Bože, pustite ma k najbižšiemu východu z tohto Východu. Pri johnnyho hláškach, prichádzajúcich bez varovania, sa zvážam v smiechu k zemi.
Na dnes sme si naplánovali Mŕtve more, Madabu a horu Nebo. Po predošlej debate s majiteľom hostelu sme zistili, že práve táto a severná pohraničná časť, sú dve miesta v Jordánsku, kde nepochodíme s verejnou dopravou. Dostať sa do Madaby nie je vôbec problém zo severnej stanice v Ammane, ale na horu Nebo a k Mŕtvemu moru je potrebná vlastná doprava, teda najskôr taxík. Loui, majiteľ, nám navrhol, že za 30 eur nám dohodne šoféra, ktorý nás vezme na všetky spomínané miesta a bude tam na nás čakať. Keď sme si to prerátali a uvedomili si úsporu času, súhlasili sme. V Madabe by sme si museli dohadovať cenu s taxikármi k Nebu a potom zasa k Mŕtvemu moru. Nakoniec by nás to možno vyšlo úplne narovnako.
Aby sme sa vyhli poludňajšej horúčave, vstali sme skoro ráno. Boli sme prvými obyvateľmi hostelu, ktorí boli hore. Loui, ešte čerstvo prebudený, nás poprosil, aby sme mu dali pár minút čas, kým nám pôjde pripravovať raňajky (tie sú v cene – vajíčko, syr, chlieb, džem a čaj).
Medzičasom prišiel náš šofér. Po ceste sa zastavil, zobral nám tri kávy, za ktoré platil menej ako jeden dinár. Doviezol nás do Madaby, vzdialenej asi pol hodinu cesty od Ammanu. Z okienka taxíka sme mohli za ten čas sledovať okraj hlavného mesta. Kde tu sa pásli pri okraji cesty ťavy a okrem tých tiav a beduínskych stanov v poliach krajina silno pripomínala Sýriu. Vyprahnutá skalnatá krajina, piesok, občas ošarpaná betónová stavba a na pláňach sporadicky stádo oviec. Keď som to šoférovi spomenul, pripomenul mi, že Jordánsko, Palestína a Sýria boli v minulosti jednou zemou, Balad aš-šám. Jordánsko je od Sýrie určite odlišné, ale aj tak sa neviem ubrániť porovnávaniu.
Madaba je malé mesto, pričom tie najvýznamnejšie pamiatky su rozmiestnené v okruhu desiatich minút chôdze jedna od druhej. Najznámejšou je kostol sv. Juraja, kde sa nachádza mozaiková mapa svätej zeme zo 6. storočia. Pôvodne mala okolo dvadsať metrov a bola zostavená z dvoch miliónov kúskov. Dodnes sa z nej zachovala približne jedna tretina. Za vstup do kostola sme zaplatili jeden dinár. Mapa so znazornením všetkých najvýznamnejších biblických miest je hodná zhliadnutia, ale inak bol kostol sv. Juraja pre nás len atrakciou číslo dva. Zabudli sme si lonely planet na hosteli, aké múdre od nás. Preto sme sa boli spýtať v informačnej kancelárii, čo v Madabe okrem kostola sv. Juraja môžeme ešte vidieť. Rozhodli sme sa vynechať kostol sv. Marie, archeologický park a vybrali sme sa na kopec ku kostolu sv. Jána krstiteľa. 
Tento kostol bol úplne najlepšou časťou našej zastávky v madabe a nemuseli sme za prehliadku ani platiť. Nesmelo sme vošli do centra pre návštevníkov, ktoré sa nachádza napravo od hlavnej brány kostola. Vo vnútri už čakal pán, ktorý nás nakoniec zadarmo povodil po celom kostole a jeho podzemí. Madaba bola obývaná už od najstarších čias, bolo tu neskôr rímske a byzantské sídlo. Ako nám povedal náš sprievodca, v ôsmom storočí zasiahlo Madabu silné zemetrasenie, zničilo ju a odvtedy ostala opustená. Znova ju osídlilo približne 2000 kresťanov, ktorí sa sem prisťahovali z Karaku v 19. storočí, po krvavých stretoch s miestnou komunitou moslimov.
Ako kresťania začali vykopávať základy pre domy a kostoly, objavili pozostatky byzantského osídlenia. Objavenie mozaiok a mapy svätej zeme vyvolalo záujem európskych kňazov, ktorí sem viedli prvé archeologické expedície.
Prešli sme do podzemia, kde len nedávno začali vykopávať pozostatky rímskych chodieb a podzemných kanálov. V 19. storočí, keď stavali na vrchole kopca kostol, zasypali rímske ruiny, kvôli stabilite základov. Dnes tieto ruiny znova odkrývajú. Mohli sme naťahať vodu z podzemnej studne, prechádzali sme nízkymi klenbovými chodbami, postavenými takmer pred dvoma tisícročiami, s pocitom, že nad nami leží celá váha kostola.
Nakoniec v časovej tiesni sme ešte rýchlo vybehli na vežu kostola, odkiaľ sme mali výhľad do ďalekého okolia. Úplne na vrchole sme mali trocha problém, lebo sme omylom vošli na strechu kostola. Keď sme sa vrátili na správne schodisko, museli sme sa predierať pomedzi kostolné zvony. Keby začali zvoniť, tak z tej veže dobrovoľne vyskáčeme.
Vyšli sme na ochoz so zábradlím. Ak máte strach z výšok, ozaj neodporúčam :). Nádherný výhľad na okolie.
Najviac ale musíme oceniť zaujatý výklad nášho sprievodcu. Škoda len, že sme mali obmedzený čas a náš šofér nás už netrpezlivo čakal. Vynechali sme archeologický park a pokračovali sme k hore Nebo, odkiaľ mojžiš uvidel zasnúbenú zem. Nebo bolo aspoň pre mňa trocha sklamaním. Na vrchole hory je momentálne rozostavaný kostol, všade je ruch, neporiadok. Z hory je vidieť na mŕtve more a údolie rieky Jordan. Dnes už nevyzerá táto oblasť tak sľubne, ale pred tisícročiami, keď bol prúd rieky silnejší, muselo byť údolie zelenou rajskou záhradou. 
Od hory Nebo sme zišli dole do údolia k Mŕtvemu moru, tam kde končí jedna z najdôležitejších riek blízkeho východu. Nechceli sme platiť za pláž 15 eur, preto sme len zastavili na krajnici cesty vedúcej popri moru. Dali sme si menšiu túru pomedzi skaly až k vode. Veľmi ostražito sme dávali pozor na hady.
Vyzliekli sme sa do treniek, vyzuli a na vlastných chodidlach okúsili žeravý piesok na pravé poludnie. Túžil som zažiť pocit vody mŕtveho mora. Nesklamala ma, bolo to úžasné. Akonáhle som sa hodil do vody, vyplával som na hladinu ako štupel. Mohol som sa prevalovať, spokojne ležať, robiť opičky a stále ma hustá slané voda nadnášala. Porobili sme si vtipné fotky, ale na zrkadovku, takže budú až po návrate domov, keď sa dostaneme k počítaču.
O niečo menej príjemné boli pocity do soli obalených tiel, vezúcich sa v taxíku do Ammanu. Nezaplatili sme za pláž, nemali sme sprchu. Každá jedna ranka na koži celom kvalitne štípala. Stálo to ale za kúpanie na pravé poludnie 408 metrov pod úrovňou mora, na najnižšie položenom mieste na zemi.
Po príchode na hostel sme už len relaxovali, dopriali si sprchu a užívali si 40tich stupňov celzia. Poprali sme veci, ktoré sme nestihli včera. Kúpeľňa a wecka v tomto hosteli su také, že ich ešte nikto nikdy nečistil. Je to zaujímavé a lacné miesto, ale len pre tých, ktorí sa pri slovách „this is sparta“ cítia ako u babičky v nedeľu na polievke. Sprcha skoro netečie, odtok upchatý, záchod hľadáte cez nánosy čohokoľvek. Pri praní mi padli kraťase do odtoku v sprche. Keby to boli spodky, tak ich na mieste spálim.
Milujem blízky východ, je to dokonalé útočisko.
Odporúčame malý fastfood s hommosom v prvej uličke napravo, ako vyjdete z hotela Mansour. Volá sa Almama, vedie ho milý pán, ochotný, ktorý vás zaručene neošklbe. My sme za výdatne jedlo pre dvoch s dvoma colami a dvoma cajmi zaplatili 4 eura.
Už viac neopisujem vojačky alebo aj iné príslušníčky ženského rodu. Bolo mi to zakázané.
„Včera po ceste z prechádzky nočnými ulicami do hostela kráčali sme davom „domorodcov“. Večer bol dlhý a predsa sa blížil jeho koniec. Pouličná predavačka cigariet a vedľa jej malý syn, hrá sa s loptou. Zrazu neobratné detské rúčky nechali spadnúť ten gulatý poklad do kanála vedľa chodníka. Kanál je plytký, reťaz ktorá ho delí od chodníka nízka, ale predsa – chlapček stojí a bezradne hladí.. Tomáš sa zohol a loptu mu podal. Nenapísal by to, ale urobil to.“
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
