Naprieč sýrskym pobrežím

Fakt, že Sýria je nesmierne rozmanitá krajina je notoricky známy. Jej návštevníci sa však najčastejšie túlajú na priamke Aleppo – Hama – Damašek s odbočkou do pieskom zaliatej Palmýri plnej archeologických skvostov. Pobrežie Stredozemného mora obmývajúce Sýriu je však pri bližšom pohľade až priveľmi zaujímavá oblasť. Ponúka návštevu významných starovekých miest, križiackych hradov, staré prístavné mestá alebo jediný sýrsky ostrovček s romantickou atmosférou Arwad.

Náboženské centrum Feničanov

Staroveký Amrit je o mnoho starší ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Založili ho Amoriti už v treťom tisícročí pnl. a následne ho Feničania pretvorili na vyhľadávané náboženské centrum. Mikrobus odchádza z prímorského mesta Tartous. Na naše veľké prekvapenie je malá autobusová stanica opatrená anglickými tabuľkami oznamujúcimi cieľ cesty každého mikrobusu. Kto chce ísť do Amritu musí nasadnúť na smer k pohraničnému mestečku Hammidiyeh. Na križovatke nás šofér vyprevádza s úsmevom a známym gestom naznačuje, aby sme išli stále rovno okolo voňavých ihličnatých stromov. Z tohto kedysi významného miesta dnes stoja len opustené ruiny, ktoré pomaly obrastá neúprosná burina. Aj v týchto kamenných svedkoch však môžeme nájsť unikátne zvyšky fenickej architektúry bez zásahov neskorších generácii. Poslednú kapitolu svojej histórie písal Amrit v 2.storočí. Navôkol je krajina posiata úrodnými poľnohospodárskymi políčkami. Vstupné k ruinám sa neplatí, pretože tu okrem nás aj tak niet živej duše. Najzaujímavejšou pamiatkou starovekého mesta je nepochybne  chrám starý okolo 2400 rokov. Jeho telo vytesali vtedajší stavitelia do tvrdého kameňa a hlavná miestnosť chrámu je ozdobená obrázkom miestneho boha Melqarta. V jeho tesnej blízkosti vyvieral prameň o ktorom sa tvrdilo, že v ňom prúdila liečivá voda. To vysvetľuje aj prečo je niekedy spodná časť chrámu ponorená vo vode. Cestou na hippodrom osviežuje vzduch vôňa fíg preskakujúca zo stromu na strom. Oválny štadión je značne ohlodaný nemilosrdným zubom času, ale aj napriek tomu má niečo do seba. K Amritu patria aj pôsobivé staroveké hrobky stojace mimo areálu s chrámom.

 Na jedinom sýrskom ostrove

Prístav v Tartouse je aj napriek svojej malej rozlohe pomerne rušným miestom. Mieša sa tu množstvo ľudí, ktorí sa túžia preplaviť na blízky ostrovček Arwad. Táto oblasť je vyhľadávaným miestom pre domácich a žiaden z nich si návštevu jediného sýrskeho ostrova nechce nechať ujsť. Jedna loď práve odchádza, tak sme si povedali, že radšej ešte chvíľu vydržíme. Spolu s nami nastupuje hŕstka ľudí, ale ani nie za päť minút sú všetky miesta obsadené. Sedíme na plastových stoličkách naukladaných vedľa seba, ktoré sa každým pohybom loďky „prechádzajú“ po palube. Z pevniny nevyzerali tie vlny také veľké, no akonáhle sa dostaneme na šíre more dávajú nám o sebe poriadne vedieť. Mne sa to páči, pretože more a rozbíjajúce sa vlny milujem. Raz za čas príde veľká, roztriešti sa o telo lode a ich kvapôčky pomaličky stekajú po tvári a rukách. Arwad vidno z pevniny a tak trvá len 20 minút, kým sa dotkneme jeho brehov. Niekoľko tisíc rokov pred nami sa jeho brehov dotkli prví obyvatelia ostrova. V Biblii kniha Genezis hovorí o tom, že prvými ľuďmi obývajúcimi maličký ostrov boli Kanánci. Postupom času sa vypracovalo na významné fenické mesto. Svoj význam korunovalo založením svojej kolónie na pevnine, z ktorej vyrástol dnešný Tartous. Prístav je plný malých, farebných lodiek odpočúvajúcich na vode. Ostrov nás láka svojimi úzkymi malebnými uličkami.

Farebnými uličkami Arwadu 

Svojho času sa nimi prechádzal dokonca sv.Pavol na svojej ceste do Ríma. Priamo v prístave je veľká rybia reštaurácia, za ktorou sa skrýva arabský souk so zeleninou a mäsom. Starý muž s typickou bielou pokrývkou hlavy predáva voňavé broskyne, vedľa neho sa drevený stôl prehýba pod ťarchou zelených jabĺk a oproti visia na dverách železné háky s napichnutým kusom mäsa. Niekoľko obchodíkov ponúka zaujímavé výrobky z mušlí. Uličkami sa túla viacero ľudí a len sem tam sa stane, že sme niekde sami. Ošumelé tepny mesta dýchajú starobylou atmosférou. Modrá a červená farba, ktorá ich kedysi krášlila dnes po malých kúskoch opadá. Svojim spôsobom je Arwad veľmi romantické miesto. Ostrov je tak malý, že sme o chvíľu na jeho druhom konci. Sledujeme rybára, ktorý bez pohybu stojí a čaká na svoj úlovok. Za morom sa v jemnom opare dvíhajú domy Tartousu a do vĺn sa po hlave hádžu dvaja mladí chalani. V skalnom otvore fajčí dvojica vodnú fajku a kúsok od nich sa koná rodinná grilovačka. Tomu sa hovorí pohoda. Jedným z lákadiel Arwadu je stará križiacka pevnosť z 13.storočia. Stavba z nažltlého kameňa je plná príbehov. Ostrov sa stal totiž posledným franským miestom na celom Blízkom Východe predtým, než padol do rúk moslimom. Pevnosť využívali križiaci na to, aby sa tu spojili a snažili sa podniknúť útok s cieľom naspäť získať stratenú Tortosu. Mongolský panovník Ghazal poslal správu, že križiakom v ich bitke pomôže. Kým však čakali na mongolskú pomoc, situácia sa natoľko zhoršila, že boli nútení Arwad postupne opúšťať a pápež označil ostrov za templársky. O pár mesiacov sa síce objavili, ale to už bolo neskoro. V roku 1302 sa k brehom dostali tureckí Mameluci so 16 loďami, aby začali písať históriu víťazstva. Po bitke a dlhom vyjednávaní sa Templári vzdali pod podmienkou, že im bude zaručený bezpečný návrat domov. Tento sľub síce padol, ale nikdy sa neuskutočnil. Víťazi popravili všetkých lukostrelcov alebo kolaborantov a zajatých templárskych rytierov poslali do väzenia v ďalekej Káhire.

Dnes tvorí vnútro pevnosti príjemná záhrada ozdobená palmami. Niekoľko menších miestností ukrýva pár sklenených a keramických nádob. Stúpame až na vrchol odkiaľ je panoramatický výhľad  na ostrov pod nami, zvlnené more a Tartous s pevninou. Tu hore medzi kamennými hradbami sa zrazu odniekiaľ vynorilo najkrajšie arabské dievča aké som kedy videl. Krásne čierne oči a dlhé havranie vlasy z nej robia princeznú opradenú tajomstvom orientálnych príbehov. Pri pohľade do očí vždy tak nádherne cudne klopí zrak. Ešte dlho posedávame hore na veži a sledujeme more. Uličkami plnými života sa pomaly vraciame do prístavu. Loď akoby tu už čakala na nás. Hneď sme si nastúpili a usadili dolu v malej miestnosti s drevenými lavicami. Táto loď je asi o polovicu menšia ako tá s ktorou sme sem priplávali. Aká náhoda! S nami sa vezie aj „princezná“ spolu so sestrou, mamou a bratom.

V tieni kamennej katedrály

Mesto Tartous je spoločne s Latakiou na severe najvýznamnejším mestom pobrežnej Sýrie. Má svoje staré centrum, no moderná zástavba ho pomaličky pohlcuje. Pamiatky v meste by sa dali spočítať azda na prstoch jednej ruky, ale predsa má niečo čo sem pritiahne návštevníkov. Okrem jeho nepochybne výhodnej polohe je týmto pomyselným ťahákom stará katedrála.  Tá  patrí k hŕstke pamiatok, ktoré poukazujú na slávnejšiu minulosť mesta. Tartous založili Feničania z blízkeho ostrovčeka Arwad. Počas helenizmu a rímskej nadvlády sa Tartous tešil prosperite a neskôr sa z neho stalo významné kresťanské miesto. Neveľká kamenná katedrála dnes vo svojich útrobách skrýva archeologické pamiatky z celého okolia. Zaujímavejšie ako staroveká keramika či niekoľko mincí je samotný interiér stavby. Chladné kamenné gotické klenby sú nasvietené zlatistými svetelnými lúčmi, čo vytvára veľmi príjemnú atmosféru. Katedrálu v ktorej sa nachádzame postavili vlastnými rukami Križiaci putujúci do Svätej zeme v roku 1123. Kedysi stál na tomto mieste staručký kostol Panny Márie, ale v 5.storočí ho zničilo zemetrasenie. Táto katastrofa zničila takmer celý kostol, no oltáru akoby sa zázrakom nič nestalo. Nieje teda prekvapením, že sa stalo vyhľadávaným pútnickým miestom. Mesto dlho odolávalo arabským nájazdníkom, no postupom rokov už neboli Templári schopní Tartous ubrániť a ušli na ostrov Arwad. Dnešný Tartous je po Latakii druhým najvýznamnejším prístavom Sýrie. Oproti katedrále sa zastavujeme v obchodíku kde máme odložené batohy. Kupujeme si vodu, chutné pizzové koláčiky a  príjemný majiteľom sa s nami lúči so želaním šťastnej cesty.

Abeceda z feniklového pahorku

Pred našimi očami sa rozkladá staroveký Ugarit. Do podvedomia ľudí sa dostal vďaka tomu, že sa pokladá za miesto kde vznikla najstaršia abeceda na svete. Práve z nej sa neskôr vyvinula abeceda fenická a grécka. Sýrčania sú na tento fakt patrične hrdí a podobizeň najstaršej abecedy zdobí tričká, pohľadnice, karty alebo si ju môžete kúpiť ako suvenír domov na poličku. Dnešný Ugarit je medzi domácimi známy skôr pod menom Ras Šamra, čo v preklade znamená „feniklový pahorok“. Stojíme na vyvýšenom mieste a prvé na čo myslím je, aký je Ugarit veľký. Pomalým krokom kráčame pomedzi múry z mohutných kameňov, cez rôzne pozostatky miestností či celých budov. Už je to pomaly 5000 rokov kedy bol Ugarit na pomyslenej mape sveta písaný veľkými písmenami. V tejto dobe bol známy ako svetový prístav, pretože obchodoval s neďalekým Cyprom, Mezopotámiou alebo faraónskym Egyptom. 150 ugaritských lodí križovalo sem a tam nevyspytateľné more s nákladmi obilia, medu, olív, vína, slonovinou či vzácnym purpurom. Človek by ani nepovedal, že práve kráča po kamennej dlažbe niekdajšieho kráľovského paláca s 90 izbami plnými krásnou výzdobou. Kedysi patril k najkrajším a najbohatším palácom celej západnej Ázie, na nádvoriach hučali fontány, bol popretkávaný sieťou kanalizácie, a vodu do paláca prinášali potrubia. V jednej miestnosti sme narazili na obrovskú kamennú vázu. Keby vedela rozprávať jej príbehy o starovekom meste by si radi vypočuli tisíce ľudí. Celý archeologický park je veľmi prehľadne spravený s popisom najzaujímavejších pamiatok. Dá sa tu voľne túlať, nechať sa unášať atmosférou a objavovať mesto znovu a znovu. Na najvyššom bode, severovýchodne od paláca stojí chrámový okrsok so svätyňami pre boha Baala a Dagona. Nebyť tabule s označením chrámu, človek by si pod tou hŕbou kamenia ťažko predstavil nejakú stavbu. Z chrámu mal boh Baal výhľad na antickú horu Mons Cassius, dnešný Jebel al-Akra, kde mal svoje sídlo. To všetko vieme vďaka vynálezu písma. Ugaritskí pisári na svojich tabuľkách zaznamenali aj jeho príbeh. Vietor k nám privial vôňu čerstvých fíg z neďalekých stromov. Prechádzame sa ešte vykopávkami obytných domov, ale sú až priveľmi rozbité. História sa k Ugaritu nezachovala práve najmilosrdnejšie. Okolo roku 1180 pnl. sa z mora, ktoré im doteraz zaisťovalo obživu, vylodila skaza v podobe morských národov. Nekompromisní Filištínci zasadili mestu poslednú ranu, umiera aj kráľ Chammurapi a aby to nestačilo zničili všetko čo im stálo v ceste. Na Ugarit sa zabudlo. Rozbité kamene sledovali malé rastlinky feniklu až ich jedného dňa prerástli a uvrhli do zabudnutia. Až do roku 1928 čakal Ugarit v zemi na svoje objavenie. Vtedy sa miestnemu farmárovi podarilo naraziť na kúsok múru a vykopávky sa mohli začať. Dnes patrí medzi pomerne navštevované miesta aj vďaka prítomnosti spomínanej Modrej pláže. Ale nielen preto, veď človek sa každý deň neprechádza miestami kde písmenko po písmenku vznikala abeceda vďaka ktorej môžem písať tento príbeh.