Autobus odchádza o jedenástej, ale buďte na stanici už o pol. Tak sme aj boli. Namiesto o jedenástej sme z Kahiry odišli až o jednej po obede, s dvojhodinovým meškaním. Po skúsenostiach z Aqaby som sa obával a chodil som sa vypytovať, prečo to meškanie. Zakaždým som dostal tú istú odpoveď, úsmev na tvári a slovo „počkajte“.
Dve hodiny neistoty, ale predsa len sme sa pohli smerom k sv. Katarine. Hodiny cestovania naprieč Egyptom. Koniec pôstu, iftar, sme zastihli práve v autobuse. Takmer polovica osadenstva boli vojaci, vracajúci sa do služby. Kopírovali sme pobrežie červeného mora. Slnko začalo zapadať ponad more, ktoré sfarbovalo do červena a dávalo odôvodnenie pre jeho meno. Na hladine sa črtali v diaľke maličké ropné veže. Presne oproti zapadajúcemu slnku, ponad sinajské hory vychádzal mesiac. V čase západu boli presne oproti sebe, na jednej priamke.
Slnko sa utopilo v mori, čas na jedlo, ale ľudia v autobuse stále čakali. Potrebujú spev z mešity, aby si mohli byť istí. Jeden s pasažierov volal do mesta, ohlásil iftar a na dôkaz zosílil hovor, ozýval sa z neho spev z minaretu. Všetci začali piť vodu, pojedať a polka autobusu si zapálila. My s nimi. Fajčiari sa nahrnuli dopredu k šoférovi a spoločne s ním si dopriali prvú cigaretku. Jeden vojak zobral sáčik so sušenými ďatlami a rozdával ich všetkým pasažierom. Ušlo sa aj nám.
Do mesta sv. Katarína sme docestovali až o deviatej večer, za tmy. Hneď sa nás ujali miestni, ktorí nám chceli predať služby, odvoz, noc v kempe. Po dlhej ceste, dalšie stovky kilometrov v jeden deň, sme si sadli v meste na kávu. Tam sa nám naštastie podarilo stretnúť Toma, švajčiara v stredných rokoch, cestujúceho so svojou rodinou po Egypte. Vybavil nás nedocenitelnými radami ohľadom miest, ktoré sme sa chystali navštíviť. Náš plán bol nočný výstup na horu Sinaj, kde Mojžis údajne dostal od boha desatoro božích prikázaní, pozrieť si z hory východ slnka a ráno zostúpiť späť do údolia, kde leží kláštor sv. Kataríny.
Zastavili sme sa s Tomom v campe desert fox, na pol ceste medzi mestom a kláštorom. Vysvetlil nám cestu a povedal, že policajti sa nám budú snažiť nanútiť beduinskeho sprievodcu na cestu na horu, ale vraj im máme ukázať prostredník a urobiť si po svojom. Tom stanoval s rodinou predošlú noc na hore a šiel tam bez sprievodcu. Vysvetlil nám na mape cestu. Ak by ste chceli nájsť v sv. Katarine dobre a lacné ubytovanie, tak desert fox môže byť dobrá voľba. Útulný camp na svahu hôr, cena za prenocovanie v spacáku 15 ep, bungalov 30 ep.
Tom žil dvadsať rokov vo Venezuele. Prevádzkoval tam cestovku, mal dom v horách, ukazoval nám výhľad z neho ponad kopce. Išiel by som hneď. Problémom je len to, že to tam všetko musel nechať a odísť s rodinou do Švajčiarska. Ako povedal, bol už unavený z toho, že mu niekto prikladal zbraň na čelo. Vo Venezuele vraj zomrie viac ľudí ročne v dôsledku vrážd, ako v Sýrii počas povstania. Navyše Chavezov režim zoštatňuje denne niekoľko súkromných spoločností.
Vydali sme sa ku kláštoru. Po ceste sme zjedli čosi z našich plechovkových zásob potravín. Došli sme k policajnému stanovisku. Potrebujeme beduinskeho sprievodcu, lebo sme povedali, že chceme ísť hore na vrch. Presviedčame ich, že nechceme a nepotrebujeme. Argument, že viacero ľudí sa stratilo, niekoľko umrelo. Hádame sa. Presviedčajú nás, že je to nariadenie ministerstva. Ewa chce vidieť dajaký papier, ja chcem zobudiť ministra turizmu. Policajt si trhá vlasy. Po pol hodine sme došli k stanovisku, že s nimi nepohneme. Cena za sprievodcu je 110 ep. Policajt zavolal do kláštora a našiel nám dvoch egypťanov, s ktorými môžeme ísť na výlet spolu a zaplatiť spoločne.
Nechceli sme to vzdať, preto sme to zobrali ako nanútené vstupné a sprievodcu sme si zobrali. Našťastie to bol tichý beduin, kračajúci pred nami ako duch. Nič nereptal a nechal nás, užívať si náš výlet.
Dvaja egypťania s nami boli mladí chalani. Hudobník a zamestnanec AT&T. Dostali sme sa do údolia osvetleného mesačným svetlom. Medzi dvoma strmými skalnými stenami ležal v miernom svahu kláštor. Jeho kamenné múry kopírovali svah a vytvárali dojem, že ho stavitelia postavili nakrivo. Vďaka mesiacu, ktorý bol takmer v splne, bolo vidieť na kilometre ďaleko. Aj napriek viditeľnosti sme si nevedeli úplne predstaviť okolie. Vedeli sme, že sme v kaňone, medzi vysokánskymi bralami, ale v mesačnom svite sme nevideli detaily.
Popri spevnenej ceste boli odparkované ťavy, niekoľko jednoduchých kamenných príbytkov, v ktorých sa svietilo. Okolo nich posedávali alebo pospávali beduini. Aj v noci ste smerom od svetielka začuli „camel, sir?“. Našťastie to nebolo tak často, ako v Petre.
Cesta sa točila v serpentínach do svahu. Tu som si uvedomil, čo to znamená tieň mesiaca. Po hodine cesty sme vyšlapali dosť vysoko. Pozrel som sa smerom do údolia. Cesta, ktorú sme vyšlapali a svetielka domčekov mizli niekde v diaľke. Svah nad nami vrhal mesačný tieň. Keď sme do neho vošli, zotmelo sa uprostred noci.
Po dvoch hodinách šlapania prešla cesta do príkrych kamenných schodov. Tam prestala sranda. S batohmi na chrbtoch sme museli kráčať ďalšiu hodinu po schodoch zarezávajúcich sa do svahu. Viacej prestávok, viacej potu. Bolo stále chladnejšie. Zastali sme a museli sme sa obliecť, pretože prepotené tričká až nepríjemné chladili.
Vystúpili sme na Sinaj, plazili sme sa svahom, keď sa nad nami objavila kaplnka. Boli sme na vrchole. GPS ukazovali výšku 2294 m n.m., teplota vzduchu klesla na 18 stupňov. Viac ako o polovicu menej oproti mestu dole, ale stále ešte relativne teplo na výšku ,v ktorej sme sa nachádzali. Rozhliadli sme sa okolo. Oproti sa týčila hora sv. Kataríny, najvyšší vrch egypta, ešte o tristo metrov vyšší ako Sinaj.
Dosiahli sme ďalšie významné pútnické miesto. Vrch, na ktorom boh zoslal Mojžišovi desatoro. Ostávali nám dve hodiny do východu slnka. Okrem nás tam nik nebol. Len náš sprievodca, ticho sediaci opodiaľ.
Znie to divne, ale pri osemnástich stupňoch nás striasala zima. Rozhodili sme si spacáky pri kaplnke, s úmyslom si aspoň hodinu pospať a oddýchnuť.
Ewa sa rozprávala s chalanmi a snažili sa spomenúť si na božie prikazania.
„neviem si spomenúť, ani aké bolo prvé“ fňukala.
V polodriemotách som jej na to po chvíli odpovedal:
„možno by si sa mala spýtať boha, myslím si, že si na to na správnom mieste.“
Ležal som v mikine v spacáku, na tvrdej skale, ktorá až nepríjemné chladila. Zaspal som pozerajuc na hviezdnu oblohu so svitom mesiaca v tvári.
Ani nie o hodinu ma zobudili ľudia obchádzajúci okolo môjho spacáku. Dorazila prvá skupina ľudí, aby si pozrela východ slnka. Sakra. Dúfal som, že na mňa nestúpia. Posadali si na múrik vedľa mňa a začali spievať španielske náboženské piesne. Uprostred púšte, na dvojtisicovke, uprostred noci. Bitch please.
Začínal som veriť príbehu o Mojžišovi. Tu sa môže stať ozaj čokoľvek. Prišlo mi to strašne vtipné. Zobudíte sa na to, že vedľa vás skupina španielov spieva k bohu. Začalo ma nadrapovať od smiechu. Snažil som sa nevybuchnúť do rehotu a neuraziť ich náboženské cítenie. Zahral som to kašlom. Dokončili pieseň.
Vstal som zo spacáku a šiel sa pozrieť na johnnyho, ktorý sa tváril nenápadne skrčený medzi nohami pútnikov pod múrikom. Pozrel som sa mu do tváre. Vyškerený ako slnco. Tiež bojoval so smiechom. Ewa si vzala spacák a premiestnila sa na druhú stranu kopca.
Počkali sme už na východ slnka. Prekračovali sme na mieste alebo sa prechádzali dookola. bolo príliš chladno na to, aby sme len sedeli na skale. Vrch sa začal zapĺňať turistami. Na východe sa nad horami objavil úzky pásik žiary. Našli sme si miesto na sedenie. Nad skalným zrázom, na plochej vodorovnej skale. Zanedlho sme boli obklopení desiatkami ľudí. Všetci sme čakali, pokiaľ sa z topiaceho červeného horizontu nevynori červena guľa. Akonáhle slnko vyšlo, zmizli všetky farby horizontu a teplota začala stúpať. Ľudia porobili fotky a zmizli. Do pol hodiny sme tam ostali zasa sami.
Náš sprievodca si nechal vyplatiť peniaze a zmizol tiež. Hlavne, že nás policajt presviedčal, že ak nás nedovedie dole, licenciu, ktorú nechal pri bráne, mu nevrátia. Je to jedna banda všivavá mafianska, ktorá dokáže pokaziť akýkoľvek zážitok. Nakoniec bol výstup so sprievodcom super, ale po pol hodinovej hádke pri vstupe som bol nasraté zvieratko ešte peknú chvíľku. Až kým to zo mňa nádherná noc v horách nevybila.
Cesta späť dole bolo pútnické vykúpenie všetkých hriechov. Po schodoch pod páliacim slnkom, nohy sa mi triasli od únavy, bol som smädný, batoh ma ťažil a dostával som kŕče do čriev. Normálne jedlo sme nejedli dobré dva dni. Dostatok vody na východe nikdy nie je toľko, ako si myslíte. Smäd je permanentný pocit, ktorý zažívate.
Slnečné svetlo dávalo krajine, ktorou sme prešli v noci detaily. Minútu od minúty som to ale prestával vnímať a keď sme prichádzali dole ku kláštoru, ledva som sa vliekol. Zložili sme sa dole v kaviarni, napili sa vody a rozbití hodinu oddychovali. Až keď sme sa dali trocha dokopy, navštívili sme kláštor. Pre verejnosť je väčšina zavretý a v tom zvyšku, ktorý je prístupný sa nemôže fotografovať. Srdcom kláštora je grécko katolícky kostol s relikviami sv. Kataríny. Interiér je bohato zdobený zlatom a maľbami. Na dvore sa nachádza krík, prostredníctvom ktorého podľa biblie prehovoril boh k Mojžišovi prvý krát. Ľudia veria, že je to práve tento krík a preto okolo neho v minulosti postavili kláštor.
Domáci nám povedali, že do Dahabu, ďalšej zastávky na našej ceste, zo sv. Kataríny nechodí vo štvrtok žiaden autobus. Ťažko zistiť, či je to pravda. Nakoniec sa nám podarilo zjednať cenu za taxík na 50 ep na hlavu. Drahšie ako bus, ale stále pomerne dobrá cena.
Šofér nás prepašoval cez vojenské kontroly, kde by sme museli čakať. Hneď ako sme sa pohli sme odpadli od únavy a zaspali. Zobudili sme sa až pred Dahabom. Vedľa šoféra v mikrobuse sedel Arab v galabiji a rozprával sa s ním. Ani neviem o tom, kedy nastúpil. Nedostatok spánku je pekne halucinogénny. Taxík zastal a šofér ukázal smerom k uličke, kde bol medzi palmami prístrešok. „seven heaven“, povedal. Názov hotela, kam sme mali namierené.
Po vystúpení z klimatizovaného auta sme dostali facku z tepla. Došmatlali sme k prístrešku. Vo dverách stál chalan.
„môžem pomôcť?“ spýtal sa.
„hľadáme seven heaven“, odpovedal som mu.
…. Pokračovanie nabudúce
„Masový turizmus zabíja zábavu. Alebo čo. Každopádne je to zvláštny pocit stráviť niekoľko nočných hodín výštverom na biblickú horu Sinai (človeka po ceste napadá množstvo duchovných vecí, spiritualita mu priam trčí z topánok spolu s kamienkami, boha spomína prakticky v jednom kuse) a potom sa hore, na vrchole snaženia, kde očakáva priestor pre seba a pozvoľné rozjímanie, objaví niekoľko tuctov ďalších upotených nešťastníkov s foťákmi proklete nízko a pekelne hlučnou piesňou na perách. Znenazdania vyjaví sa pravda – áno, aj toto som ja. Je tu pekne, ale už stačilo, pome sa nažrať. Ako naložiť s náhle nadobudnutým poznaním? Ruky preč, nikdy viac! – velí pud jedinečnosti. Aj tak sa tomu nedá vyhnúť… – vzdychol objektívny rozum. Pomôže snáď len očakávania nechať doma a s otvorenou dušou nemusí ísť človek ani príliš ďaleko na to, aby bol.“
Zobraziť Stopárov sprievodca po Arábii na väčšej mape
