V autobuse sa strhne neobvyklý šum. Všetci chlapi sa odrazu vehementne začínajú domáhať zastavenia. Tlačia sa von a obkolesujú mladíka predávajúceho zväzočky zvláštnych listov. Tu, na dohľad Čerčerských hôr možno zohnať najčerstvejšie. Po úspešných nákupoch sa usádzajú na svoje miesta a lenivo sa púšťajú do žuvania drogy zvanej kát.
Pôvod rastliny Catha edulis je nejasný. Biológovia odhadujú, že pochádza z juhu Arabského polostrova, z oblasti dnešného Jemenu, historické správy hovoria, že do tejto oblasti sa dostala z Etiópskej vysočiny, kde pôvodne rástla divoko. Bez ohľadu na pôvod, dnes je pod rôznymi názvami (qát, čat, džad, veve) rozšírená po oboch brehoch Červeného mora a v krajinách na východoafrickom pobreží.
Jej vyznávači to síce nepripustia, ale jedná sa o ľahkú drogu. Efekt spôsobujú čerstvé listy, obsahujúce látku katin, ktorá má stimulujúce účinky. V užívateľovi vzbudzuje eufóriu, vzrušenie a hyperaktivitu. Potláča pocit hladu. Pri častom konzumovaní sa objavujú halucinácie a vytvára sa závislosť.
Mesto, kde žuje každý
Východoetiópske mesto Harar je jedným z centier pestovanie kátu. Svahy Čerčerských hôr, týčiacich sa nad mestom, poskytujú kríčkom tejto rastliny ideálne podmienky. Suchá klíma a vysoká teplota je to, čo potrebujú. Kríky sa pestujú v úhľadných radoch do svahu, v uličkách pomedzi ne prechádzajú farebne odeté ženy a do vriec na chrbte zbierajú čerstvé výhonky. V súčasnosti tu rastie asi päťdesiat rôznych odrôd.
Tie treba čo najrýchlejšie dopraviť do mesta na trhy. Už pred obedom každý netrpezlivo očakáva plody oberačky. Predavačky rozkladajú pred seba zväzky listov a zákazníci môžu začať jednať o cene. Za viazaničku kvalitného čerstvého materiálu zaplatia dva až dva a pol euro. Šťastní kupci odchádzajú skonzumovať svoj nákup a do večera v uliciach neostane nič. Čo sa nepredá zjedia kozy, voľne sa pasúce po meste.
Muži sa zídu vždy popoludní, posadia sa do chládku, lenivo konverzujú, fajčia a žujú až do neskorého večera. Táto, naoko sympatická metóda upevňovania vzťahov má však závažné spoločenské a ekonomické dôsledky. V krajine, kde väčšina obyvateľov prežíva z jedného dolára na deň, predstavuje kúpa zväzku listov ťažký zásah do rodinného rozpočtu. No nie len to. Pre majiteľov pôdy je oveľa výnosnejšie pestovať kát, ako iné poľnohospodárske plodiny určené na jedenie a ich cena tým pádom rastie. A voda, v suchých oblastiach veľmi vzácna sa výdatne míňa na zavlažovanie týchto zázračných kríčkov.
Muži trávia žuvaním lístkov celé odpoludnia. Počas tejto dlhej popoludňajšej siesty neurobia vôbec nič. Robota ostáva na bedrách žien. Ničivé dopady, spojené s rozšírením užívania tejto drogy v Harare spomína už anglický cestovateľ Richard Burton v polovici 19.teho storočia. Odvtedy sláva starého Hararu dávno zapadla prachom púšte, ale povesť hararských zelených listov je stále živá.
Cesty kátu
Z plantáží, kde sa rastlina pestuje, skoro ráno smerujú obchodníci do miest na okolí, aby sa tovar dostal k zákazníkovi čo najčerstvejší. Ogadenskú púšť denno-denne križujú pickupy naložené vrecami kátu. Svoj malý biznis si robia aj jednoduchí ľudia, pre ktorých je tento obchod jediným živobytím. Nikdy nezbohatnú, ale na skromné prežitie to stačí. Tak aj slepý Džemal, každé ráno vezie pár vriec autobusom z Hararu k somálskej hranici. „Nakúpim skoro ráno na trhu“ hovorí, „odveziem to autobusom do Džidžigy, predám o tretinu drahšie a na večeru som doma“. Napriek svojmu zrakovému postihnutiu takto dokáže rodinu slušne uživiť, denne na svojom obchode zarobí asi desať dolárov.
Nakladanie sa nezaobíde bez sporov medzi cestujúcimi. Aj keď je autobus plný do prasknutia, každý by rád odviezol ešte čosi navyše. Kát je všade. Pod sedadlami, v batožinovom priestore, na streche.
Ani cesta nie je bez komplikácií. Prašnú vozovku z času na čas pretína závora, lano natiahnuté krížom cez cestu. Na týchto stanovištiach treba celý náklad vyložiť, vojaci ho odvážia a vyrúbia daň. Aj etiópska vláda chce profitovať z kátového obchodu. Vojaci kontrolujú prechádzajúce vozidlá veľmi dôkladne, ani lístoček sa neprešmykne bez zdanenia. Celú procedúru sprevádza krik malých obchodníkov, prosby a úplatky na zmiernenie výšky vyrúbenej dane skúša takmer každý. Za kilogram listov treba na kontrolnom stanovišti zaplatiť jeden birr, ekvivalent asi 5 centov.
Po štyroch až piatich hodinách jazdy, v závislosti od rýchlosti vybavenia na kontrolných miestach sa autobus spúšťa z kopcov na vyprahnutú rovinu, do Džidžigy. Slepý Džemal sa lúči a organizuje prenos svojich štyridsiatich kilogramov tovaru na trh. Zákazníci nepočkajú!
Radšej bez vlády, ako bez kátu
V susednom Somálsku, jednej z najchudobnejších krajín sveta má kát tiež nemálo fanúšikov. Krajina je už takmer dvadsať rokov v stave anarchie a rozšírená závislosť na listoch kátu politickej stabilite nijak neprospieva.
Keď v roku 2006 získala Únia Islamských Súdov, tradicionalistické islamistické hnutie na spôsob afgánskeho Talibanu, pod kontrolu územie južného Somálska s hlavným mestom, domáci sa tešili, že konečne nastal v krajine pokoj. Akonáhle však islamisti zakázali kát, ľudia vyšli do ulíc, aby si vybojovali svoju obľúbenú drogu späť. To bol začiatok pádu islamského režimu v Mogadišu.
Žuvanie listov kátu zapustilo v živote somálskej spoločnosti hlboké korene. Obyvatelia krajov neustále sužovaných extrémnym suchom, kde hladomory nie sú nič zriedkavé oceňujú ďalšiu zo zázračných vlastností kátových listov. Žuvanie, okrem iného, potláča pocit hladu.
Správy od námorníkov, unesených v posledných rokoch somálskymi pirátmi vo vodách Adenského zálivu nezriedka hovoria aj o tejto droge. Slovenský kapitán Ján Konečný bol zajatý na nemeckej lodi, ktorej velil, v auguste minulého roka. Po prepustení komentoval konanie únoscov: „Brali drogy. Nič nejedli, miesto toho žuli zelenú trávu.“ Kapitán sa mylne domnieval, že šlo o koku. Takmer isto to bol kát.
Najprv listy, potom ľudia
Prístav Džibuti je významnou námornou križovatkou na pobreží Červeného mora. Aj tu, pod patronátom francúzskej Cudzineckej légie sa ľudia odmietajú vzdať omamnej horkej chuti kátových listov. V krajine sa rastlina nepestuje, dováža sa z Etiópie. Pre veľkú vzdialenosť od miest pestovania sú párty s listami kátu záležitosťou večerných hodín. Po zotmení, keď opadnú najväčšie horúčavy, počas ktorých sa vo vlhkom vzduchu prímorského mesta nedá ani nadýchnuť, plnia sa ulice centra pestrou mozaikou ľudí rôznych národností, ktoré Džibuti obývajú.
Davy prúdia na námestie Harbí. Všade naokolo posedávajú predavačky a predháňajú sa v ochote pred zákazníkmi. Cena zväzočku listov je na prekvapenie rovnaká, ako v etiópskom Harare, odkiaľ tento kát pravdepodobne pochádza. „Chceš, alebo nechceš?“ máva štrbavá starena v červenej šatke hrsťou listov. Aha, tak tu je háčik. Viazaničky sú oproti tým, predávaným v Harare iba polovičné, takže cena sa pri tej istej hmotnosti vlastne zdvojnásobuje.
Hlboko do džibutského územia sa zarezáva záliv. Od rána sa v prístave zhromažďujú potenciálny cestujúci, ktorí sa potrebujú dostať na opačný breh. Cestovné poriadky neexistujú, čas odchodu závisí od majiteľov motorových člnov. A tí sa nikam neponáhľajú – kým nie je kát. Okrem pasažierov vezú vždy aj tento cenný náklad. Už od poludnia všetci na móle L´Escsale pozerajú iba smerom k príjazdovej ceste. Kedy sa konečne zjaví niekto, so zelenou vetvičkou v ruke? To by bolo znamením, že kát sa už v meste predáva.
Cestujúci, čakajúci na odvoz domov s tým nič neurobia. Kapitánov neobmäkčí ani ponúkané niekoľkonásobne vyššie cestovné. Ako sa opatrne zmieni starý muž, sediaci v tieni: „to nie je otázka peňazí“. Ak by sa lodníci ukázali v dedinách na severe bez listov kátu, hrozilo by im lynčovanie.
Ani tomu nie je tak ťažké uveriť, keď sa po krátkej plavbe objavia z morského oparu obrysy mestečka Tadžoura. Mólo je plné ľudí, stovky mužov čakajú na prísun každodennej dávky katínu. Čln ani nestihne priraziť k brehu a už doňho naskakujú najväčší nedočkavci a z vriec ťahajú konáriky listov, zmáčané v slanej vode. Teraz už nie je ťažké predstaviť si, ako by sa zachovali, keby v člne svoju drogu nenašli.
Druhé náboženstvo
Konzervatívny islamský Jemen, krajina na juhu Arabského polostrova je pre kát zemou zasnúbenou. Korán, svätá kniha moslimov, zakazuje veriacim piť alkohol. O káte však nehovorí nič. Mužov s lícami naplnenými rozžuvanými listami stretnete všade. Nezriedka vidno konzumovať kát aj vojakov či policajtov. Šoféri tvrdia, že im pomáha udržať sa v strehu v divokej premávke. Na druhú stranu, keby nebol každý druhý vodič omámený kátovými lístkami, možno by sa v Jemene jazdilo kľudnejšie.
Do hlavného mesta Saná privážajú každý deň čerstvé listy ľudia z okolitých dedín. Väčšina obchodníkov sa sústreďuje pri Báb al-Jemen, Jemenskej bráne. Kupci v širokých voľných šatách, prepásaní opaskami, za ktorými sa takmer vždy hompáľa handžar, krivá jemenská dýka, tu berú sáčky zeleného potešenia a strácajú sa v úzkych uličkách starého mesta.
Niekoľkoposchodové budovy, ozdobené vežičkami a všelijakými výklenkami, okolo okien pokryté pestrými vzormi z bielej omietky pôsobia bizardne. Pri prechádzke ulicami Saná sa nedá ubrániť dojmu, že si stavitelia mesta pri plánovaní týchto neobvyklých stavieb istotne vypomáhali lístkami kátu, ktoré sa tu vlastne stali novým božstvom.
[Gallery not found]