Rozhovor o tom, čo budeme po večeroch čítať. Vymenúvam Johnnymu zoznam e-kníh v mojom mobile.
Johnny: alebo vieš čo, radšej nie, budeme šetriť baterku, mobil budeme potrebovať na iné veci.
Ja: pravda, vieš čo, napíšem ti niečo osobnejšie, každý deň dve-tri stránky blogu.
Johnny: hmmm, to by bolo fajn, ako keby som tam bol.
Dnes ráno sme vypadli z Tel Avivu. Stopovať z takej obrovskej aglomerácie by asi nešlo. Napriek tomu sme sa skúsili na recepcii spýtať, či nás môžu navigovať niekam na okraj mesta, odkiaľ by sme už mohli stopovať. Zjavne nám to chcela slečna uľahčiť, tak nám dala inštrukcie na cestu na hlavnú stanicu.
Najväčšia autobusová stanica, niekoľko podlaží masívneho betónu. Je snáď väčšia ako letisko v Tel Avive. Pobehovali sme tam hore dole, kým nás doviedla jedna pani k informáciám. Zmätené pohľady pomáhajú.
Na mape sme označili Netaniu, najbližšie mesto, pár kilometrov severne od Tel Avivu. Pár kilometrov od Tel Avivu, ale cez mesto sme šli pomaly hodinu. Pri predatave, že by sme to mali kráčať pešo sa nám oči prevracali.
Pri vchádzaní do Netanie sme si uvedomili, ze ani toto mesto nebude úplne najmenšie. Modlili sme sa, aby tam stanica bola čo najviac na sever, pretože zo severného konca mesta sme už chceli ísť stopom ďalej popri pobreží do Haify. Vystúpili sme, hodili batohy na plecia a pozreli si našu polohu na mape cez gps. Boli sme v severnej časti a ulica viedla na sever cez celé mesto.ideálne.
Na rozdiel od Avivu tu takmer všetci rozprávali po rusky. Naša cesta z mesta trvala dobrú hodinu a vyšla nám zrovna okolo poludnia. Obuť si sandále nebol dobrý nápad. Stopovanie po východe je super, ak vám nevadí bolesť. Otlaky na chodidlách a pražiace slnko nad hlavou je atmosféra takejto formy presunu. Našli sme zavlažovaný trávnik, kde sme si namočili hlavy.
Kým sme sa dostali na obchvat, prešli sme niekoľko kilometrov upravovanými vilovými alejami, potom sme prebehli ponad diaľnicu a rozložili na zastávke popri ceste. Spočiatku to vyzeralo, že nik nezastaví a my sme dumali, či je stopovanie v Izraeli vôbec legálne. Po desiatich minútach zastalo na krajnici o niekoľko desiatok metrov ďalej auto. Začalo cúvať do protismeru a všetci na šoféra trúbili.
Smerom do Haify nás zobral izraelec, ktorý bol len pred nedávnom v Bratislave na Rainbow Gatheringu. To ako keď nám minulý rok zastavil v Libanone chlapík, ktorého brat robí v Bratislave. Svet je malý, vďaka bohu. Vravel nám, že sa teraz nasťahoval do arabskej dediny a komické je, že je tam jediným židom. Z vlastnej skúsenosti to nazval bezproblémovým životom. Až tam si vraj uvedomil, že ich krmia médiá hlúposťami.
Náš prvý stop v Izraeli bol dokonalý zážitok. Chalan si ma hneď pridal na facebooku a začal nám za jazdy dávať tipy na výlet. Popri tom na nete pozeral, kde sa konajú teraz aké párty. Povedal mi jednu lokalitu s hebrejským názvom. Rozumel som len ch, niečo a ch ch. Pozrel som naň zmätene, zobral mi z ruky notes, do ktorého som si to zapisoval a začal doň písať popri šoférovaní. Len mi povedal „prosím ťa, zober na chvílu riadenie“. Chytil som sa teda volantu, on si pridával, spoločne sme po diaľnici predbiehali a popri tom mi robil poznámky, kam sa máme ísť pozrieť. Vážny típek.
Na základe našej plánovanej cesty nám odporučili tieto miesta:
Na severe medzi Akkom a Tsvatom v dedinke Klil navštíviť miesto Ginat shalom (peace garden), kde žije pohostinná komunita, asi alternatívnych ľudí. Očká nám svietili. Na rovnakej trase v dedine Tsivon vraj žije komunita v mongolských jurtách. Pre Jeruzalem nám odporučil Abrahams house na olivovej hore, kde sa dá prespať zadarmo. Pre Tel Aviv bar Qayma, oblasť hamashbir 22, kde sú drinky za minimálnu cenu a majitelia sa nesnažia na bare ryžovať.
Z prírody vypichol na severe Banyas river, kam sa dá dostať z centra mesta Qiryat Shmona, v okolí hraničného priechodu s Jordánskom Bet shean sú vraj pramene, je tam krásne staré mesto a ešte stojí za to aj okolie rieky Qibutsi v okolí.
Vyložil nás v Haife pri vlakovej stanici, odtial vlakom do Akka. Rozhodli sme sa pre menšie mesto, odkiaľ sa bude ľahšie stopovať. Do Akka sme už šli vlakom, ja som mal nohy ako safalátky a nevedeli sme si predstaviť, kde sa Haifa končí. Keď sme tam dorazili, uvedomil som si, že po celom tom putovaní som hotový, teraz už len ledva zvládam toto písať a aj to ležím pod klímou.
Keby sme z Akka chceli stopovať ďalej, museli by sme sa vrátiť do Haify, na severe sú tu dajako komplikované cesty. Veľmi sme sa chceli ísť pozrieť na miesta, ktoré nám boli odporučené, ale na mojej mape som ich buď vôbec nevedel nájsť, alebo na mape k nim neviedla žiadna cesta.
Za aktuálneho fyzického stavu sme zvolili radšej noc v Akku. Ubytovanie sa nám ponúklo na ulici doslova samé. Sme v hosteli „Akko gate“ hneď pri starej mestskej bráne. Oproti Tel Avivu je to hotelový luxus a za 14 eur. Krásna budova, krásne izby, klíma.
Akko je úžasné miesto. Počas križiackych vojen z neho európania spravili centrálny prístav spájajúci talianske mestá so svätou zemou. Bolo poslednou baštou templárov, kým neboli nútení definitívne opustiť Palestínu a stiahnuť sa na Cyprus.
Budovatelia tohto mesta mu zanechali podobu, ktorú do veľkej miery môžeme obdivovať ešte dnes. Úzke stredoveké uličky lemujú niekoľkopodlažné kamenné domy, tiahnuce sa až k opevnenému prístavu. Vysoké, mohutné hradby zasahujú až do mora a vytvárajú tak umelý útes. Nádherná atmosféra, zachované mesto a aj rozsiahle podzemné priestory z Akka robia perlu turizmu na severe Izraelu. Jednoznačne treba vidieť.
Nevládzem už písať aj keď by sa dali ešte strany o tom, čo sa dnes udialo. Zajtra skoro vstávame a ideme smerom späť do Haify, ktorú vidíme vysvietenú na druhej strane zálivu a potom do Jordánska. Tento raz ale autobusom. Nemáme čas na to, aby sme sa tu stratili na poľných cestách, z ktorých ani jedna nevedie priamo k hraniciam. V Jordánsku máme toho veľa čo na pozeranie a chceme to stihnúť pred ramadánom. Asi aj na úkor toho, že neuvidíme Galilejské jazero. Ale v Galileli budeme. Dnes sme sa nastrácali po ceste dosť.
„stopujeme autobusy. V púštnom slnku sa nám zjavuje čo je dôležité a čo nie* púštne zmyje ukryté v kukurici? No to je už snáď príliš avantgardné. Takisto drobné pravdy ukryté v cukrovinkách a na dne kebabu nám robia dobre. *dôležité je nestáť na tom slnku príliš dlho. “
Hneď na začiatku sa nám v Akku stala zaujímavé príhoda. Vošli sme do židovských potravín a chceli si kúpiť dva džúsy. Vypýtala si za ne skoro 20 eur. Pozreli sme na ňu, že či je v poriadku. Snažila sa to zachrániť aspoň komentárom o ich kvalite. Vrátili sme ich do chladničky a behli do arabského obchodu vedľa. Mali sme ich za dve eura.
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
