Konecne sme boli na lodi. Vaky sme si museli odlozit do kontajneru v podpalubi, specialne na to urceneho. Uz tam som dostal obavy,v akom stave nakoniec nase vaky najdeme, ked na ne nahadzu kufre ostatni pasazieri, ktorych bolo nemalo.
Neviem cim to je, ale ako sa dostavame viacej na juh, vsetko sa zacina viac srat. Johnny to zhodnotil, ze sme aspon zdravi a mame takmer vsetky veci, s ktorymi sme prisli a este stale peniaze. Keby som mal zatial zhodnotit miesta, ktorymi sme prichadzali, tak najlepsou krajinou je izrael, sice najdrahsou, ale okrem jedineho pripadu som nemal pocit, ze by nas niekto obtazoval alebo chcel osklbat o peniaze. Jordansko bolo lacnejsie,ale o to viac sa z nas snazili tahat prachy. No a egypt, skoda reci, ale k tomu sa este dostanem.
Najkrajším mestom, kde sme doposiaľ boli, bolo Akko, hostel tam bol na úrovni hotela,milí ľudia, nádherné historické mesto. Najpríjemnejšie sme sa cítili asi v Ammane. Náš hostel tam by sa teda určite nedal nazvať luxusom, ale akosi zázračne tento nedostatok vykompenzovala postavicka pána domáceho, zhovorciveho, milého palestincana. Rovnako milí boli aj ľudia v okolí hostela, ako majiteľ fastfoodu Almama, ktorý nás prívetivo vítal a vykrmoval za pár eur.
Myslel som si, že cesta loďou naprieč červeným morom bude romantický zážitok, lenže ten nakoniec zastienili vsetky ostatné okolnosti a keby ste nad plavbou uvažovali aj vy, verte mi, že to všetko okolo čo musíte absolvovať, za to nestojí a radšej si vezmite taxíka z Aqaby do Izraela a pouzite pozemny hraničný priechod. Este sme len mali pochopiť význam a výhody cestovania individuálnymi dopravnými prostriedkami.
Lodi trvalo este niekoľko hodín, kým sa pohla. Sadli sme si do sedadiel a okamzite sme na hodinu zaspali. Žiadne zadriemavanie, tvrdý spánok. Prebrali sme sa a šli sme sa po jednom pozrieť na palubu. Vždy jeden z nas ostal sedieť, pretože loď bola preplnená a určite by nám naše miesta obsadili. Ľudia, unavení z dlhých hodín čakania si polahali všade, pomedzi sedadlá, na schodoch, v uličkách aj na hornej palube. Všade sme museli prekračovať spiacich egyptanov v dlhých habitoch.
Pohlad na červené more z plaviacej sa lode bol krásny, škoda len, ze to zatienili tie nepríjemné veci.
Loď zakotvila v Egyptskej Nuweibe. Nakoniec bolo dobre, že sme viza mali už z aqaby. Vraj sa dajú získať aj v nuweibe po príchode, ale jediné, na čo som myslel po príchode do nuweiby, bol rýchly odchod. Ani by som netušil, kde tie viza dostať.
Kym sme mohli loď opustiť, trvalo to zasa ale dve hodiny. Ked už bolo možné vyjsť, z ľudí sa opäť stal dav. Všetci sa začali tlačiť, predierat dopredu, ako keby nebolo jedno, či sa dostanú von teraz alebo o pol hodinu neskor. Zostala po nich spúšť. Všade rozhadzane odpadky, ohorky od cigariet a prázdne priestory lode. Pasažieri sa nahrnuli do podpalubia, ku kontajneru s batožinou a tam sa zacalo čosi, nad čím som len bezradne, lakonicky s trpkým úsmevom krútil hlavou.
Do otvoreného vagóna sa narvali ľudia a začali skákať po batohoch a biť sa o svoje kufre. Všetci vrieskali, strkali do seba, občas sa niekto pobil. Niekto tam mal v taške porcelán, niekto ovocie a zeleninu. Vznikla z toho kaša premiesana s crepinami, v ktorej vyvalali aj naše vaky. Stali sme tam a čakali, kým sa dobiju. Do toho davu by som nešiel ani za nič. Nechcem byť etnocentricky a ako kulturolog by som mal byť otvorení porozumeniu cudzích kultúr. Teraz ma ale presvedčili, že su retardovani. Jasné, že sa takáto negatívna skúsenosť nedá použiť ako vyhodisko pre hodnotenie celého národa, no keby ste stáli tam a pozerali sa na vrieskajuci dav, ktorý sa bije o to, aby sa čím skôr dostal ku svojej batožine, uvažovali by ste rovnako. Stačilo by len, keby niekto zacal podávať kufre po jednom von a tam by sa už prerozdelovali, s kludom a bez problémov. Namiesto toho docielili len podupanu batožinu, rozbitú keramiku a to všetko utopene v ovocno zeleninovej kasi. Naše batohy neskončili inak. Kompletne premocene od rozslapaneho čohosi, navyše johnnyho natrhnuty, bez mikiny a gatí. Zhodnotili sme to ako škoda reči.
Vstupná kontrola spočívala len z letmeho pohľadu do pasu a zo skenu batožiny. Všetci ti ľudia, ktorí s nami loďou prišli, ťahali so sebou obrovské vrecia handier, kobercov, neidentifikovateľných veci. Začali to pchat na pas do skenera, vrazali do nas s karickami. Chaos, bordel, hluk. Rychlo sme sa predrali na autobusovú stanicu. Nik nám nevedel poradiť, kde si kúpiť lístok do kahiry. Stalo tam pár autobusov, ale všetci nas len posielali raz tam, raz tam a úradník pri okienku hovoril takým bakala bakala, durka durka dialektom, že som sa vôbec na to nechytal. Napokon nas poslali von pred stanicu, kde sme našli servis taxi za 150 ep, 20e. Museli sme ale čakať ďalšie dve hodiny, kým sa naplní. Vodič uz chcel od nas, aby sme si zaplatili aj zvyšné voľné miesta a pohneme sa okamžite. To sme oddalovali a čakali. Myslel som si, že z jediného miesta, kadiaľ sa dá dostať do egypta z jordanska, pôjde veľa ľudí do kahiry, nakoniec bol problém zaplniť jeden minibus.
Na cestu sme sa vydali až po siedmej večer, na noc. Ázijské minibusy su dokonalá vec. Nohy sa mi nezmestia medzi sedačky. Osem hodinovú cestu som ich mal takmer na pleciach. Podriemavali sme od únavy, občas sme sa skoro vykotili do jarku. Vodič sa hnal tak rýchlo, ako sa len dalo.
Tesne pred západom slnka sme prechádzali pomedzi pustne hory do vnútra sinajskeho polostrova. Pomaly sa chylilo už k noci, za nami ostavala len asfaltka a strmé kopce, pomedzi ktoré sa predierala. A púšť.
Uprostred noci sme zastali kdesi v pusti, pri reštaurácii s názvom sinai star. Stretli sme sa tam s dalsim servisom. Naši šoféri si dali čaj a spoločne vyfajcili jointa. Pred niekoľko hodinovou nočnou cestou.
Restavracia bola ako nejaký pricestny hostinec spred 100 rokov. Hlinena budova s jednou prázdnou veľkou miestnosťou, predelenou stlpmi, zopár stolickami a jedným starým chromym pánom servirujucim čaj. Na zemi len hlinena dlazka a koberce.
Pred suezom a kahirou sme prešli niekoľkými ceckpointmi, ťažko strazenymi vojskom a obrnenymi vozidlami.
Kahiru sme videli len v noci, zatiaľ, ale bolo to ako vstup do babylonu. Obrovské mesto, špina, kopy odpadkov a medzi nimi ľudia. Prechádzali sme divnymi okrajovymi stvrtami a bol som presvedčený, že ak by nas vysadili tam, ocitli by sme sa v zombie trileri.
O tretej v noci už nefungovalo metro, tak sme boli odkázaní na taxík. Zastavil nám taxikár, ktorý sa vracal domov s rodinou. Povedal som si, že ten aspoň nebude podvádzať. V štvrti kam sme šli, majú ulice len čísla, žiadne názvy. Taxikár ani len netušil kam ísť, a ulicu nepoznali ani miestni. Bludili sme pol hodinu, kým sme to našli. Cena sa vyšplhala preto na 50 ep, dali sme mu bankovku, presvedčení o tom, že je to päťdesiatka, ale bola tma. Už sme vystupovali, ked nas ohlásil vodič, že sme mu dali len desinu a podával mi ju späť. Chvíľu sme to riešili, ale ani my sme si neboli už istí po dlhej ceste, nevyspati, či sme sa pomýlili, alebo nas zavádza. Nakoniec sme mu dali 50. Až po preratani peňazí neskor sme zistil, že to bol zlodejisko a zaplatili sme 12 e. Este aj jeho žena sa s nami hádala, že neklamu. Ponaučenie z egypta, všetci tu kradnú, všetci sa o to pokúšajú. Treba na nich tvrdo, nebabrat sa s nimi. Rovnako ako dokáže zlodej taxikár zmiznúť v 17 miliónovom meste, rovnako dokáže zmiznúť niekde aj jedno telo taxikára 🙂 zabudol som spomenúť, že keby som mu nepripomenul, že mi nevrátil môj telefón, kde som mal zapisanu ewinu adresu, odišiel by bez hanby aj s ním.
Konecne sme na byte u ewy. Dostali sme najesť, cigy, po niekoľkých dňoch sme mali sprchu a ewa nám prenechala jej posteľ. Konečne som sa cítil v pohode a zachránený. Navyše sme boli privítaní pivom. Po dvoch dňoch spánku v stoje alebo na chodníku posteľ.
„Vsetci ludia su bratia, ano. Vsak Kain, suhlasis? Preco na mna tak zvlastne hladis, Kain..? A naco ti je ten kamen..?! Au!
Je to tak, nielen ze arabske pravidla premavky su dostat sa co najrychlejsie (rychle znamena, ze nekricis od hrozy len preto, lebo ti od hrozy zovrelo hrdlo) co najdalej od miesta, kde prave si, takisto je dolezite (kvoli bontonu asi) prejavit co najmensi respekt voci zivotu vsetkych zucastnenych. Prach, hluk, spina, trubenie, kvilenie brzd, nekonecne davy ludi. Vyzera to dobre.“
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
