Pražiace slnko nám nad hlavami naplno demonštruje svoju moc, keď sa vo zvlnenom vzduchu pred nami vynárajú zrúcaniny starovekej Palmyry. Strácame dych, a nemo stojíme pred tou nádherou.
Medovo zlatisté stĺpy sa vynímajú pred nami v plnej kráse, majestátne a mŕtve, odtláčajúce svoje dlhé, jemné tiene do mäkkého piesku. Vzduch okolo nás je lenivý a horúci, no arabské šatky, ktoré máme amatérsky omotané okolo hláv, nás našťastie spoľahlivo chránia pred pálením. V našom dohľade síce nie je žiadna vegetácia, ale my vieme, že keby tu nejaká bola, ani lístok by sa na nej v tejto chvíli nepohol. Práve sa totiž zastavil čas.
Oáza Palmyra, v minulosti (a v arabčine dodnes) nazývaná Tadmor, rozhodne patrí k miestam, kam sa pri návšteve Sýrie oplatí zavítať. Toto mesto bolo po stáročia križovatkou medzi východom a západom a prosperujúcim obchodným centrom, ktorým prúdili karavány naložené korením, parfémami, slonovinou, hodvábom, sklom a ďalším luxusným tovarom. Mesto tisícich stĺpov, chránené zo všetkých strán púšťou, ktoré sa dokonca načas stalo kráľovstvom, a za vlády legendárnej a ambicióznej kráľovnej Zenóbie bolo hrozbou i pre mocných Rimanov, patrí dnes k najväčším a najimpozantnejším turistickým atrakciám Sýrie.
Palmyra (mesto paliem) sa nachádza asi 215 kilometrov severovýchodne od Damašku a 225 kilometrov západne od Eufratu doslova uprostred ničoho. Napriek tomu bola dôležitým bodom pre putujúce karavany, ktoré tadiaľto prechádzali cez Sýrsku púšť, a pre svoju izolovanosť a strategickú polohu tiež plnila akúsi nárazníkovú obrannú funkciu proti nepriateľským vojskám. A hoci sa Tadmor stal súčasťou rímskej provincie, roku 129 navštívil mesto cisár Hadrián, ktorý ho vyhlásil za slobodné mesto.
My sme Palmyru navštívili v lete tohto roku, kedy sme sa ako študenti predovýchodnej archeológie na Masarykovej univerzite v Brne zúčastnili archeologickej expedície v severnej Sýrii. Takmer na dva mesiace sme sa ocitli ďaleko od domova, vo svete plnom nepredvídateľných prekvapení, jedovatých škorpiónov, schovaných pokladov a náročnej, ale nesmierne zaujímavej práce na vykopávkach. Výlet do Palmyry bol pre mňa a mojich štyroch spolužiakov malou „odmenou“ po absolvovaní prvej polovice pobytu, a priniesol nám mnoho nezabudnuteľných zážitkov z mesta, ktoré doslova dýcha históriou, a nádherne vonia Orientom.
Už v autobuse na ceste z Qamishli do Palmyry si uvedomujeme dve veci. Tou prvou, celkom pragmatickou a pochopiteľnou po mesiaci spávania na matraci, na streche pod holým nebom, je lákavá vidina normálnej (a hlavne mäkkej) postele. Tou druhou je fakt, že sa chystáme navštíviť najväčšiu turistickú atrakciu tejto krajiny- známu Nevestu púšte.
Kým vzrušene študujeme turistického sprievodcu a nezrozumiteľný, arabským písmom počmáraný cestovný lístok, alebo sa v neuveriteľných polohách snažíme aspoň na chvíľu si skrátiť cestu driemaním, za oknami autobusu monotónne ubieha jednotvárna, nekonečná krajina, ktorú dočasne vnímame ako akúsi dobrodružnú, zvláštnu verziu domova. Tá krajina zdanlivo vyzerá stále úplne rovnako- no naše oči po niekoľkých hodinách konečne začínajú rozoznávať nepatrné zmeny v jej štruktúre. Toto už nie je suchá step severnej Mezopotámie, schovaná pod kilometrami polí a posiata kopčekmi tellov. Toto je púšť! Jemne zvlnená, žltosivá, a pobodkovaná beduínskymi stanmi.
Vystupujeme pred niečím, čo zľahka pripomína reštauráciu, ktorá ale zároveň slúži ako autobusová zastávka. Je to rušné miesto, trochu prehnane vyzdobené lacnými umelými kvetmi a najrozličnejšími dekoráciami. Tu si najprv dávame po drobnom poháriku čierneho čaju (na ktorý sme si zvykli natoľko, že už ani nevnímame, aký presladený ho v týchto končinách tradične podávajú), a snažíme sa zistiť, ako sa odtiaľto dostaneme do hotela. Stále sa nachádzame pravdepodobne niekoľko kilometrov od mestečka Palmyry, pešo by sme asi okamžite zablúdili, a hoci sa taxikári predbiehajú v ponúkaní odvozu, akosi sa zdráhame nastúpiť. Snažíme sa požiadať pracovníkov tejto „stanice“ o radu. Napokon sa čarovným slovíčkom stáva názov nášho hotela. Vysvitne, že budeme mať odvoz zdarma, pretože hotel tu má svojho šoféra, ktorý nás už očakáva, a za pár minút nás vysadí pred hotelom Al-Faris.
Od tejto chvíle sa začíname cítiť ako vzácna návšteva. Majiteľ hotela hovorí po anglicky (našťastie!), je to zavalitý muž v pestrofarebnej pásikavej „galábii“ so širokým úsmevom a možno až príliš uhladenými spôsobmi. Srdečne nás privíta a uvedie do skromných, ale čistých izieb. Tu si zložíme batožinu, potešíme sa pohľadom na vytúžené postele, a vyjdeme na balkón, kde si po prvýkrát môžeme skutočne vydýchnuť. Konečne z nás na chvíľu opadáva stres posledných týždňov, a najmä tých niekoľkých hodín, kedy sme precestovali tretinu Sýrie z jej severného cípu až sem, priamo do náručia púštnej nevesty. Predstavte si piatich bláznivých študentov archeológie, ktorí užasnuto stoja na balkóne, odkiaľ majú dych berúci výhľad na zrúcané staroveké mesto, spiace pod nánosmi púšte.
Idylickú atmosféru dopĺňa trasľavý hlas muezína, ktorý sa k nám doniesol z blízkeho minaretu. Je to ťahavý, hlasný zvuk, ktorý sa v moslimských končinách ozýva päťkrát denne najprv z najväčšej mešity, ku ktorej sa postupne pridávajú všetky ostatné, až volanie počuť zo všetkých svetových strán. Najprv si v šoku zakrývame uši, pretože je to zvuk, ktorý by u nás väčšina ľudí vyhodnotila ako otravný a nepríjemný. No aj my, úplní cudzinci a nováčikovia v krajine, kde vychádza slnko, dokážeme v tomto nezrozumiteľnom speve vycítiť niečo krásne- niečo, čo sem tak veľmi patrí, že si skutočne nemožno predstaviť Palmyru bez jej zeleno osvetlených minaretov a vykrikujúcich muezínov. Nebola by to už Palmyra. Nebol by to už Orient.
Skúmaniu svetoznámych zrúcanín zasväcujeme dlhé hodiny, počas ktorých nám neostáva nič iné, iba žasnúť. Sme smrteľníci, ktorí sa ocitli tak blízko histórie, že počujú každý jej unavený nádych vo vánku poletujúcom medzi stĺpmi. Chrámy, Agora, Tetrapylón, palác kráľovnej Zenóbie, Diokleciánov tábor, kúpele, majestátna kolonáda, zívajúce brány, hrobky, nemí svedkovia slávnej rímskej minulosti mesta. Kým pomedzi ne prechádzame, počujeme, ako za nami v tesnom závese kráča neodbytný predavač bižutérie, ktorý má obe predlaktia pokryté štrngajúcimi špagátmi korálikov. So smiešnym prízvukom nás prehovára, aby sme si od neho niečo kúpili. Nalieha, potom prosí. Pripájajú sa k nemu niekoľkí ďalší, až sa za nami ženie celý zástup mužov.
Čerešničkou na torte sú dvaja chlapci, ktorí sa k nám priženú na ťavách. Týmto dlho nedokážeme odolávať- jazdu na ťave si predsa nemôžeme nechať ujsť! Po chvíli dohadovania sa o cene môžeme „nastupovať“. Ťavy ležia s nohami zloženými pod telom, takže na ne vysadáme bez väčších problémov, a potom sa zvieratá postavia spôsobom, ktorý nás mierne prekvapí- postavia sa najprv na zadné nohy, takže nás to poriadne hodí dopredu, a potom vyrovnajú nohy predné, až sa ocitneme vysoko nad zemou. Moja ťavička sa volá Casanova, je lenivá, uslintaná a hlučná, a ja na jej chrbte iba bezmocne poskakujem a zúfalo, ale nadšene sa pokúšam neskĺznuť z ohromne vysokého zvieraťa. Vychádzka končí krátkym cvalom nebezpečným terénom pomedzi zrúcaniny, čo spôsobí ešte vyššiu mieru nadskakovania a smiechu.
Keď sa nám podarí z tiav zliezť, posedávame ešte chvíľu v tieni stĺpov s majiteľmi tiav a predavačmi šperkov, ktorí nás až teraz presvedčia, aby sme si ich tovar aspoň vyskúšali, o pár minút sme teda ja a ďalšie dve slečny z našej päťčlennej skupinky ovešané náhrdelníkmi a prsteňmi, ktorých kúpu musíme čoraz ráznejšie odmietať. Týmto ľuďom sa zrejme veľmi páčime- nasleduje ďalšia jazda na ťave, tento krát zadarmo, a niekoľko pozvaní na čaj a hostinu. Musíme sa ale rozlúčiť, chceme totiž pokračovať v našej ceste pomedzi zrúcaniny. Navštevujeme chrám boha Baala, niekoľko ďalších, menších chrámov a staroveké divadlo, a po niekoľkých hodinách sa vraciame do hotela, kde si na chvíľu oddýchneme v najväčšej horúčave.
Napokon sa nemilosrdné slnko konečne rozhodne skotúľať svoje ohromné, bucľaté telo po nebeskej kupole trochu nižšie, a my sa vyberáme v príjemnom chládku podvečera na prieskum druhej časti mesta. Tej živej. Prvých niekoľko minút sa ešte obzeráme za reťazcom detí, ktoré utekajú za nami a chcú, aby sme si ich vyfotili a/alebo im do dlaní vtisli „bakšiš“. Postupne si ale na ustavičné pokrikovanie chtiac-nechtiac privykáme (každá darovaná minca priláka totiž toľko ďalších natiahnutých rúk, až nás obklopuje celý vejár prstov, a my sa vôbec nemôžeme pohnúť dopredu) a ponárame sa do spleti uličiek, ktoré úplne pohltia našu pozornosť a ostražitosť.
Nemáme mapu, a jej spoločnosť nám ani nechýba, pretože takéto blúdenie je omnoho zaujímavejšie než cieľavedomá turistika. Navyše sa aj tak zdá, že všetky cestičky vedú… do bazárov. Zaprášené striebro, šatky tisícich farieb a vzorov, starožitnosti, vodné fajky, amulety, vyrezávané drevené truhlice, šperky, pohľadnice… to všetko iba ako malý zlomok, akási vzorka toho, čo by ste našli na skutočnom arabskom trhu. Tento turistický je príliš maličký, plný reštaurácií, niekoľkých turistov a majiteľov obchodíkov vychvaľujúcich svoje predražené suveníry.
Aj v potemnených nočných uličkách budí naša skupinka toľko pozornosti a rozruchu, aký by asi spôsobila partia hollywoodskych celebrít nakupujúca v supermarkete chlieb. Mladí Európania s pokožkou bielou ako stena, a najmä tri dievčatá s nezahalenými tvárami a rozpustenými vlasmi, to je zaručene niečo, za čím sa otočí väčšina miestnych. Každý je k nám ale priateľský a zhovorčivý (väčšina predavačov hovorí obstojne po anglicky), a tak sa veselo prepletáme „súqom“ z jedného obchodíka do druhého, a kým sa prepracujeme na druhú stranu ulice, máme plné bruchá čaju (typická arabská pohostinnosť) a takmer prázdne peňaženky. Snažíme sa dohadovať cenu, čo predavačov okamžite nadchne a so zápalom sa s nami vrhajú do hádok. Kúpiť si tu niečo len tak, bez vyjednávania, je niečo ako urážka. Naše úsilie a chabé pokusy hovoriť po arabsky sú ale odmenené- podarilo sa nám úspešne zraziť väčšinu cien aspoň na polovicu, dokonca sme od jedného veľmi milého beduínskeho predavača dostali ručne tkaný koberček z ovčej vlny ako dar.
Nákupnú horúčku zakončujeme kúpou balenej pitnej vody do zásoby na zajtra, a v stánku s občerstvením si dávame faláfel – chutné cícerové karbonátky so zeleninou zabalené v tenkom arabskom chlebe. Potom sa unavení vraciame do hotela, kde jeho majiteľ bafká z vodnej fajky. Pozýva nás, aby sme si prisadli, a prvé ranné hodiny teda strávime zahalení v obláčiku voňavého dymu, ktorý nám vytrvalo zatláča viečka a otupuje vyčerpané zmysly. Čarovná atmosféra nočnej Palmyry nás pomaly pohlcuje do seba ako nežná milenka. Nezabudnuteľná…
