Pamiatky starovekej Palmýry

Sýria je krajina s nesmiernym historickým bohatstvom. Hovorí sa, že ak by mal človek navštíviť len jedno staroveké mesto v Sýrii, mal by si vybrať púštnu Palmýru zahalenú pieskom na okraji zelenej oázy.  Chrámy, divadlo, kúpele, hradby, kolonáda so stovkami stĺpov či v neposlednom rade zaujímavé hrobky v údolí za mestom. Čo sa oplatí vidieť a nevynechať pri návšteve ruín starovekého mesta?

Belov chrám sa nachádza vo východnej časti mesta a je považovaný za najzachovalejšiu a najpôsobivejšiu stavbu spomedzi všetkých pozostatkov Palmýry. V  chráme uctievali kult trojice najdôležitejších palmýrskych božstiev: Bel (boh kozmického poriadku), Yarhibol (boh slnka) a Aglibol (boh mesiaca). Chrámový komplex pozostáva z dvoch častí: vysokými múrmi ohradené nádvorie (temenos) a uprostred neho samotná svätyňa (cella).

Nádvorie s rozmermi 210 x 205 metrov bolo pôvodne obohnané približne 15 metrov vysokými múrmi, ktoré vymedzovali posvätný okrsok (peribolos). Z pôvodného opevnenia datovaného do 2-3. storočia však zostala len severná strana, zvyšok dobudovali Arabi v 12. storočí. Vľavo od vstupu do nádvoria je klesajúca rampa, cez ktorú boli zrejme privádzané obetné zvieratá do chrámového okrsku. Na nádvorí je umiestnený obetný oltár a vedľa neho sú pozostatky banketovej siene. Okrem týchto dvoch súčastí nádvoria sa vpravo od oltára nachádzajú ďalšie pozostatky – ide zrejme o rituálny bazén, ktorý bol využívaný na náboženskú rituálnu očistu.

Svätyňu uprostred nádvoria dokončili v roku 32 na základoch predchádzajúceho helenistického chrámu. Má obdĺžnikový pôdorys, avšak nezvyčajná je najmä tým, že vstup do nej sa nachádza na jednej z bočných dlhších strán, a teda nie spredu ako obvykle. Vnútro svätyne pozostáva len z jednej miestnosti s výklenkami (adyton) na oboch stranách. Stropy týchto výklenkov sú tvorené zdobenými kamennými tabuľami. Strop severného adytonu tvorí plochá kupola, uprostred ktorej je zobrazených sedem palmýrskych božstiev a pozdĺž celého obvodu kupoly sa tiahne úzky reliéf zdobený dvanástimi znameniami zverokruhu. Plochá kupola na strope južného adytonu je zdobená motívmi pravidelne usporiadaných akantových listov, ktoré sú umiestnené v geometricky vzorovanom kruhu. Zvyšná plocha stropu je vyplnená tzv. šesťuholníkovou kazetovou výzdobou. Stupňovitá rampa vedúca do južného portika svätyne naznačuje, že práve v tomto priestore bol zrejme uložený prenosný kultový obraz božstva, ktorý bol používaný pri obradných procesiách.

Za Belovým chrámovým komplexom stáli patricijské domy z 3. storočia. Pozostávali z viacerých miestností zoskupených okolo centrálnych nádvorí so stĺporadím. V ruinách týchto domov sa zachovala mozaiková výzdoba.

Monumentálny oblúk mal funkciu významnej brány, ktorá tvorila jeden zo zlomov smeru hlavnej palmýrskej ulice so stĺporadím spájajúcej Belov chrám na východe a Pohrebný chrám na západe. Vznik tejto brány sa datuje do obdobia vlády cisára Septimia Severa (193 – 211). Brána je skonštruovaná z dvoch oblúkov, ktoré sú spojené tak, aby vytvorili 30-stupňový uhol zlomu v smerovaní cesty, ktorá potom vďaka tejto konštrukcií viedla priamo k Belovmu chrámu. Táto reliéfne zdobená brána je postavená podľa tradičnej rímskej koncepcie – pozostáva z hlavného väčšieho oblúku uprostred a z dvoch menších postranných oblúkov.

Veľká kolonáda bola hlavnou palmýrskou ulicou, ktorú orientovali v smere východ-západ : tiahla sa od Belovho chrámu vo východnej časti mesta až k Pohrebnému chrámu situovanému v západnej časti mestskej zástavby. Jej výstavba začala už začiatkom 2. storočia. V nasledujúcich desaťročiach ju po jednotlivých úsekoch predlžovali a zdokonaľovali až do finálnej podoby. Dĺžka tejto ústrednej ulice bola napokon približne 1,2 km, po jej oboch stranách stálo dokopy približne až 1 500 korintských stĺpov, podľa čoho dostala táto ulica svoj súčasný názov – Veľká kolonáda.

Hlavná ulica v Palmýre nie je úplne rovná – vyskytujú sa na nej dva výrazné zlomy smerovania (Monumentálny oblúk a Tetrapylon), čo je spôsobené najmä postupným a nekontrolovateľným rastom mesta. Zaujímavé je aj to, že táto centrálna ulica zámerne nebola nikdy vydláždená, a to najmä z dôvodu predchádzania častých poškodení, ktoré by spôsobovali prechádzajúce karavány tiav. Každý zo stĺpov kolonády má približne v polovici malý vyčnievajúci stupienok (console) – na nich stáli pravdepodobne sochy slávnych palmýrskych predstaviteľov, aristokratov a obchodníkov.

Nabov chrám je situovaný priamo pri monumentálnej bráne kolonády. V tejto palmýrskej svätyni uctievali kult boha Nabu (babylonský boh múdrosti, písomníctva a osudu). Stavba chrámu s lichobežníkovým pôdorysom začala už v priebehu 1. storočia. Jeho výstavba financovali bohaté palmýrske rody, a to najmä známa rodina Elahbelovcov. Nabov chrám navrhli a postavili presne podľa koncepcie Belovho chrámu. Do dnešnej doby sa však zachovalo len pódium, časti vonkajších múrov a niekoľko zvyškov stĺpov.

Diokleciánové kúpele sú umiestnené severne od kolonády, takmer oproti Nabovmu chrámu. Stavba kúpeľov sa datuje medzi roky 292 – 303. O ich vznik a výstavbu sa zaslúžil vtedajší guvernér provincie Sýria – Sossianus Hierocles. Kúpele získali prívlastok „Diokleciánové“ len na základe skutočnosti, že v čase ich vzniku bol aktuálnym rímskym cisárom práve Dioklecián.

Vstupný priestor kúpeľov vymedzujú štyri stĺpy vyčnievajúce zo stĺporadia veľkej kolonády. Z niekdajších kúpeľov sa zachovali len základové ryhy a obrysy z pálenej hliny, ako aj spomínané štyri stĺpy z asuánskeho granitu.

Smerom na západ pri tetrapylone stála verejná fontána – nymfeum, z ktorého sa však do dnešnej doby zachovalo len niekoľko zlomkov.

Divadlo sa nachádza na južnej strane centrálnej kolonády, v sekcií medzi monumentálnym oblúkom a tetrapylonom. Vznik divadla sa datuje približne do začiatku 2. storočia. Až do polovice 20. storočia bolo zaviate vrstvami piesku, avšak po tom ako bolo v roku 1952 objavené, prebehla v nasledujúcich desaťročiach jeho rozsiahla rekonštrukcia.

Palmýrske divadlo s typickým polkruhovým pôdorysom pozostáva z dvanástich radov sedadiel. Samotná divadelná scéna mala rozmery 48 x 10,5 metrov a priamo z hlavnej kolonády na ňu viedlo päť vchodov, monumentálna brána uprostred je často označovaná ako „kráľovská“.

Tetrapylon je monumentálna stavba, ktorá označuje druhý výrazný, asi 10-stupňový zlom v smerovaní kolonády. Toto miesto slúžilo ako hlavná križovatka mesta: smerom na severozápad kolonáda pokračovala k Pohrebnému chrámu a Diokleciánovmu táboru, južná ulica so stĺporadím viedla k agore, juhovýchodným smerom pokračovala kolonáda popri divadle a Diokleciánových kúpeľoch k monumentálnej bráne a následne k Belovmu chrámu, a severná ulica viedla k Baal-Šamínovmu chrámu.

Celá táto monumentálna stavba je vybudovaná na štvorcovej plošine. Na V každom z jej štyroch rohov je umiestnená skupina štyroch stĺpov a tie podopierajú mohutnú asi 150-tonovú rímsu s podstavcom, na ktorom stála socha. Stĺpy tetrapylonu boli pôvodne vytvorené z ružového granitu (zrejme dovezeného z egyptského Asuánu), avšak z pôvodných 16 stĺpov sa zachoval sa len jediný, ostatné sú výsledkom rekonštrukcie.

Agora slúžila ako centrum verejného a politického života aj ako miesto mestských zhromaždení. Vznikla začiatkom 2. storočia južne od centrálnej kolonády. Využívali ju najmä pri verejných diskusiách a tiež ako trhovisko, kde prechádzajúce karavány obchodovali so svojim rôznorodým tovarom.

Agora pozostávala z obdĺžnikového nádvoria s rozmermi 84 x 71 metrov, okolo ktorého sa zachovalo mnoho stĺpov. Nádvorie agory bolo teda pravdepodobne zo všetkých štyroch strán ohradené stĺporadím, ktoré údajne pozostávalo približne až z 200 stĺpov. Na nich sa zachovali viaceré nápisy a dedikácie, čo naznačuje, že na stĺpoch boli sochy. Na základe nápisov je zrejmé, že v severnej časti agory sa nachádzali sochy palmýrskych a rímskych úradníkov, vo východnej časti boli sochy senátorov, na západe vojenskí dôstojníci, a na južnej strane agory významní obchodníci a vedúci karaván. Do dnešnej doby sa však nezachovali žiadne zo spomínaných sôch a z väčšiny stĺpov ostali len zlomky. Na jednej zo vstupných brán agory sa zachovalo reliéfne zobrazenie cisára Septimia Severa a jeho rodiny.

Pri juhozápadnom rohu nádvoria agory sú pozostatky malej banketovej miestnosti, ktorú využívali najmä palmýrski vládcovia. Z nej sa však zachovalo len niekoľko jednoduchých reliéfov a pozostatky lavíc pri stenách.

Východne od agory sa nachádza monumentálna brána vedúca do ohradeného nádvoria obdĺžnikového tvaru – tzv. Colné nádvorie, kde boli s najväčšou pravdepodobnosťou vyberané dane a poplatky od obchodníkov. Práve tu bola totiž nájdená významná preslávená stéla – Palmýrsky sadzobník poplatkov (datovaný do roku 137), ktorý je vytesaný do masívnej kamennej tabule a podáva rozsiahle informácie o poplatkoch a daniach za rôzne tovary, ktoré prevážali početné karavány prechádzajúce mestom.

Severne od Colného nádvoria je situovaná malá budova s trojuholníkovým pôdorysom a s polkruhovými sedacími priestormi členenými do radov. Pravdepodobne sa tu schádzala a zasadala mestská rada – Senát.

Baal-Šamínov chrám je malá svätyňa asi 200 metrov severne od centrálnej kolonády. Výstavba chrámu začala už v roku 17, avšak samotná svätyňa bola dokončená napokon až v roku 130. Zasvätený je bohovi búrky a úrodných dažďov Baal-Šamínovi, ktorý si v Palmýre získal veľkú obľubu najmä počas nárastu rímskeho vplyvu. Priečelie svätyne tvorí šesť stĺpov, ktoré ohraničujú jej predsieň. Na každom zo stĺpov sa nachádza nápis a tiež malé vyčnievajúce stupienky slúžiace ako podstavce pre sochy. Na jednom zo stĺpov (úplne vľavo) v roku 131 vytesali grécko-palmýrsky nápis, kde sa spomína štedrosť palmýrskeho sekretára počas cisárskej návštevy božského Hadriána a tiež vysoká finančná podpora cisára pri stavbe chrámu.

Pohrebný chrám sa nachádza na severozápadnom konci centrálnej kolonády. Vznik tohto chrámu so šiestimi stĺpmi v priečelí je datovaný až do konca 3. storočia. Smerom na východ od Pohrebného chrámu sa pozdĺž kolonády rozkladala pravdepodobne hlavná obytná štvrť, avšak zachovali sa z nej len fragmenty roztrúseného stavebného materiálu, blokov a stĺpov

Diokleciánov tábor sa rozprestieral južne od Pohrebného chrámu, v západnej časti Palmýry. Tento rozsiahly opevnený táborový komplex údajne založil vtedajší guvernér provincie Sýria – Sossianus Hierocles, z poverenia vládnuceho rímskeho cisára Diokleciána. Vznikol na prelome 3. a 4. storočia – po Aureliánovej ničivej deštrukcií Palmýry, ktorá sa odohrala v roku 273.
Vybudovali ho na základoch zničených stavieb, pravdepodobne dokonca na mieste, kde stál palác kráľovnej Zenobie. Do dnešnej doby sa z rozsiahleho táboru zachovalo len niekoľko pozostatkov monumentálnej brány, tetrapylonu a dvoch chrámov (Chrám štandárd a Allátov chrám).

Na konci ulice via praetoria sa za trojpriechodnou bránou nachádza táborové námestie – fórum, na ktorom bol medzi rokmi 293 – 303 vybudovaný Chrám štandárd. Táto pozoruhodná svätyňa s obdĺžnikovým pôdorysom bola zakončená apsidou, pravdepodobne slúžila na odkladanie symbolov a štandárd rímskych légií.

V táborovom komplexe sa nachádza aj ďalšia svätyňa – na severnom konci ulice via principalis sa nachádza Allátin chrám z 2. storočia. Ten je zasvätený arabskej bohyni Alláte, ktorá bola ochrankyňou nomádov a nositeľkou mieru. Z priestoru tejto svätyne pochádza aj známy nález monumentálnej sochy leva, ktorý vo svojich labách drží ulovenú antilopu.

Pozdĺž priečelia tábora viedla široká cesta so stĺporadím – Decumanus, ktorá bola kolmo napojená na centrálnu kolonádu. Táto cesta bola zakončená pre rímsky urbanizmus netypickým oválnym námestím. Na jeho konci sa nachádzala tzv. Damašská brána (južná mestská brána), cez ktorú údajne viedla dôležitá cesta spájajúca Damašek a brehy rieky Eufrat.

Palmýrske nekropole sa nachádzajú spravidla mimo mestskej zástavby, a teda až za hradbami mesta. Pozostávajú z troch hlavných typov hrobiek: pohrebné veže, podzemné hrobové komory (tzv. hypogeá) a domové hrobky.

Pohrebné veže sú najstarším z týchto troch typov. Ich stavba sa datuje medzi roky 9 pred Kr. – 128, avšak sekundárne boli využívané aj v neskorších dobách. Pohrebné veže sú viacposchodové voľne stojace stavby, prevažne so štvorcovým pôdorysom. Architektúra týchto veží spočíva najmä v priestorovosti, vďaka čomu poskytovali veľa priestoru pre hrobky a tiež mnoho plôch určených na maľovanú výzdobu. Interiér veží pozostával z viacerých hrobových komôr s výklenkami, v ktorých boli systematicky umiestnené truhly s nebožtíkmi. Tieto hrobové výklenky boli uzatvárané kamennými tabuľami, ktoré boli obvykle reliéfne zdobené portrétmi zosnulých.

Hypogeá – podzemné hrobové komory – sa začali objavovať od 1. storočia. Najprv sa vyskytovali ako súčasti pohrebných veží, avšak neskôr sa začali objavovať aj ako samostatne stojace stavby. Za vstupnou bránou sa spravidla nachádza klenutá chodba s vytesanými výklenkami po jej oboch stranách, chodba býva zakončená polkruhovým priestorom.

Domové hrobky, niekedy nazývané aj pohrebné chrámy, boli v Palmýre budované najmä v období od polovice 2. až do polovice 3. storočia. Najzachovalejšou z tohto typu hrobiek je Maronina hrobka (datovaná do roku 236), ktorá sa nachádza severne od centrálnej kolonády. Avšak zrejme najluxusnejšou z domových hrobiek bola údajne Worodova hrobka.

Údolie hrobiek sa rozkladá smerom na západ od Diokleciánovho tábora. Toto rozsiahle mesto mŕtvych je situované na úpätí miestnych nízkych kopcov, pozostáva z niekoľkých voľne stojacích pohrebných veží.

Najstaršou z týchto veží bola údajne Atenatanova veža (z roku 9 pred Kr.) na západe, avšak do dnešnej doby sa nezachovala. Smerom na východ stála Kithotova veža (približne z roku 40), ktorá merala až 10 metrov a ponúka vôbec prvé zobrazenie pohrebných slávností (výklenok vo východnom priečelí).

Najvyššou zo všetkých pohrebných veží bola Yemlikova veža (datovaná do roku 83). Pozostáva až zo štyroch poschodí a poskytovala miesto až pre vyše 200 nebožtíkov. Priestor nad jej hlavným vchodom je vyplnený reliéfnou výzdobou a vyrytými nápismi ktoré označujú pochované rodiny.

Jednou z najzachovalejších a najznámejších veží v údolí hrobiek je Elahbelova veža (datovaná do roku 103). Pozostáva taktiež zo štyroch poschodí a  údajne poskytovala miesto až pre vyše 300 sarkofágov. Spodné poschodie bolo bohato zdobené. Na južnom priečelí veže sa nachádza reliéf so zobrazením pohrebných slávností. Práve v podzemí tejto veže bolo kedysi umiestnené Yarhaiove hypogeum (2. storočie), ktoré však bolo po rozsiahlej rekonštrukcií umiestnené do Národného múzea v Damašku.

Juhozápadné nekropoly, ktoré sú situované takmer jeden kilometer od mestských hradieb, pozostávajú predovšetkým z podzemných hrobiek – hypogeí.

Z vyše päťdesiatich objavených a preskúmaných palmýrskych hypogeí je z nich bez pochýb najznámejšie a najzachovalejšie Hypogeum troch bratov (datované medzi roky 160 a 191). Pôdorys tohto rozsiahleho podzemného hrobového komplexu má tvar obráteného písmena T. Schodisko viedlo ku kamenným dverám, ktoré tvorili vstupný priestor do podzemných hrobiek. Hypogeum pozostáva z 65 malých miestností, v každej z nich sa mohlo nachádzať približne až šesť vytesaných výklenkov, takže dokopy tento komplex poskytoval miesto až pre takmer 400 zosnulých. Svoj význam si však okrem iného získala aj najmä vďaka rozsiahlej freskovej výzdobe. Koniec hlavnej chodby je zdobený freskami, medzi ktorými nechýbajú aj motívy gréckych mýtov (Ganymédes unášaný Diovým orlom, Achilles a Lykomédes). Zakladateľmi hrobiek boli traja bratia, ktorí sú zobrazení na freske v troch medailónoch. Pod každým z týchto medailónov je zobrazená okrídlená bohyňa Viktória. V bočných priestoroch hrobky troch bratov sa nachádzali aj tri veľké sarkofágy, na ktorých vrcholoch boli umiestnené symbolické odpočívajúce sochy nebožtíkov (hlavy sa nezachovali), a tiež pohrebný pamätník zobrazujúci jedného z troch bratov v obklopení jeho rodiny.

Arabská pevnosť Qalaat ibn Maan sa nachádza na pahorku západne od ruín starovekého mesta a ponúka fascinujúci pohľad z výšky na celú Palmýru i moderný Tadmor. O vybudovanie tejto pevnosti sa údajne zaslúžil libanonský vojvodca Fakhr ad-Din al-Maan II. v 17. storočí, avšak predpokladá sa, že na tomto pahorku stále predtým už staršia pevnosť.