Na Citadele v Arbile

Každé mesto má svoju pýchu, ktorá ho dokonale vystihuje. V severoirackom Arbile by sme podobné miesto nemuseli hľadať, ono by si totiž našlo nás. Vysoko nad mestom sa na pahorku dvíha mohutná Citadela, ktorá na Arbile sedí ako kráľovská koruna.

Kto do Arbilu prichádza zo severného Dohuku, či južnej Sulejmanije toho neminie pohľad na arbilskú pýchu. Sedíme v taxíku a neviem sa dočkať nášho prvého stretnutia. Hľadám v uličkách, naťahujem krk, aby som ju zočil skôr ako si ma premeria a v tom sa v jednej bočnej uličke objavila. Krásna, vznešená Citadela sediaca na kopci odkiaľ má krásny výhľad na takmer miliónový Arbil, hlavné mesto irackého Kurdistanu.  

Chvíľu hľadáme lacnú ubytovňu priamo na jej úpätí. Háčik je v tom, že nemá označenie, ale vďaka dobrým inštrukciám napokon vlezieme do správnej chodbičky a na konci schodov je nádvorie, kde pobehuje niekoľko domácich. Hoci sa pod nami rozlieva obrovský arbilský bazár plný uličiek, zaujímavého tovaru, podnikov s jedlom či iných zaujímavostí, aj tak chceme prvé kroky v meste vtlačiť do prachu Citadely. Tým, že je Citadela postavená na vysokom vŕšku je prirodzenou pozorovateľnou života v uliciach. Desiatky, niekedy možno stovky áut zablokujú hlavnú cestu a za otravného trúbenia sa snažia autám pred sebou dokázať, že oni majú naponáhlo. Cesta sa zablokuje a pomedzi karosérie sa prešmykujú motorky, chodci, predavači s vozíkmi, matky s pobehujúcimi deťmi, starší muži v rozhovore pre ktorý nevnímajú okolie až po deti predávajúce drobnosti, aby domov priniesli aspoň niekoľko dinárov.

Citadela v Arbile

Park v centre mesta pri pohľade z Citadely

Domáci návštevníci z arabského Iraku na Citadele

Stálym obyvateľom miestnej Citadely je neodmysliteľná socha historika Ahmeda Šarafaddína. Ticho sedí, hľadí pred seba a nepovie nič ani neposedným deťom, ktoré po ňom lozia sem a tam. Iracká rodina sem prišla na návštevu z južného, arabského Iraku, pretože je tu na rozdiel od ich domov kľud. Je to jedna krajina, ale kurdská a arabská časť sa čo sa bezpečnosti týka nedá ani len porovnať. Dvojica kurdských vojakov striedavo sedí a stojí v tieni Citadely a so svojimi samopalmi strážia vstup. Zdravíme sa a vzápätí stojím so samopalom v rukách a navzájom sa fotíme. Nielen my ich, ale aj oni nás, pretože turistov je v týchto končinách stále málo. Vojak sa pýta v kurdštine s takou samozrejmosťou akoby ju každý ovládal ako sa nám v Kurdistane páči. Prekvapíme ho aj my niekoľkými slovíčkami a tak sa odmení úsmevom, potrasením rúk a lúčime sa.

Socha historika Ahmeda Šarafaddína pri vstupe do Citadely

Ahmed Šarafaddín

Na začiatku jari je pahorok Citadely nádherne zelený…

…cez leto sa farby stratia a hrajú odtieňmi šedej a hnedej

Vstupná brána a vojaci

Tu za bránou Citadely vznikala história mesta. Podľa odborníkov patrí Citadela na ktorej stojíme k najstarším sústavne obývaným miestam tohto sveta. Vraj tu ľudia žili už pred 7000 rokmi a tak je tomu dodnes. Prvý krát sa objavuje vo svetle histórie v období kedy oblasti vládlo mesto Ur, neskôr ho poznali Asýrčania, perzskí Sasánovci, ale v oku ju mali aj prví arabskí kalifovia rovnako ako mongolskí dobyvatelia s ktorými prišiel pád Arbilu na okraj dejín. Aby sa neporušila kontinuita miesta, vláda tu nechala žiť jednu rodinu. Múzeum kobercov je spoločne s farebnou mešitou asi jednou pamiatkou hore na Citadele. Múzeum prekvapí tým, že sa nevenuje len kobercom, ale aj kurdskej kultúre a tak aspoň vidíme lokálne šaty, ukážku zvykov, šperky a v neposlednom rade aj tie koberce.

Kurdskí muži nosia na svojich šatách tradičný uzol

Najkrajšia mešita Citadely

Život sa z Citadely takmer vytratil a celým priestorom sa rozlieva akýsi zvláštny pokoj. Ticho občas pretne tupý, nepríjemný zvuk zbíjačky či iného stroja, ktorý pracuje na rekonštrukcii. Miestni sa snažia oživiť toto miesto, ale ešte majú pred sebou veľmi veľa roboty. Ak sa im bude dariť, mohlo by UNESCO zapísať Citadelu aj do svojho zoznamu. V jej strede veje obrovská vlajka, tá ktorú je vidieť už z diaľky a tiché uličky vedú do starých domov. Dá sa vstúpiť do dvora a obdivovať schátranú architektúru. Druhé poschodia sa pozvoľna rúcajú, strechy sa prepadli, ale stále dokážu domy vyžarovať akúsi ošarpanú krásu ako to dokážu napríklad úzke uličky na sicílskom vidieku. Objavovaním opustených domov by sa tu dalo stráviť niekoľko hodín. Dokonalé mesto duchov, kde sa nepohne ani len postava a tak sa tu dá bez problémov zasnívať. Ako ten dom asi vyzeral, kto v ňom žil, keby tie steny vedeli rozpovedať príbehy, tých ktorí kráčali medzi jeho stenami, možno by každý z domov vydal vlastnú knižku príbehov. Pri prvej návšteve sme domčeky len preleteli, ale keď som sa o rok vrátil, vedel som, že teraz takú chybu nespravím. Nespravte ju ani Vy! Človek sa zasníva, že by rád pomohol s jej rekonštrukciou, len preto aby na vlastné oči videl ako arbilský fénix povstane z popola.

Zašlá krása arbilskej Citadely

Citadela je plná polorozpadnutých domov

Citadela pripomína mesto duchov

Niektoré pôsobia honosne aj napriek tomu, že k nim nebol čas milosrdný

Obrovská kurdská vlajka nad Citadelou

Na Citadele nie je len nádherné byť na nej a túlať sa pomedzi ruiny rozpadnutej histórie, ale sadnúť si na jej okraj a sledovať mesto pod ňou. Chodia sem aj domáci, sadnúť si, zapáliť cigaretu, vypiť čaj a len tak bez slova pozerať na strechy domov. Medzi nimi vyrastá krásna mešita Džalil Chaját, ktorú postavili len v roku 2007. Svoj vzor hľadala v istanbulskej Modrej mešite a Turci dokonca prispeli k jej výstavbe. Všade naokolo sú nízke domy, kde nesmú chýbať satelity. Večer sa Citadela veľmi pekne rozsvieti a čajovne pod ňou sa zaplnia. Niekto sedí dnu, iní si dajú stoličky priamo na ulicu pod ňu a svoj presladený čaj si vychutnávajú pri pohľade na vysvietené srdce mesta.

Panoráma Arbilu

Posedenie nad mestom

Mešita Džalil Chaját je najväčšou mešitou Arbilu

Pod Citadelou

Večer pod arbilskou Citadelou