej jediným významom bolo asi dostať patričný bakšiš. Keď sme sa konečne všetci ocitli za čiarou, našťastie sa cesta prudko zlepšila na hoci úzku, no kvalitnú asfaltku. Všetky autá sa zoradili do kolóny a ďalej pokračovali v ceste pod dohľadom armády. Také boli prvé a bezprostredné dojmy z Mauritánie.
Do Mauritánskej islamskej republiky priniesli v minulosti islam Berberi už dakedy v 10. storočí. Silný vplyv islamu tu bol, aspoň pre cudzinca, cítiť na každom kroku. Po alkohole ani zábavných podnikoch nikde ani stopy, muži často s turbanom v tradičnom oblečení zo širokých farebných šiat, ženy rovnako. Tu však treba rozlišovať. Približne tri milióny Mauritáncov tvoria na jednej strane obyvatelia berberského pôvodu a na strane druhej čierni Afričania, predovšetkým tzv. Pulaari. Tí sú pôvodom zo Senegalu, hoci skoro nikto z nich tam nikdy nebol. Ak sa ich však spýtate, povedia vám, že sú Senegalčania. Medzi týmito skupinami boli v minulosti veľké ozbrojené nepokoje. Ak to mám povedať zjednodušene, čo som si všímal očami Európana, tak potomkovia Berberov sú dosť zanietení moslimovia, pričom černošskí obyvatelia krajiny len veľmi umiernení. Pritom toto rozdielne chápanie náboženstva sa môže neraz stať rozbuškou ozbrojeného konfliktu, ako sa stalo napríklad aj v susednom Mali…
Francúzska kolónia
Mauritániu ovládli v roku 1814 Francúzi a od roku 1904 bola francúzskou kolóniou, čo je tu cítiť aj dodnes. Prakticky jediným európskym jazykom, ktorým sa tu možno dohovoriť je francúzština, ktorá je popri arabčine oficiálnym jazykom. Prekvapivo sa tu dá zúžitkovať aj ruština. Áno, ruština. Za čias Sovietskeho zväzu totiž komunisti podporovali krajiny Afriky, presnejšie jej západnej časti a jednou z foriem bolo, že študenti z tejto oblasti chodili na štúdijne pobyty na ruské univerzity. A dnes je tak prekvapivou skutočnosťou, že množstvo spoločenský vyššie postavených Afričanov, najmä z oblasti medicíny a politiky hovorí plynule po rusky. Jedného z nich sme stretli aj v hlavnom meste Mauritánie, ktoré sa dá len veľmi ťažko vysloviť – Nouakchott. Ide pritom o jedno z najmladších hlavným miest sveta, keďže Nouakchott bol založený len v roku 1960 ako reakcia na vyhlásenie nezávislosti od Francúzska. A podľa toho to aj vyzerá, v meste nie je skoro nič zaujímavé… Sympatický chlapík bol psychológom a osem rokov študoval v dnešnom Rusku. Prihovoril sa nám pred obchodom s potravinami. Počul slovenčinu a tak začal rusky, či mu rozumieme. Dosť dlho sme sa rozprávali, pomohol nám zameniť peniaze, poradil čo treba vidieť. Keď som sa spýtal, či by sa nechcel vrátiť do Ruska, rozhodne zavrtel hlavou s tým, že toto je jeho domov. Pre nás Európanov je Mauritánia na život len veľmi ťažko znesiteľná, ale k tomu sa dostaneme neskôr… Pochopil zmysel otázky a tak doplnil: „Tu sa proste ľuďom nechce robiť, ako vidíte, tu nikto poriadne robiť nebude. Ja sa tu mám ale dobre. Doktora treba všade“. Úprimne povedané, skutočne, pri pohľade na kopy odpadkov a zanedbané stavby bolo vidno, že miestni sa od práce nepretrhnú. Tak to už ale vo väčšine krajín v tejto oblasti chodí. Horúce podnebie, púšť, nedostatok vody má vplyv aj na pracovnú energiu a tým nepriamo aj na vzhľad dedín a miest. Na druhej strane ale treba jedným dychom povedať, že obyvatelia Mauritánie sú hrdí na svoju históriu aj kultúru. Keď som si chcel odfotiť dospelého muža v jednej malej rybárskej dedinke, slušne ma odmietol. Zdalo sa mi na mieste mu za túto službu ponúknuť drobný bakšiš. No on odmietol aj ten. Tak som si povedal, že mu ten bakšiš dám len tak. On však opäť odmietol a podal mi ruku. Bola to poučná príhoda, že ľudí netreba nikdy hádzať do jedného vreca. Na druhej strane, deti od nás žiadali všetko a stále. Dospelí muži berberského pôvodu však boli veľmi hrdí. Naopak, v susednom Senegale od nás chlapi neustále a úplne bez okolkov pýtali: Give me money!“ Proste, iná krajina, iný mrav.
This is Africa
Na webe sa o Mauritánii možno dočítať také veci, že otroctvo tu bol zrušené iba v roku 1981. No v skutočnosti sa tu vraj v niektorých oblastiach vyskytuje dodnes takzvané dedičné otroctvo. Keď sa najmä čiernym otrokom v minulosti narodili potomkovia, na ich postavení sa zmenou zákonov nič nezmenilo. Keď sme sa však nato spýtali domácich, buď sa tvárili, že nerozumejú alebo sa odpovedi vyhli. Cestou cez Mauritániu nám známy z Čiech, čo už zopár rokov žije v Afrike rozprával príhodu, ako v Mauritánii v októbri roku 2012 postrelila vojenská hliadka vlastného prezidenta Muhammada uld Abdal Azíza. Omylom. Na jeho konvoj spustili paľbu členovia hliadky asi 40 kilometrov od hlavného mesta. Nakoľko nespoznali prezidentov konvoj a zdalo sa im, že sa pohybuje neprimerane rýchlo… Nechcel som tomu veľmi veriť a považoval som to za ďalšiu fámu. No je tomu skutočne tak. Našťastie prezident nebol v ohrození života. No takéto informácie veľa dôvery nevzbudzujú. Nechcem sa však určite hrať na znalca miestnych pomerov a ani nechcem, aby moje rozprávanie vyznelo démonicky alebo odstrašujúco. Všade žijú ľudia dobrí aj zlí a my sme v Mauritánii stretli len tých dobrých. Objektívne tak musím zdôrazniť, že počas našej cesty sa nič zvláštne nestalo, ľudia boli priateľskí a momentálne pomery v krajine považujem na africké pomery za pokojné. Navyše, nejako dramaticky zle nevidím ani budúcnosť tejto krajiny. V roku 2006 boli pri pobreží objavené rozsiahle ložiská ropy a už dávnejšie tu Francúzi objavili obrovské ložiská železa. Najdominantnejším priemyselných zamestnaním miestnych obyvateľov popri tradičnom rybolove a pastierstve je tak práca v ťažkom priemysle.
Púštna krajina
Ak by som mal Mauritániu popísať jednou vetou, tak poviem – púštna krajina. Cestou od hranice s Marokom až do hlavného mesta Nouakchott sme mali vôkol seba stále kamenistú alebo piesočnú púšť a chvíľami cestu lemovalo pobrežie Atlantického oceánu. To ponúkalo často nádherné výhľady. Skutočne. Pobrežie sa zvažovalo dolu z výšky niekedy aj 200-300 metrov, čo bolo naozaj mimoriadne panoramatické. Cestu lemovali aj vraky lodí, ktoré tu stroskotali počas búrok a ich torzá tak čakajú pokiaľ ich pochová zub času a morská voda. Ak sme pri slove voda, samozrejme, aj sme sa okúpali. Piesočné pobrežie je tu skutočne veľmi pekné a nekonečné, kúpať sa možno prakticky všade. Voda však bola ľadová, v horúcom vzduchu síce osviežujúca, no dlho sa v nej vydržať aj tak nedalo. Až raz v Mauritánii začne rozvoj cestovného ruchu, zrejme príde ako prvé na ranu práve veľmi pekné a nedotknuté pobrežie. Sú tu však aj historické pamiatky ako napríklad Tichit, púštne mesto s najkrajšími mešitami v celej krajine. Alebo Chinguett, jedno z posvätných miest islamu a zároveň zrejme najväčšia turistická atrakcia krajiny. Sem sme sa však nedostali. Tak možno nabudúce…
Ďalšie cestopisy a fotografie z celého sveta na www.dobrodruh.sk
naozaj osviezujuci cestovatelsky clanok 🙂 vdaka