O Tripolise, najväčšom meste severného Libanonu, sa zvykne hovoriť, že je najkrajším mestom celej krajiny. Ťažko sa tomu uverí ak sa človek nestratil v jeho uličkách, nenakupoval na farebných trhoch a neposedel si pri šálke čaju. Má všetko čo by malo príťažlivé mesto mať a tak sa nechajte zlákať jeho volaním.
Autobus z Bejrútu sa opäť ocitol v zápche neďaleko mesta Jounieh a tak aspoň môžem tráviť čas pri občasných rozhovoroch so spolucestujúcimi. „Kedysi tu žili len Arméni, ale dnes sme už všetci pomiešaní a žijeme bez problémov“ vysvetľuje mi šiítske dievča pri pohľade na starý arménsky kostolík skrývajúci sa medzi modernou zástavbou. Cesta ubieha celkom rýchlo. Za sebou nechávame Byblos so svojim križiackym hradom a v zvlnených kopcoch sa sem tam objaví kláštor. V oblastiach, kde žijú kresťanskí Maroniti je ich prítomnosť cítiť. Polmesiace vystriedali kríže a obrázky starých svätcov. Na Libanone je fascinujúca jeho rôznorodosť. Za kopcom sa objavilo obrovské mesto plné vysokých budov. Tripolis je už na dosah ruky.
Prvý nádych starého mesta
Predieram sa prvými predmestiami a kamkoľvek sa pozriem pulzuje všadeprítomný chaos. Na sekundu mi dokonca preblesklo mysľou ako sa z toho vymotám, ale ani sa nenazdám a už stojím na jednej z ulíc, ktorej meno mi niečo hovorilo. Zo všetkých svetových strán zapĺňajú cestu autá a chodci. Len tak stojím a započúvam sa do kakofónie zvukov. Ostré trúbenie áut, arabské melódie vychádzajúce z obchodov, pravidelné kovové údery malých šálok pouličného predavača kávy, krik obchodníkov pred stánkami a občas sa ozve píšťalka zúfalého dopravného policajta, ktorý proti prevahe áut nemá najmenšiu šancu. Za rohom stojí hodinová veža a väčšie námestie. V mnohých libanonských či sýrskych mestách stoja hodinové veže ako spomienka na časy, kedy zohrávalo Francúzsko veľkú úlohu na Blízkom Východe. Pochmúrnu atmosféru dotvárajú rozbombardované domy. Chýbajú steny, zo strechy trčia trámy a fasáda je posiata guľkami. Bolestivým spomienkam na vojnu sa človek v Libanone nevyhne. Odstavené a opustené staré mercedesy sú ako vystrihnuté z čiernobielych fotografií. Koniec ulice sa podobá na miesto, ktoré som hľadal. Domy sa k sebe začnú približovať, ulička sa ponorí do tieňa a ľudia sa stretávajú v skupinkách. Nádherné okenice starých domov sú pokryté prachom a sem tam sa objaví jazva z vojny. Tu začína labyrint starého trhu rozlievajúci sa všetkými priľahlými ulicami.
Hodinová veža v centre mesta
Zbytky ničivej občianskej vojny sa dajú nájsť v Libanone na mnohých miestach
Predavač banánov. Život sa odohráva na ulici
Predavač so svojim vozíkom pred vstupom do souku
V labyrinte arabského trhu
Ulicu lemuje obchod za obchodom. Dlho sledujem ako ňou prúdi bez prestania farebný život. Predavači stoja pred svojimi výlohami, alebo rovno sedia pri stánkoch a ponúkajú čo majú na predaj. Zdá sa, že za tých niekoľko rokov čo strávili vo svojom meste každého poznajú. Pozdravia sa, prehodia pár zdvorilostných viet alebo sa ponoria do vášnivého rozhovoru o ktorom počuje napokon celá ulica. Iní len ticho vysedávajú pri vodnej fajke a vyzerajú akoby sa ich na tomto svete nič netýkalo. Širšia ulica sa na konci zužuje a pravý arabský souk pokračuje do stratena. Trhy sú tmavé, kryté, ale prenikajúce svetlo navodzuje zvláštne príjemnú atmosféru. Tu sa predáva do zlatista varená kukurica, o pár krokov ďalej vegetariánsky faláfel v arabskej placke alebo šťavnatá mäsová shwarma napichnutá na ražni. Upútali ma sezamové slané koláče, ktoré predavač naplní domácim syrom a nechá zapiecť. Mám rád keď ulice žijú svojim životom. Mladé dievčatá či ženy sú pol na pol zahalené či nezahalené. Libanon patrí k liberálnejším krajinám v tejto oblasti a preto niet žiadneho divu ak dokonca človek stretne dievča v minisukni. Šatka zahalených dievčat pekne ladí s oblečením, ktoré je inak veľmi podobné nášmu. Jediná vec, ktorá ich odlišuje je práva šatka ladne skrývajúca neposedné vlasy. Libanonky patria k najkrajším dievčatám Blízkeho Východu a aj tu v Tripolise to je vidno. Zdravíme sa, veľa krát s úsmevom cudne sklopia zrak, ale sú svojim spôsobom veľmi milé a prirodzené. Každý naokolo nakupuje, dohaduje sa o cene, zjednáva alebo sa ešte len chystá. Nad hlavami máme naťahaných tisíce špagátov či káblov a miestami dokonca „vianočnú“ výzdobu čakajúcu na svoju príležitosť.
Vstup do labyrintu arabských uličiek
Libanonská krása
Staré mesto Tripolisu
Chlapec predáva čerstvý voňavý chlieb
Zaujímavý úzky dom s portrétmi volebných kandidátov
Medzi ruinami starej pevnosti
Mesto predeľuje na starú a novú časť polo vyschnuté koryto rieky. Dole sa hýbu ťažké stavebné stroje, ktoré chcú zmeniť tvár mesta a za korytom sa vysoko do svahu dvíhajú obytné bloky. Leží tu doslova dom na dome, panelák na paneláku. Niektoré z nich sú čerstvo natreté žiarivými farbami a aspoň na chvíľku dávajú zabudnúť obrovskej šedivej mase. Na balkónoch visí rozvešané prádlo, strechy sú posiate satelitmi a viaceré okná či priestory sú oblepené tvárami libanonských politikov. Niekde medzi domami opatrne vykukne neveľký minaret, to aby sme nezabudli, že sme stále v moslimskom svete. Staré mesto tu končí ozdobené starou kamennou pevnosťou nesúcou meno Raymonda de Saint-Gillesa. Ošumelé uličky stúpajú až k jej bráne. Prvé čo si človek všimne je silná vojenská prítomnosť. Samozrejme pevnosti vznikajú práve kvôli takýmto účelom, no tu na Citadele sídli libanonská armáda do dnešných dní. Miestni prezývajú pevnosť Qala´at Sanjil a patrí k pýche mesta. Tá pôvodná tu stála už na samom začiatku 12.storočia, avšak v týchto nepokojných dobách vydržala len necelé dve storočia, kým ľahla popolom. Za kamennou bránou sa rozprestierajú rozpadnuté hradby a ticho storočí. Bránu nechal zrekonštruovať osmanský sultán Sulejman Nádherný. O Tripolise hovoril ako o mieste „ktoré tu bude stáť až do konca sveta“. Za širokými schodmi leží prázdne nádvorie. Priekopu tu po sebe zanechali Križiaci a zvyšok rástol v priebehu histórie. Pod hradbami stoja zaparkované dva tanky a obrnené vozidlá s vojakmi sediacimi za svojimi guľometmi. Vo vnútri stretávam asi tucet mladých vojakov posedávajúcich v tieni. Jeden z nich sa so mnou zdraví naozaj netradične a to namiereným samopalom. Po niekoľkých dlhých sekundách sa pustia do smiechu a už si aj podávame ruky. Čo robí pevnosť ešte pôsobivejším miestom je výhľad, ktorý ponúka na mesto. Celý Tripolis mám zrazu pod nohami. Na jednej strane desiatky či stovky domov nového mesta a na strane druhej staré domčeky zapadnuté prachom orientu, malé mešity s ešte menšími minaretmi, vysoké budovy, ulice naplnené smogom a v diaľke sa leskne more s výbežkom Al-Mina. Pozerám na špicaté hroty minaretov a predstavujem si aké by to asi bolo keby sa všetky do jedného v tomto momente rozospievali. Hlas muezzínov by sa niesol celým priestorom a dokonale ho vyplnil.
Vstup do starobylej Citadely
Kamenná Citadela patrí k najvyhľadávanejším pamiatkam mesta
Obytné časti Tripolisu na druhej strany rieky
Nádvorie Citadely
Panoráma mesta
Uličkami starého Tripolisu
Vôňa mydla v tieni minaretov
Neďaleko rieky stojí niekoľko stánkov a v nich vystavené ovocie a zelenina. Ľudia si naberajú do malých čiernych tašiek svoj tovar a z diaľky všetko sledujú fajčiaci taxikári. Niekoľkokrát ťuknuté autá sú naštartované a každého okoloidúceho lákajú dovnútra. V Tripolise človek netuší, kde trh končí a kde začína pretože som prešiel pár nenápadných ulíc a zase mám okolo seba zlato, vlnu, elektroniku, koberce, košíky a oblečenie. Každá jedna štvrť ponúka niečo iné. Pre nás lákavý labyrint, pre domácich usporiadané trhovisko so systémom. Medzi všetkým ruchom pôsobí ako oáza Veľká mešita alebo Jami al-Kabir. Predtým ako sa z minaretu zvolávalo na modlitbu tu stála zvonica patriaca ešte v 12.storočí kostolu Panny Márie. Vydláždené nádvorie vypĺňa studňa či fontána kam prichádzajú veriaci pred každou modlitbou. Väčšina mužov je už v mešite a hľadia smerom na Mekku, no pár ich ešte dobieha na poslednú chvíľku. Cez pootvorené dvere sa nechám vtiahnuť do víru modlitby. Mladí aj starí muži sedia vedľa seba a spoločne sa modlia. Vysoký minaret nad hlavami vrhá príjemný tieň. Za múrmi je rušný trh, no hlasy či zvuky sem akoby zázrakom nedoliehali. Neďaleko odtiaľto je obchod s výrobkami, ktoré Tripolis preslávili. Reč je o slávnych libanonských mydlách. Vedľa kúpeľov Al-Abd je vchod do starého obchodu z 15.storočia Khan as-Saboun. Už dávno to bolo miesto, kam prichádzali malí obchodníci so svojim tovarom, olivami či olivovými mydlami, aby ich tu predávali ďalej. Práve odtiaľto pochádzajú najznámejšie mydlá krajiny. Obsahujú vysoké percento olivového oleja, no pridáva sa do nich aj med, rôzne vonné látky či iné produkty. Všetko však musí byť prírodné a každé mydlo je robené ručne. Sympatický predavač hovorí, že ich tu vyrábajú cez 100 druhov. Ťažké si to vôbec predstaviť. Niektoré veľmi pekne voňajú a takmer každý si kúsok libanonskej tradície odnesie so sebou domov.
Prenosná čajovňa
Minaret mešity Jami al-Kabir a zničené budovy pred ňou
Typické uličky starého mesta
Motorka, dcéra, káva v ruke? v Tripolise žiaden problém
Guľky v stenách ostávajú dlhé roky
Koberce na nádvorí mešity Jami al-Kabir
Jami al-Kabir
Netreba sa nikam ponáhľať. Pri hodinovej veži si sadnem do malej čajovne na ulici a sledujem život okolo seba. Plastové stoličky obsadili dvojice či skupinky mužov a pri ich stole nesmie chýbať vodná fajka. Jeho vôňa sa šíri vzduchom až ku mne. V rukách zvieram horúci pohár čaju a sledujem ako sa rozplýva jeho nenápadný biely dym. Dedko pri vedľajšom stole ma jedným okom sleduje a popíja silnú kávu z malého pohárika. Za stromami stoja rozstrieľané budovy, fasády prevŕtané guľkami a celé to má nádych akéhosi smútku. „Teraz sa nám žije lepšie, ale za vojny to bolo strašné“ hovorí mi lámavou angličtinou starší pán ktorý si všimol, že mi oči behajú po ruinách. „Kiežby si to nikdy nemusel zažiť“ dodá a ponorí pery do poháru s čajom. Tripolis je najkrajšie libanonské mesto aké som kedy videl. Bejrútu chýba jeho atmosféra, Sidonu či Byblosu takýto veľký bazár, Jounieh nemá staré uličky plné histórie a Baalbek zase ľudí. Tripolis má všetko čo tu človek hľadá.
Atmosféra v čajovni
Čaj, nápoj ktorý tu milujú všetci
