Nestáva sa každý deň, aby ho človek prežil v tieni velikánov. Tým dnešným bol perzský básnik Omar Chajjám v iránskom meste Nišapúr. Neprišiel osobne, ale jeho duch je v každom strome, v každej kvetine obrovského parku a človek pri kanvičke škoricového čaju cíti akoby sedel vedľa neho a v tichosti prednášal svoje známe rubajáty…
Po ľahkých raňajkách v podobe presladených ďatlí, čerstvého chrumkavého chleba, vajíčka na tvrdo a kanvice čierneho čaju opustím Mashad a vydám sa na výlet do 120 kilometrov vzdialeného mesta Nišapúr, ktoré preslávil básnik Omar Chajjám. Času mám na rozdávanie, tak som si povedal, že štyri kilometre na autobusový terminál si odšliapem a možno cestou narazím aj na niečo zaujímavé. Okrem obchodíkov, hotelov či malých podnikov, kde sa už od rána sedí pri jedle mi nič nebrnklo do nosu čo by stálo za zmienku. Starý autobus smerujúci do Nišapúru už stojí na svojom nástupišti a naštartovaný nervózne čaká posledných pasažierov.
Nišapúr bol kedysi hlavným centrom celej provincie Chorasán, ale ako začal upadať, jeho miesto veľmi rýchlo zaplnil Mashad. Prvé mesto tu na popud sasánovského kráľa Šápura I. vyrástlo už v 3.storočí a netrvalo dlho kým sa preslávilo v širokom ďalekom okolí. Nišapúr ťažil zo svojej polohy ležiacej na starej Hodvábnej ceste smerujúcej z Anatólie až do ďalekej Číny. V časoch najväčšej slávy dokázal dokonca konkurovať Káhire či Bagdadu. V roku 1037 si mesto zvolil Togrul, prvý seldžucký sultán za svoju rezidenciu, ale chtiac či nechtiac sa začali pozvoľna písať posledné strany histórie Nišapúru. Po tom ako prišla v meste o život dcéra Džingischána, pocítil Nišapúr hnev vodcu Mongolov. Ten v roku 1221 prikázal, aby ho vymazali zo sveta a o život tu malo prísť viac než milión ľudí. Podľa starých príbehov stavali Mongoli z lebiek obyvateľov mesta pyramídy. Dnes je Nišapúr obľúbeným výletným miestom najmä pre domácich turistov. V mysliach ľudí je mestom spojeným s perzským básnikom Omarom Chajjámom. Práve k jeho hrobke prichádzajú miestni, aby si posedeli pri pikniku, zarecitovali si jeho básne alebo strávili deň s rodinou na výlete. Autobus ma vyhodil niekde na periférii a keďže ani len netuším kde som, bez lacného taxíka to nepôjde. Vstupné do areálu sa neplatí a odrazu sa predo mnou otvorí veľký, zelený park plný stromov a kvetov. Dominantou parku je bezpochyby hrobka patriaca Omarovi Chajjámovi. Narodil sa tu v roku 1048 a kým mnohí ho poznajú ako básnika, venoval sa aj astronómii, matematike, filozofii, hudbe a v neposlednom rade aj geografii. V mestách Samarkand a Buchara získaval vzdelanie, ale na svoj rodný Nišapúr nikdy nezabudol. Jeho povesť výborného matematika a astronóma ho priviedli až na dvor Malika Šáha I. do Esfahánu, kde ho panovník poveril reformami kalendáru. Tie napokon v roku 1079 prijal za oficiálny perzský kalendár. Možno to bol pobyt v nádhernom Esfaháne, ktorý Chajjáma natoľko ovplyvnil, že sa začal venovať písaniu poézie a ostalo po ňom takmer tisíc štvorverší, zvané rubájáty.
Hrobka básnika Chajjáma
Kvety v blízkosti hrobiek perzských básnikov jednoducho nemôžu chýbať
Iránci hrobky svojich básnikov milujú
Kupola malej svätyne v areáli hrobky
Nádherne zdobený vstup do svätyne
Hrobky v svätyniach sú často nasvietené na zeleno
Záhrada v blízkosti svätyne
Sadnúť na chodník a piknik môže začať
Piknik priamo na chodníku
Chajjám, máš hlavu vínom opitú? Buď šťastný!
Vo vlasoch milej tvár máš ukrytú? Buď šťastný!
Všetko, čo je, sa stane tým, čo nie je.
Predstav si, že už nie si tu! Si tu? Buď šťastný!
***
Pozemská púť, ako bola táto, druhá nebude.
Príležitosť stretnúť kamarátov druhá nebude.
Čo môžeme chytiť? Túto chvíľu.
V tejto chvíli je tu chvíľa na to – druhá nebude.
(Túžba je vták, čo nie je v tvojej sieti, preklad: Ľ.Feldek)
Hrobka básnika je netypickou, ale taký bol aj život básnika. Pripomína raketu s túžbou vyletieť do nebies, no pod svojimi krídlami skrýva kamenný hrob Chajjáma. Telo hrobky zdobia tyrkysovo-modré farebné kachličky. Jednoduchý hrob v podobe kamennej platne je potiahnutý arabskými nápismi a steny naokolo sú posiate Chajjámovými veršami. Iránci hrobky svojich významných básnikov jednoducho milujú a aj teraz ich tu niekoľko s obdivom stojí a šepotom si recitujú štvorveršia. Za malou svätyňou Emamzáde Mohammed Mahrugh si v tráve spravilo niekoľko rodín piknik. Niektorí dali dokonca prednosť chodníku pred trávou a rozložili si svoje deky či koberce a plynové bomby priamo na ňom. Spoločne sedia na zemi a jednej po druhom sa ponúkajú z malých misiek naplnených rôznymi dobrotami. Toto som si na Iráne zamiloval, tú obrovskú pohodu akú dokážu prežívať kdekoľvek prídu. Nahliadnem do svätyne, ale okrem Mahrúghovej hrobky neskrýva nič iné. Túlam sa záhradami až som narazil na starú, tradičnú čajovňu s výhľadom na hrobku slávneho básnika. Objednávam sa tradičný perzský čaj ochutený škoricou a z misky hádžem do kanvičky niekoľko menších krištáľov cukru. Sedím na koberci, opretý o drevenú lavicu, popíjam horúci čaj, ale nie a nie ma kopnúť múza, aby som tu pri hrobke veľkého Omara Chajjáma stvoril poetické veľdielo. S každým dúškom čaju si vravím ako tu je dobre až sa mi v denníku objaví vlastný „rubáját“.
Keď vták roztiahne krídla kovové
a vietor ti rozfúka sen o domove
ten snaží sa lietať, no krídla má z vosku
blíži sa k slnku, padá, hynie bez bozku
Prejdem sa naposledy záhradami a keď pred areálom nenájdem taxík, vydám sa peši po pamäti cestou ako ma ranný šofér viezol z terminálu. Po 15 minútach sa pri mne jeden pristavil a tak v zmesi farsí a slovenčiny prehadzujeme slovíčka ako v tenisovom zápase. Neustále ma presviedča, že rozumiem perzštine. Nie, nie, to ja viem len tak dobre uhrať. Veď sme tieto konverzácie pri minuloročnej ceste s Mišom toľko trénovali, že už človek vytuší podľa toho ako znie daná veta, či sa šofér pýta odkiaľ som alebo iné často opakujúce sa otázky. Vystupujem v Mashade a strácam sa v uličkách pútnického mesta.
