Každý vie, že Egypt je doslova pretkaný nekončiacou niťou histórie, ale niekedy až rozum zostáva stáť ako je možné, že pamiatky slávnej minulosti sú doslova „na každom kroku“. Zoberme si len takú Káhiru a jej okolie, ktoré ponúka návštevu niekoľkých neobyčajných miest. Vyberiete sa preskúmať zoči-voči najslávnejšie pyramídy na svete do blízkej Gízy? Prejdete sa zlatistým pieskom v tieni stupňovitej pyramídy v Sakkáre? Alebo dáte prednosť fascinujúcim pyramídam v Dahšure bez turistov? Z Káhiry ich máte všetky ako na dlani.
Zoznámenie so sfingou
Túlame sa zapadnutými uličkami Gízy a hľadáme vstup na azda najfotografickejšie miesto celej krajiny. Spomedzi domov sem tam vykukne špička pyramídy a tak vieme, že sme už blízko. Priamo oproti vstupu stojí sfinga. Nechce sa mi veriť aká je malá. Čo malá, ona je doslova maličká až mi táto skutočnosť vyrazila dych. Chvíľu sa spamätávam z tohto šoku a kráčame priamo k nej. Škoda, že na jej tvári sa vyhrali Napoleonovi vojaci a tak je značne poničená. Ani táto „drobnosť“ však nepokazí atmosféru tohto miesta. Sfinga podľa viacerých odborníkov niesla tvár kráľa Chefréna, ale koho tvár to naozaj bola sa asi nikdy s určitosťou nedozvieme. Už viac než 4500 rokov uprene hľadí do diaľky. Hľadela tam v čase kedy bol Egypt svetovou mocnosťou a videla aj ako dom po dome vyrastala Káhira. Dnes má pred sebou obrovské mesto zahalené každodenným smogom. Čo by asi na to povedala na to ako sa svet pred ňou mení? Pieskom sa prechádzame k prvej pyramíde. Až teraz som si uvedomil, kde vlastne som. Obkolesený tisícročným prachom v tieni starovekých stavieb, tak dokonalých, že si ľudia s ich stavbou ani dnes nevedia dať rady. Najbližšie k nám je Cheopsova pyramída. Každým ďalším krokom sa zväčšuje až sa dostávame do jej tieňa. Ideme sa pozrieť do malej pyramídy kráľovnej Henutsen zo 4.dynastie. Je to vôbec prvá pyramída v živote, ktorú uvidím zvnútra a tak sa neviem dočkať. Cesta dnu vedie úzkou, strmo sa zvažujúcou cestou nadol. Len svetlo na konci tunela dáva tušiť kedy cestička končí. Vo vnútri pyramídy dokopy nič nieje. Žiadne maľované steny plné hieroglyfov, žiadne zaklínadlá či výjavy z kráľovninho života akoby si niekto mohol myslieť. Všetko čo vidíme sú holé steny bez života a miesto, kde kedysi ležal hrob.
Najslávnejšie pyramídy
Priamo nad nami sa dvíha k oblohe Cheopsova pyramída. Pred ňou začínajú svoju hru predavači a jazdci na ťavách. Prví chcú všetko predať a tí druhí človeka presviedčajú, aké skvelé je pozerať sa na pyramídy z ťavieho chrbtu. Za pár centov si kupujeme tri malé pyramídky a sfingu. Za rohom sa začína ten pravý turistický ruch. Parkovisko je plné autobusov, ktoré každú chvíľu vyhodia ďalších a ďalších turistov. Doteraz to tu bolo rozprávkové. V tieni pyramídy posedávame a sledujeme krásnu, susednú pyramídu faraóna Chefréna. Premávajú sa pod ňou ťavy až to chytá neopakovateľný orientálny nádych. Pofukuje tu príjemný vetrík, ktorý si nevieme vynachváliť. Chefrénova pyramída sa dá najľahšie rozoznať vďaka zachovalej špičke. Za rohom je múzeum so slnečnou bárkou kráľa Cheopsa. Vstupné je 15L a pri vchode dostávame návlečky na obuv. Drevená loď je naozaj obrovská a pekne vystavená. Môžeme ju obehnúť po obvode zatiaľ čo obdivujeme toto dielo starovekých majstrov. Ideme sa pozrieť dovnútra Chefrénovej pyramídy. Vo vnútri nič, ale naozaj absolútne nič nieje. Povedal by som, že skôr tu ide o zážitok „bol som vo vnútri pyramídy“. Dolu vedie klaustrofobicky úzka cesta vytesaná do kameňa. Je plná ťažkého, nedýchateľného vzduchu a všade sa rozlieva nepríjemné teplo. Kráčam po desiatkach maličkých schodíkoch nadol a nakoniec aj nahor aby som sa ocitol v samotnej pohrebnej komore. Miestnosť má štvorcový pôdorys a holé steny. Je tu také dusno, že stačí chvíľa a človek je celý prepotený. Viac ako zostup do pyramídy má láka vyštverať sa na jej vrchol. V dnešnej dobe je to už zakázané, pretože to nebola zrovna najbezpečnejšia zábava a niekoľko nepozorných turistov pri tom prišlo o život. Pred očami mám však obrázky z knižky „Afrika snov a skutočnosti“ od legendárneho Zikmunda a Hanzelku, kedy títo českí dobrodruhovia sedia na pyramíde a pozerajú sa na toto miesto z vtáčej perspektívy. Škoda, že sa to už dnes nedá. Vyšliapanou cestičkou ideme k najmenšej pyramíde kráľa Menkaureho. Posedávame a sledujeme ako do seba úžasne zapadajú kamenné bloky tejto úžasnej stavby. Za pyramídou sa rozprestiera lákavá zlatistá púšť. Púštne koráby ju križujú sem a tam, hore dole. Na horizonte sa v smogu topí obrovské mesto, ktoré sa na pád dní stalo aj našim domovom. Brodíme sa pieskom takmer na pravé poludnie a slnko nám nič nedaruje. Chce ukázať akú má silu. Za ten pohľad, ktorý sa pred nami otvoril to rozhodne stálo. Máme pred sebou všetky pyramídy a bojím sa zavrieť oči, aby nezmizli. Niečo tak krásne ani nemôže byť skutočné a čo ak zavriem oči a pyramídy sa premenia na maličké zrnká piesku, ktoré vietor rozfúka a stratia sa v piesočnom mori. Vyzerá to niekoľko násobne krajšie ako na fotkách.
V tajomných hrobkách
Sakkára je od Káhiry vzdialená okolo 30 kilometrov, ale dlho nám trvá kým sa vymotáme zo zapchatej premávky. Šofér Alexander nám objasňuje, že to sa sem každý deň sťahujú desaťtisíce ľudí z okolitých mestečiek za prácou. Odpútali sme sa od brán veľkomesta, za ktorým sa odkrýva zaujímavý svet egyptského vidieka. Na cestách pribudli somáre, ťavy alebo malí chlapci vedúci stádo vodných byvolov na pole. Všade naokolo je vďaka systému zavlažovaní veľká kopa zelene a datľové palmy. Ľudia sa krčia na svojich políčkach ako to robili ich predkovia už pred stáročiami. Niektoré domčeky uplácané z nepálenej hliny držia pokope už asi len silou vôle. Prechádzame pár dedinkami kde sa miesi prach neďalekej púšte s dupotom ťavích kopýt. Všetok život sa odohráva vonku na ulici.
Z piesku sa vynára stupňovitá krása v podobe pyramídy. Oči mi behajú po jednotlivých stupňoch, ale nohy kráčajú do opačného smeru. Ešte ju nechám chvíľu čakať, čím len podporujem svoju teóriu odkladania radosti. Máme namierené k egyptským hrobkám. Boli vraj otvorené len pred pár rokmi, tak keď už sme tu nemôžeme si ich nechať ujsť. Nalepil sa na nás mladý chalan, ktorý nás chce sprevádzať. Ako vraví, je študent egyptológie a rád nám o všetkom porozpráva. Už ani neviem koľko sme týchto egyptológov za pár dni stretli. Prvá hrobka patrí dvom bratom. Musí nám ju prísť otvoriť starý strážnik, resp. nosič kľúču. Chvíľu trvá kým opustí príjemný tieň a púšťa nás dnu. S nemým úžasom a pootvorenými ústami sledujem prekrásnu maľovanú výzdobu. Žiarové farby egyptských majstrov majú čo povedať aj dnes. Presne takto som si predstavoval hrobku. Krásna, pomaľovaná a svojim spôsobom tajomná. Vzadu sú falošné kamenné dvere za ktorými bola samotná hrobka. Falošné sú preto, lebo vstup do hrobky bol cez skrytú šachtu pod nimi. Týmito dverami už nikto nikdy nemohol vstúpiť, aby nevyrušil zosnulého z večného spánku. Druhá hrobka sa od tejto prvej podstatne líši. Jej vnútro je zdobené sochami, čo je pomerne zriedkavé. Zachytávajú vysokého úradníka vo viacerých etapách jeho života. Hneď pri vstupe je vytesaný do kameňa ako mladý muž a s každým ďalším krokom starne. Je to ako listovať v hrubom albume s fotkami. Sochy mali pôvodne obiehať okolo celej hrobky, ale nevyspytateľná smrť ho zastihla skôr ako svoj plán stihol dokončiť. Po smrti už do hrobky nesmel nikto zasahovať.
Stupňovitá pyramída panovníka Džósera
Túlame sa rozpáleným pieskom a natrafili sme ešte na jednu hrobku. Jej predná fasáda je zdobená hieroglyfmi vytesanými do hnedého kameňa. Kúsok od nás sa dvíha hŕba kamenia. Aj takto môže vyzerať pyramída, ktorú nahlodal nemilosrdný zub času. Čo si tak musí myslieť faraón Sechemchet pri pohľade na svoju pyramídu? Prečo sa rozpadla práve tá jeho? Teraz nadišiel ten správny čas na to, aby sme sa zoznámili s najznámejšou pyramídou celej Sakkáry. Nikto nezapochybuje že ňou je stupňovitá pyramída faraóna Džósera. Vládol svetu pred 4600 rokmi a takto stará je aj jeho pyramída. Toľko času si obyčajný smrteľník nedokáže ani predstaviť. Svojimi šiestimi stupňami dominuje celému okoliu. Geniálny staviteľ Imhotep docielil takúto stavby tým, že na seba položil šesť podlhovastých mastáb. Obiehame ju dookola, ale nevieme sa dohodnúť odkiaľ je na ňu najkrajší pohľad. Kúsok od nej leží menšia Weserkafova pyramída a za ňou pyramída kráľovej Teti. Ani tie nevydržali nápor času. Niekoľko pyramíd sa dvíha aj na horizonte. Sú zahalené obláčikom púštneho prachu a tak z nich vidno len obrysy. Týmto miestom je Abúsir, ktorý sa často spomína aj s úspechmi českých egyptológov. Areál starovekej Sakkáry opúšťame cez zádušný chrám pre faraóna. Stĺpy pripomínali rastúci papyrus. Dodnes ich tu ostalo niekoľko desiatok.
Pyramídy sami pre seba? Objavte Dahšúr!
Pozvoľna opúšťame zelené polička s palmami a strácame sa v púšti piesočného prachu. Netrvá dlho a začnú sa z neho vynárať obrysy pyramíd. Ešte pár rokov dozadu sa sem nesmelo chodiť, pretože oblasť Dáhšuru bola pod vojenskou správou. Aj dnes tu človek skôr natrafí na vojakov so samopalmi ako na turistov. Fakt, že sem neprúdia stovky turistov ako do Gízy robí toto miesto ešte príťažlivejším. Sme tu úplne sami. Priamo nad nami sa vypína Červená pyramída. Je perfektne zachovalá a myslím, že kľudne môže konkurovať aj slávnym sestrám v Gíze. Odkedy ju postavil faraón Snofru prešlo 4600 rokov, ale stále stojí na svojom mieste. Schodíkmi stúpame niekoľko metrov vyššie, kde je malý otvor, ktorý vedie priamo do srdca pyramídy. Pospáva tu strážnik, ktorý nám ukazuje, že máme ísť dolu. To je však zrejmé aj bez jeho „pomoci“. Je to skvelé, pretože celá celučičká pyramída je len naša. Dolu sa zvažuje poriadne dlhá, asi 100 metrová úzka chodbička. Na jej konci sú dve miestnosti naplnené ťažkým, nedýchateľným vzduchom. Ozvena je síce pekná, ale dusno a teplo je po chvíli vyčerpávajúce. Stojí to však za ten pocit. Sám kráčam útrobami pyramíd a počujem ako sa kroky odrážajú od holých kamenných stien. Akoby som to bol práve ja, kto sa tu ako prvý prechádza po dlhých tisícročiach. Pohľadom blúdim po stenách a hľadám hieroglyfy alebo aspoň tajnú miestnosť naplnenú faraónskym zlatom. Veľmi sa mi tu páči. Popravde, nieje tu takmer nič, ale ten pocit objaviteľa je neprekonateľný. Kde má človek možnosť sám sa túlať tajomným vnútrom pyramídy? Chvíľu len tak posedávame na chladnej zemi a oddychujeme. Za Červenou pyramídou leží známa Lomená pyramída. Aj ju nechal postaviť faraón Snofru a vďaka zaujímavému tvaru predstavuje prechod medzi stupňovitou a klasickou pyramídou. Z vrcholku sa štyri steny rozbiehajú nadol, no v jednom momente sa lomia a padajú o čosi ostrejšie. Je vysoká 101 metrov, čo je len o tri metre menej ako Červená pyramída.
Krásna sfinga Memfisu
Cesta na miesto starovekého Memfisu vedie cez typickú dedinku plnú ľudí, zvierat a smetí. Slnko už vonku rozpútalo hotové peklo, ale náš elán z objavovania stále rastie. Sú to už roky, čo bol Memfis jedným z hlavných stredísk egyptskej civilizácie. Starovekí Egypťania mesto prezývali Ineb Hedj, čo v preklade znamená Biele múry. Založil ho mýtický kráľ Menes, ktorému sa podarilo zjednotiť Kráľovstvo Dolného aj Horného Egypta. Najväčšiu prestíž získalo mesto za čias panovania 6.dynastie, kedy sa stalo centrom uctievania boha Ptaha. V malom múzeu je vystavená obrovská socha Ramzesa II. Má desať metrov a človek pri ňom vyzerá ako väčšia bodka. Veľa nechýbalo a socha by dnes krášlila niektorú zo sál Britského múzea. Zakladateľ moderného Egypta, Mohamed Ali ju ponúkol spomínanému múzeu, ale tí si nevedeli dať rady s prepravou sochy a tak ostala ležať v Memfise. Ďalšie nálezy sú vystavené aj vonku v príjemnej záhrade plnej zaujímavých oranžových kvetov. V strede areálu stojí krásna socha Sfingy. Je síce menšia ako známa Sfinga z Gízy, ale táto ju svojimi príťažlivý výrazom strčí do vrecka.
