Na brehu Vanského jazera

Málokto si uvedomí, aká je Turecko obrovská krajina. Určite patrí k najrozmanitejším krajinám sveta, pretože pri bližšom pohľade návštevník zistí, že v nej nájde naozaj všetko. Milých, priateľských ľudí, vynikajúcu kuchyňu a očarujúce krásy prírody. Z Istanbulu je to k brehom Vanského jazera, ležiaceho na samom východe krajiny, približne toľko, ako keby sme sa z Bratislavy vybrali do Londýna. Brehy čoraz obľúbenejšieho Vanského jazera čakajú len na to, aby svojim návštevníkom odkryli nejednu zaujímavosť.

Raňajky pri jazere
Mesto Van ležiace na brehu rovnomenného jazera sa prebúdza ráno do nového dňa. Chladný vzduch ešte nestihol ustúpiť a na konci širokej ulice plnej áut sa dvíhajú zasnežené vrcholky trojtisícoviek. Je cítiť, že mesto stojí vo výške 1700 mnm. Ulicami sa rýchlym krokom presúvajú desiatky mladých ľudí. Vo Vane sídli univerzita a tak si užíva štatút mladého, univerzitného mesta. Nezahalené dievčatá striedajú tie s farebnými šatkami na hlavách a mladí muži sa obliekajú podľa nám známej európskej módy. Žiaden návštevník Vanu by si nemal nechať ujsť miestne vyhlásené raňajky. V centre mesta leží dokonca ulička s prezývkou „kahvalti sokak“, ktorá by sa dala preložiť ako „raňajková ulica“. Vedľa seba tu stojí niekoľko podnikov, pričom každý ponúka prvé jedlo dňa. Už z diaľky nás čašníci spozorovali a lákajú svojimi ponukami, aby sme si vybrali práve ich. Raňajky majú všade kráľovské. Teplý, ešte čerstvý voňavý chlieb, čierne olivy, biely syr, ale aj syr otlu peynir, ktorý je vyhlásenou špecialitou tohto regiónu. Chutí výborne, je popretkávaný aromatickými bylinkami, ale miestami je až príliš slaný na naše chuťové poháriky. Nechýba ani tanier plný zeleniny a ako to už pri tureckých raňajkách býva dobrým zvykom nesmie chýbať ani niečo sladké. Sezamová pasta, med z kvetov z neďalekých hôr, skaramelizovaný med a ako bonbónik tvarohové placky zaliate medom a posypané orieškami. Ešte pohárik čierneho čaju a deň sa môže začať.

Hlavná ulica mesta

Mieste vyhlásené raňajky

Zelená lúka namiesto mesta
Van sa so svojimi 360 000 obyvateľmi radí medzi väčšie kurdské mestá na samom východe krajiny. V tejto časti sveta sú stále miesta, kam noha bežného turistu nevkročí, no práve Van so svojím okolím je príjemnou výnimkou. Pre nádhernú prírodu, ktorá obkolesuje mesto a tiahne sa pozdĺž celého jazera sa mu kedysi prezývalo „perla východu“. Zvlnená krajina z ktorej stúpajú ostré kamenné štíty posiate ešte začiatkom jari snehom je očarujúca. Samotné mesto Van už však toľkými farbami nehrá. Ulice sú plné ľudí, áut, východného chaosu, no neustále nám bije do očí šedivá farba celého prostredia. Ľudia sú už na prvý pohľad iní ako v západnejšej a modernejšej časti krajiny. Mladí sa s nimi ešte ako tak snažia držať krok, ale starší Kurdi už žijú svojimi zvyklosťami. Na hlavách majú malé vyšívané čiapočky a často sú oblečení v starých kabátoch, ktoré si pamätajú už príliš veľa. Posedávajú vonku na malých drevených stoličkách a v ruke zovierajú malé tulipánové poháriky horúceho čaju. Dokážu pri nich presedieť celé hodiny. Ženské šaty zdobia rôzne kvietky, cez plecia prehodený štrikovaný kabát a vlasy ukryté pod farebnou šatkou. Dnešné mesto Van stojí asi 3-4 kilometre od brehu Vanského jazera. Nie vždy tomu však bolo ako teraz. Na brehu jazera sa rozkladá obrovská zelená lúka rozrytá dotykmi kanónov. Tu vyrástlo v 11.storočí staré seldžucké mesto, kde sa pomaly s každým storočím striedali noví vládcovia. Neporaziteľná osmanská ríša dobila aj Van a mesto sa stalo ich súčasťou. Počas prvej svetovej vojny tu žilo viac Arménov ako Turkov či Kurdov a dokonca sa arménske oddiely snažili odtrhnúť od ríše a vyhlásiť nezávislosť. Starý Van ľahol popolom, domy sa premenili na nemé ruiny a dodnes z neho ostalo len príliš málo spomienok. Zostarnutý minaret mešity Ulu Cami zlomený v polovici pôsobí, ako by sa chcel stať symbolom toho, čo sa tu stalo a na čo sa nikdy nezabudne. Ostala tu len mešita a hrobka, ktoré sú ozdobené čierno-bielymi pásmi. Pastier pasie na zvlnenej lúke svoje stádo kráv a v diaľke sa leskne slnko odrážajúce sa na hladine Vanského jazera.

Starý Van dnes pripomína zelenú lúku

Z mešity zostal len minaret

Starobylé centrum mesta

Centrum starovekej ríše
Mohutná kamenná Vanská Citadela ležiaca na dosah ruky od tyrkysového jazera je najväčším lákadlom starého mesta. Pred 3000 rokmi sa v týchto miestach rozkladala staroveká, málo známa ríša Urartu, ktorej hlavným strediskom bolo mesto Tušpa, dnešný Van. Citadela zahalená rúškom tajomstva už dlhé desaťročia priťahovala pozornosť vedcov, archeológov či cestovateľov. Všade naokolo je rovná planina, keď tu zrazu vyrastie obrovský skalnatý kopec. Pri vchode sa na nás nalepila skupinka asi 10-ročných detí. Hneď sa stali samozvanými sprievodcami, za čo si po pár metroch začnú pýtať peniaze. Za hrobkou svätého muža Abdurrahmana Gaziho začne stúpať cestička až na samotný vrchol. Jeho hrobku často navštevujú ženy, ktoré dlho nemôžu mať deti vo viere, že im svätec pomôže. Aj teraz v jej predsieni sedí niekoľko žien a rozprávajú sa. V skale sú vyhĺbené dva výklenky až nápadne pripomínajúce prázdne miesta po svetoznámych afgánskych Budhoch. Leží tu kus kameňa ozdobený precízne vytesaným klinopisom. To je jedna zo spomienok na orientálnu ríšu. Skala Citadely sa tiahne ticho do oboch smerov ako had. Dierou v hradbách konečne prenikneme dnu. Stúpame, klesáme, kráčame vychodenými cestičkami, ale zo stavieb nezostal takmer ani kameň na kameni. Z jednej strany je krásny výhľad na moderný Van chúliaci sa pod kopcami a na strane druhej vidíme jazero aj s pozostatkami starého mesta. Dnes si chodia ľudia sem hore na Citadelu len tak posedieť, oddýchnuť alebo sem vybehnú na piknik s priateľmi. Tu vysoko nad mestom si môžu užiť ticho premiešané s vetrom. Skupinka študentov sedí na tráve, hrá na gitare, malom bubne a všetci si spievajú. Spoza rohu sa objaví rodinka s malým neposedným chlapcom a za nimi ruka v ruke mladý pár. Sem tam sa niekto pristaví, pozdraví, alebo nám chce ukázať niečo zaujímavé. Je to miesto stvorené na oddych, pričom je človek stále na mieste, kadiaľ kráčala svetová história.

Staroveká Citadela bola centrom ríše Urartu

Kamenný vstup na Citadelu

Múry Citadely pokrývajú celý kopec

Najväčšie turecké jazero
Vanské jazero ležiace v oblasti tureckého Kurdistanu je najväčším jazerom celej krajiny. Je vyhľadávaným cieľom nielen domácich výletníkov, ale čoraz častejšie sa pri jeho brehy zatúlajú aj turisti. Takmer každý koho som sa v Turecku pýtal čo sa oplatí vidieť na východe mi odpovedal: „Musíš vidieť Vanské jazero!“. Niektorí ešte neváhali dodať: „Nič krajšie už nájsť nemôžeš“. Je obrovské. Tak veľké, že pri pohľade na neho zabúdam či som na brehu jazera, alebo som sa ocitol niekde pri mori. V najširšom bode medzi pevninami je ich vzdialenosť úctyhodných 120 kilometrov a zaberá plochu cez 3750 km². Jazero vzniklo asi pred 60 000 rokmi, kedy sopka Nemrut Dagi na západnom brehu zatarasila rieku a odstrihla ho od prameňa. Jeho voda hrá odtieňmi tmavomodrej farby až po nádherne tyrkysovú. Pri dotyku cítiť, že je voda z jazera mazľavá a má aj netypickú vôňu. Spôsobuje to veľké množstvo alkaloidov, uhličitanu sodného a ďalších solí, ktoré vznikajú pri odparovaní sa vody z jazera. To nemá žiaden odtok, preto sa tu všetky látky zbierajú. Voda je tak zásaditá, že v nej dokonca môžu domáci prať svoje šaty. Cesta z Vanu okolo južnej časti jazera je akoby sa človek ocitol v prírodopisnom dokumente. Zo začiatku sleduje vysokú starovekú Citadelu. Jej silueta mizne a na obzore sa objaví ostrov Ahtamar, kde vidno malú bodku ktorá je známym arménskym kostolíkom. Cesta sa kľukatí popri jazere a na vlastné oči vidíme ako sa mení jeho farba. Niekedy je tak tyrkysová, až pripomína obrázok vystrihnutý z tropických ostrovov v Tichomorí. Pri meste Tatvan, pod sopkou Nemrut sa krajina opäť dvíha do výšky. Jazero obkolesuje prstenec zasnežených hôr, sopiek a za chvíľku sa stratí z dohľadu. Veľkým zážitkom je aj plavba loďou z Tatvanu do Vanu, ktorou ho človek prepláva úplne celé. Krajina okolo jazerá ukrýva ešte jeden svetový unikát. Sú ním známe Vanské mačky, ktoré majú každé oko inej farby. Žijú len tu a nikde inde na svete. Dnes je však už veľkou vzácnosťou len tak ich stretnúť v uliciach Vanu, ale kto má záujem pozrieť sa do ich farebných očí nájde ich na univerzite, kde je pre nich spravený domov. Oblasť Vanského jazera patrí k najkrajším krajom, akým som v Turecku prechádzal. Teraz, keď som ho videl na vlastné oči a spomienky na neho sa mi uložili v hlave vidím aká veľká pravda sa skrývala vo vete na začiatku.

V centre dnešného mesta

Van je živým mestom s kopou obchodíkov a podnikov

Kurdská žena

Nová mešita v centre mesta

Vanské jazero

Vanské jazero s malebnou scenériou

Rozkvitnutý ostrov s arménskym pokladom
Najobľúbenejším výletným miestom celej Vanskej oblasti je nepochybne malý ostrovček Ahtamar obmývaný vlnami obrovského jazera. Za názvom ostrova sa skrýva legenda o nenaplnenej láske medzi dvomi mladými ľuďmi. Dávno, keď ešte na ostrove žili ľudia v odlúčení od ostatných na pevnine k jeho brehom priplával mladík. Zahliadol krásnu Tamaru, dcéru opáta kláštora a zamiloval sa do nej. Každý večer stála pri brehu so svetlom, aby jej milý našiel smer. Otec na to onedlho prišiel a zavrel dcéru do cely. Sám išiel pri breh, zhasínal lampu, behal po brehu a opäť ju zasvecoval, aby zmiatol mladého plavca. Rozbúrené vlny jazera ho postupne sťahovali pod hladinu, no ešte z posledných síl kričal „Ach Tamara, ach Tamara“ až sa stratil a zmĺkol navždy. Jeho hlas prišiel až k Tamare, ktorá sa v zúfalstve za ním vrhla do jazera.

Ak chceme navštíviť Ahtamar, musíme ísť do malého mestečka Gevaş odkiaľ plávajú výletne lode. Ochotní šofér mikrobusu nás vyhadzuje na brehu jazera pri malom opustenom móle, kde posedáva kapitán so svojou dvojčlennou posádkou. Všetko ostatné zíva prázdnotou. Dlho prehovárame kapitána, aby nás vzal na ostrov až sa nám to nakoniec podarilo. Pomáhame nakladať drevené trámy a pomaly sa odlepíme od pevniny. Len my traja, kapitán a dvaja chlapi z posádky. Hladinou jazera sa preháňa ostrý vietor a z kapitánovej kajuty vidíme ako sa nám Ahtamar približuje. Podarilo sa nám ho presvedčiť, aby nám odovzdal kormidlo a tak sami kormidlujeme loď na vlnách najväčšieho tureckého jazera. Tomu sa povie zážitok na celý život! Cez leto žije miesto turistickým ruchom, no dnes sme tu úplne sami. Ostrov vyzerá na prvý pohľad ako nepravidelný trojuholník. Jedna strana vyrastá kolmo nad jazero a odtiaľ sa zvažuje až prejde opäť voľne do vody. Vo vzduchu cítiť jar a celé okolie je posiate rozkvitnutými čerešňovými stromami. Ich biele a ružovkasté listy nádherne dokresľujú atmosféru tohto nádherného miesta. Arménsky kostolík Svätého kríža z 10.storočia je pomyselnou čerešničkou na torte. V roku 921 ho nechal postaviť Gagik Artzruni, kráľ Vašpurakanského kráľovstva. Až do roku 1895 bol sídlom arménskych katolíkov. Stojí na mierne vyvýšenom mieste obklopený stromami. Jeho múry zdobia reliéfy vytesané do kameňa. Sú tu známe biblické výjavy ako Adam a Eva, Jonáš a veľryba s hlavou psa, Abrahám s Izákom či v neposlednom rade Dávid s Goliášom. To najkrajšie z kostola sa skrýva v jeho vnútri. Na prvý pohľad vyzerá akoby bolo vnútro naplnené len prázdnym priestorom. Akonáhle sa ale dostaneme do hlavnej miestnosti odkryjú sa nám steny pomaľované úžasnými freskami. Rozoznávam niektoré výjavy a neviem sa vynadívať na tú krásu. Idem sa pozrieť na najvyšší bod ostrova. Cesta stúpa kamenným svahom, ale výhľad ktorý kopec ponúkne je jedným z tých, ktoré sa vryjú do pamäti. Vietor víri čiastočky prachu a snaží sa mi zatvoriť oči, ale to mu nedovolím. Podomnou leží celý ostrovný výbežok. Desiatky farebných stromov tancujú vo vetre, zo zeme sa dvíha hnedý kostolík so zašpicatenou strechou, na konci veje obrovskú turecká vlajka a vlny jazera sa rozbíjajú o drsné, kamenné pobrežie. Ich spenené vrcholky sa preháňajú celým jazerom až na druhý breh. Horizont vypĺňajú zasnežené, všadeprítomné kopce. Čarovné miesto. Čajky sa nechávajú unášať silným vetrom, sedím na skale a otvoril som si malú fľašku kofoly, ktorú mám z domu pre špeciálnu príležitosť. Myslím, že moment aký je tento sa už len tak ľahko nezopakuje.

Arménsky kostolík je symbolom ostrova

Nádherné fresky vypĺňajú vnútro kostola

Arménsky kostolík na Ahtamare

Najkrajšie výhľady východného Turecka

Fresky vo vnútri kostola

Ahtamar vo Vanskom jazere