Muscat s vôňou kadidla

Na svete je mnoho miest. Niektoré človek navštívi a cíti, že sa nemusí vrátiť. Potom sú tu tie kam sa zatúla a myšlienky na neho ho prenasledujú dlho po tom ako sa odtiaľ vráti. Jedným  z takýchto miest je aj hlavné mesto Ománu, exotický Muscat. Tvoria ho bazáre plné rôznorodých ľudí, vôňa orientálneho korenia, všadeprítomné kadidlo, drsné hory posiate pevnosťami či rybacie trhy, kde sa dajú zohnať žraloky.

V zátoke pevností
Muscat môže pripomínať stavebnicu zloženú z niekoľkých od seba odlišných štvrtí. Najstaršia časť známa aj ako starý Muscat je plná zaujímavosti, no nepatrí medzi najživšie štvrte. Neprehliadnuteľná dominanta hlavného mesta je palác sultána Qaboosa. Obrovská, miestami až gýčovitá stavba nedá vyniknúť žiadnej inej budove v okolí. Vedie k nej rozľahlá promenáda prechádzajúca do vydláždeného námestia ako sa na reprezentatívnu budovu patrí. Aj napriek tomu, že leží priamo v srdci starého Muscatu, sultán ju nevyužíva ako svoju rezidenciu, ale len na oficiálne stretnutia s dôležitými návštevami. Jeho žiarivé farby v znamení svetlo-modrej a žltej ukazujú, že naozaj nejde o žiaden konzervatívny palác. Dovnútra sa ísť nedá, tak sa len túlam netypicky prázdnym námestím a zdravím sa s indickými záhradníkmi starajúcimi sa o dokonalý trávnik. Bránu zdobí zlatý symbol celého Ománu, zahnutá dýka khanjar. Každý muž by mal jednu vlastniť a mimo mesta človek stretne starších mužov, ktorí ju stále nosia za opaskom. Omán bol v minulosti známy aj pre obchod s otrokmi a práve na mieste paláca stála kedysi veľká vlajka, ktorá bola snom mnohých z nich. Ak sa totiž otrok dostal až sem a dokázal sa dotknúť miesta, kde bola zástava, stal sa z neho slobodný človek. Je tu také ticho akoby v tých bielych domčekoch s vyrezávanými okenicami nebolo ani živej duše. Kedysi sa o Muscate hovorilo, že bol tak obklopený horami až sa k nemu nedalo dostať inak než po mori. Scenéria navôkol vyzerá naozaj prekrásne. Drsné, hnedo-šedé štíty rozprestreli svoje tesáky a zahryzávajú sa do mesta. Šedivé kopce prechádzajú do zástavby bielych domčekov a tie zase do priezračných vôd Arabského mora. Prírodný prístav strážia bez pohnutia dve portugalské pevnosti. Východný výbežok obsadila pevnosť Al-Jalali a zo západu kontrolovala prichádzajúce lode Al-Miraní. Obe pochádzajú z búrlivého obdobia konca 16.storočia, kedy Portugalci ovládali toto územie. Pevnosť Al-Jalali slúžila dlhé roky ako väzenie a dnes sú žiaľ zatvorené pre verejnosť. Obrovská škoda, pretože by to bol určite zážitok liezť po ostrých skalách a strmých schodoch až na ich vrchol. Sú tak prirodzené akoby sem patrili od nepamäti. Bez nich by bola zátoka ako ruže bez svojich farebných lupeňov. Je tak horúco, že aj vyše dvadsať centimetrový farebný krab, ktorého stretávam na ulici sa beží ukryť do tieňu.

Palác sultána Qaboosa v srdci starého Muscatu

Dýka khanjar je symbolom celej krajiny

Pevnosť Al Jalali v muscatskej zátoke

Stará časť Muscatu

Tam, kde rozvoniava kadidlo
Kým v starom Muscate človek nájde pamiatky a pokoj, živá štvrť Mutrah je jej pravým opakom. Najväčším lákadlom tohto miesta je jeho nekonečný trh, ale nájde sa tu mnoho iných zaujímavostí. Vstup do souku, alebo arabského bazáru tvorí kamenný altánok s kupolou a orientálne vyrezávanými oknami. Nedá sa minút, pretože dnu a von vychádzajú ľudia ako včely z úľu. Je fascinujúce sledovať koľko všelijakých národností kráča ulicami mesta. Domáci Ománci sa hrdo nesú vo svojich snehobielych dišdašách, ktorá im zakrýva telo a dlhá látka padá až po členky. Na hlave nesmie chýbať ani typická pokrývka hlavy, čiapočka kuma. Hovorí sa, že ju má ručne vyšívať manželka a potom ju svojmu mužovi daruje. Pakistanci rýchlo kráčajú až ich voľný odev šalvár poletuje vo vetre. Indovia, malí usmievaví chlapíci len tak postávajú či posedávajú pod stromami. Sem tam sa okolo mihnú aj východoázijské črty tváre. Na ženách je tiež pekne vidno ich pestrosť. Tie miestne, či z okolitých krajín zálivu sú často zahalené od hlavy po päty v čiernej abáji a vlasy si starostlivo ukryli pred zrakmi mužov pod šatku. Dievčatá z Indie nosia svoje sári tak farebné a živé, až človek čaká kedy začnú po vzore bolywoodských filmov tancovať priamo na ulici. Číňanky sa s nákupnými taškami prechádzajú promenádou v krátkych minisukniach. Príliš ostrý kontrast kultúr, ale Omán so svojim fungujúcim multikulturalizmom je na to zvyknutý. Začiatok bazáru je v znamení maličkej čajovne, kde si už od skorého rána skupinky mužov vychutnávajú svoje dúšky ománskeho čaju. V pohári pripomína skôr kávu ako nápoj z čajových lístkov, ale to je tým, že si do neho pridávajú mlieko a niekoľko lyžičiek cukru. Vôňa čaju ma napokon prenasleduje celým mestom až jej podľahnem aj ja a neviem si ho vynachváliť. Spoza rohu zacítim kadidlo. Pôsobí ako magnet na čuchové bunky. Vôňa kadidla, tak typická pre Omán omámi každého návštevníka. Do hlinenej nádoby sa vložia rozžeravené uhlíky a na ne sa napokon položia malé kúsky zaschnutého kadidla. Odrazu na uhlíku tancuje jemný biely dym meniaci tvar každým mávnutím ruky či pohybom vetra. Vysoký, tmavý muž s turbanom na hlave mi pripomína skôr divokého arabského bojovníka z pred niekoľkých storočí ako predavača. S úsmevom mi však vysvetľuje, že to najlepšie kadidlo pochádza zo západu krajiny, z miesta zvaného Dofar, kde leží mesto Salalah. Odtiaľ to je len kúsok do susedného Jemenu. Strom kadidlovníka sa nareže a nechá sa vytiecť lepkavá tekutina, ktorá stvrdne. Kedysi bolo cennejšie ako samotné zlato a ďalekou Arábiou viedli kadidlové cesty, aby sa táto nesmierne vzácna surovina dostala aj do iných častí vtedajšieho sveta. Bazár je plný farieb a neznámych vôní. Indovia sediac pred svojimi obchodíkmi ponúkajú pestrofarebné látky, hodváb z Kašmíru, pašmínové šále alebo oranžové sári. Vedľa dopadajú slnečné lúče na strieborné výrobky a všetko sa rozprávkovo ligoce. Tradičné dýky khanjare majú azda vo všetkých veľkostiach aj cenových reláciách. Priestory obchodu vypĺňajú aj beduínske šperky, kanvice, poháre alebo dekorácie od výmyslu sveta. O pár metrov ďalej na mňa kýva starý muž so šedivou bradou v slušivej splývajúcej dišdaši. Predáva voňavky a o každej dokáže rozprávať dlhé minúty. „Prvá je zo Salalah, táto modrá z južného Ománu a tamtá s presladenou vôňou z Khasabu na polostrove Musandam“. Samozrejme ich musím pekne poporiadku všetky vyskúšať.

Rozvoniavajúce kadidlo

Predavač kadidla na trhu v štvrti Mutrah

Malá mešita pokrytá modrými kachličkami

Promenáda plná života a celý svet na jednej ulici
Za živým bazárom stojí mešita s kupolou na vrchole ktorej spočíva malý polmesiac. Aj tu sa dá v stánkoch kúpiť kadidlo, teda v prípade, že človek nájde predavača. Tí sa väčšinou utiahnú do tieňa, kde popíjajú presladený čaj s mliekom a máločo ich dokáže vyrušiť z ich rutiny. Ako kráčam odľahlými uličkami, cítim na sebe desiatky očí. Z vysokej veže na konci ulice sa napokon vykľula farebná hinduistická svätyňa. Prvý krát stojím pred takouto stavbou, no nenapadlo ma, že to bude práve v Ománe. Niet sa však čomu diviť, keďže 15 percent populácie pochádza priamo z Indie. Tma padne na Muscat pomerne skoro. Ešte je len šesť hodín, keď sa krajina začne ponárať do šera. Všetko krásne svieti a do ulíc vyjdú ľudia. Konečne sa dá vonku ako tak existovať. Spaľujúce slnko počas celého dňa dá poriadne zabrať. Teraz je ten správny čas ísť sa prechádzať na dlhokánsku promenádu, ktorá vedie celou štvrťou Mutrah. Začína pri rybacej tržnici a vlní sa pobrežím ako obrovský had. Z jednej strany sú typické staré budovy s vyrezávanými balkónmi a okenicami, veľká mešita s kupolou a minaretom potiahnutým modrými kachličkami a za nimi rastú do výšky kopce miestami ozdobené malými strážnymi vežami. Stranu druhú pokrýva krásny záliv s priezračne čistou vodou. Na jej vlnkách sa pohupujú člny a dve veľké drevené „pirátske“ lode. Z promenády sledujem so skupinkou Pakistancov pobrežie. Po skalách lozia veľké kraby sfarbené do červena a vo vode plávajú tropické ryby. Vyzerá to akoby som stál len kúsok od pestrofarebného akvária. Chvíľu kecáme a prezradia mi, že prišli z pakistanského Káračí za lepšou prácou. Ako mnoho iných, aj oni ju tu našli a teraz zarábajú peniaze, ktoré posielajú svojim rodinám domov. V noci sa svetlá krásne zrkadlia na morskej hladine. To už sa hore dole premávajú arabské dievčatá zahalené do čiernej farby, v rukách maličké tašky z neďalekého zlatníctva a nenápadne pokukujú po mladíkoch sediacich v altánkoch. Zdravím sa s chalanmi z egyptskej Alexandrie, ktorý balia svoj stánok s rybami. Sadnem si do malého podniku pri mori a nový kamarát z Indie mi ponúka zeleninové samosy. Nedá sa odmietnuť. Popíjam slamkou osviežujúcu šťavu z práve odseknutého kokosového orechu a sedíme tu dlho do noci. V Ománe akoby človek cestoval po celom svete, pričom sa prejde len jednou ulicou.

Na konci bazáru v Mutrah

Nekonečná promenáda tiahnúca sa Muscatom

Život v uliciach mesta

Stará pevnosť nad zátokou Mutrah

Tradičná pokrývka hlavy ománskych mužov

Ráno patrí rybám
Kto si chce vychutnať atmosféru ománskeho rybieho trhu, musí si privstať. Najrušnejšie tu býva okolo šiestej, siedmej hodiny ráno, kedy sú už úlovky vyložené pod strechou tržnice a môže sa začať ďalší deň. Už z diaľky sa ulicami rozlieva typická vôňa rýb. Pred vstupom stojí ešte zopár mäsiarstiev, ale ich vnútro zíva prázdnotou. Na pobreží pomáha niekoľko chlapov vytiahnuť na breh veľký drevený čln. Chvíľu im to trvá, ale určite to už robili nespočetne veľa krát. Po rannom rybolove odpočíva veľa ľudí pod provizórnymi prístreškami priamo v prístave. Mutrah sa teší dlhej rybárskej tradícii a na mieste akým je tento trh je to cítiť. Atmosféra diania ma vtiahla do stredu divadla. Množstvo rozmanitých rýb leží na pultoch či na zemi naukladaných na bielych kachličkách. Nad kôpkou rýb stojí starý rybár a hrubým prenikavým hlasom ponúka svoj úlovok. Drsné tváre popísané hlbokými vráskami dávajú tušiť, že to nieje ľahký život. Miestnosťou sa ozýva hluk, predavačovu cenu prebíja zákazníkova a už aj si domov odnáša igelitku plnú rýb. Na stole ležia ostré žraločie plutvy, ktoré si určite žiaden plavec neželá vidieť plávať okolo seba. Dokonca predávajú aj malé žraloky ráno vytiahnuté z okolitých vôd. V rohu ležia obrovské tuniaky sfarbené do žltej farby a vedľa pre zmenu niekoľkometrové mečiare s dlhými nabrúsenými mečmi. Malí chlapci predávajú kraby, krevety, homáre a mušle. Za múrom stoja muži, ktorých ruky sa ani na chvíľku nezastavia. Sem si zákazníci prinesú ryby a oni im ich na počkanie očistia. Klimatizácia tu nefunguje a do toho všadeprítomná páľava robí z tohto miesta smradľavú nočnú moru. Našťastie sa zápach nesie len touto časťou a inde opäť cítiť slanú chuť mora.

Žraločie plutvy? Nech sa páči!

Ranný úlovok

Ráno býva rybí trh najkrajší