Za dva dni sme sa v hosteli Mansour zabývali, až sa nám nechcelo ísť ďalej. Skoro. Prišli sme na to, čo kompenzovalo biedne vybavenie. Bola to osobnosť majiteľa. Milý, ukecaný chlapík, ktorý vie poradiť a spraviť v hosteli príjemnú domácku atmosféru. Keby občas prešiel po hosteli a opravil, čo je upchaté, čo odpadáva, bolo by to dokonalé zariadenie.
Vybrali sme sa ďalej na juh, predsa len máme čo robiť, aby sme jordanskom prešli pred začiatkom ramadanu.
V hosteli sme dostali inštrukcie, že na autobusovú stanicu nás odvezie taxík za 2e maximálne. Lenže taxikári. Hneď prví traja si pýtali 4. Už sme to chceli vzdať, akceptovať cenu, ale štvrtý nám na otázku ohľadom ceny odpovedal: „veď mám taxameter“.
Nastúpili sme a nechali sa odviezť. So šoférom som si výborne, za tú krátku trasu, pokecal o Jordánsku a o tom, ako je skvelé spoznávať iné kultúry. Pán bol veľmi milý. Asi v stredných rokoch, palestinčan menom Ajub, čo v preklade znamená klenot, ako mi sám vysvetlil.
Na autobuske sa nás ujali nadhánači, ktorí vykrikujú názvy destinácií a ochotne vás dotlačia do toho správneho busu. Bez nich by sme to ani nemali šancu nájsť, pretože zastávky neboli nijak označené. Cesta do Karaku trvala viac ako hodinu. Nakoniec sme vkĺzli dolu do údolia a pred nami na kopci sa zjavil hrad na vysokom brale. Bez varovania, zrazu v plnej svojej veľkosti a kráse. Karak.
Hrad leží na kráľovskej ceste, po ktorej putovali karavany medzi Egyptom a Sýriou. Spomínaný je aj v biblii a je znázornený aj na mozaikovej mape v Madabe.
Význam nadobudlo toto miesto v období krížových vojen. Jeruzalemský kráľ Balduin I. nechal postaviť hrad na mieste, z ktorého bolo poľahky možné kontrolovať dôležitú obchodnú tepnu. Karak stojí na kopci, z ktorého je výborný výhľad na cesty plaziace sa v úzkych údoliach pod ním. Hrad v 12. storočí získal svadbou Renauld de Chatillon, ktorý sa preslávil svojou krutosťou. Zvykol mučiť zajatcov a zhadzovať ich zo 400 metrov vysokej skaly dole do údolia. Pre svoju krutosť a pre narúšanie ciest do Egypta a Mekky sa stal nenávidený Saladinom. Po porazení križiakov bol Renauld jediným križiackym vodcom, ktorého Saladin nechal popravit. 
O hrade sa od 13. storočia strácajú správy, až kým ho roku 1812 znovu pre Európu neobjavil švajčiarsky cestovateľ Louis Burckhardt. Z hradu sa zachovali dodnes zväčša len ruiny, aj ked niekoľko jeho častí je stále v pomerne dobrom stave. Vonkajšie opevnenie je zrekonštruované a je tak čo na Karaku obdivovať. 
Ako sa nám stale stáva, prehliadka nám znova vyšla na práve poludnie. Keď sa nám doteraz nepodarilo zhorieť na slnku, tak teraz už áno.
V meste pod hradom nie je čo iné na pozeranie, preto sme sa pohli ďalej na juh k Petre. Chceme si na ňu vyhradiť celý deň. Nasadli sme na minibus do Maanu, centra južného Jordánska a spojnice na ceste do Petry a Wadi rum. Náš dopravný prostriedok pripomínal nejaký indický spoj. Hlasné odrhovačky z rádia, úplne obsadený a ulička zahadzaná batožinou. Chýbali tomu už len domáce zvieratká.
Dialnica smerovala na juh, k saudskym hraniciam. Skoro sme sa vykotili v polke cesty, keď sa autobusár nevošiel na vozovku s kamiónom, ktorý predbiehal. Naše vozidlo zatancovalo na krajnici, ale ostali sme celí.
Krajina prešla postupne do roviny, na prvý pohľad este vyprahnutejšej a nehostinnejšej, ako je tomu na severe. Pribudlo beduinskych stanov na planiach popri ceste, stád oviec strážených pastiermi na osloch.
Uprostred južnej púšte leží Maan, obývaný približne 30 000 obyvateľmi. Je to mesto bez významnejších pamiatok a atraktivít. Ľudia na ulici po nás vykrikovali, vítali nás, chalan skúsil angličtinu „how are you baby“. Sám si bejby, vole.
Ubytovali sme sa v jedinom odporúčanom hosteli z lonely planet. Sme v ňom sami. Asi aj v meste sme jediní cudzinci. Ako sme zistili, už po nás pátrala polícia. Niekto upozornil na dvoch belochov potulujúcich sa po Maane. Správca hostela vysvetlil, že sme len na ceste do Petry, kam väčšina ľudí chodí organizovanými výletmi priamo. My sa poflakujeme po okolí. Zaujímavé, ako nás držia v merku.
Počas cesty na večeru na nás zamávali traja starší páni, popíjajúci čaj na chodníku. Pokriky mládeže sme odignorovali, no starších pánov sme len tak neobišli. Prizvali nás na čaj a sedeli sme tam s nimi viac ako hodinu, debatujúc o politike, našej ceste, platoch v Jordánsku a na Slovensku a aj o histórii. V arabsko anglickom jazykovom mixe. Po anglicky vedel len jeden z nich a to by som jeho angličtinu prirovnal k svojej arabčine. Ale bola to zaujímavá skúsenosť. Ráno pred odchodom sa máme zastaviť ešte na raňajky. Okrem iného sme vyzistili, že tu sa za nevestu platí rodine 10 000 eur. Zatiaľ najväčšia zistená položka počas nášho putovania. Na otázku, koľko sa platí u nás som im odpovedal, že u nás by si nikto nezaplatil za to, aby si urobil zo života peklo.
Nemáme tu internet, tak nemôžeme poslať fotky a zápisky domov. Snáď sa rodiny a priatelia a priateľka nezbláznia, ak nedáme o sebe pár dni vedieť. Ťažko povedať, či sa tu dostaneme až do Aqaby niekde na net. O jedenástej v noci sa polonahí válame na izbe a zistili sme, že sa máme radi… Každý sám seba. A to je všetko, čo som asi chcel vypovedať. Práve nám pod oknami nacúval obrovský kamión do betónovej krajnice a pol ulice šoféra hlasito navigovala. Čudujem sa, že ich za to neprešiel, každého dvakrát. 
Nechce sa mi už ani sprchovať, stráca to dňami postupne zmysel. Porúčame sa, zajtra nás čaká Petra. Ostáva ešte veľa detailov z našich ciest nevypovedaných, ale nejak na ne neostáva čas. Opäť je neskoro večer. Čas nám počas cestovania ubieha rovnako rýchlo, ako sa míňajú naše prostriedky. Snáď bude ešte dosť času, venovať sa detailom, keď sa budeme zašívať v Káhire počas ramadánu.
„Piesok a kamene sa mihaju za oknom (nahusto posypané desaturovanými trsmi tráv a krikov), chvejú sa ako fatamorgána v horúčave a nakoniec, možno tam ani niesu. Spánok je prerušovaný halucináciami ktoré su prerušované realitou. Nádherná koláž, zložená zo snov, podvedomých želaní a nenaplnených túžob. Všeludska jednota, ktorá spája vďaka dokonalej neistote. Život si proste nevyberá timeout, ide na plný plyn v Udoli Smrti rovnako ako po dialnici. Každý rozdiel medzi čiernou a bielimi ovcami sa stratí na pekáči. Tak načo otálať?!“
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
vyborne. sa tesim ked prides domov