Krajina ležiaca v tieni polmesiaca má takmer všetko čo si človek cestovateľ môže priať. Na východe sú pusté pláne, ktoré obývajú pohostinní Kurdi, na aktívnych ľudí čakajú hory alebo sopky a krajina je obdarovaná jazerami či lesmi. Severné pobrežie obmývajú vlny Čierneho mora, južného pobrežia sa dotýka Stredozemné more a západ je oblasťou, ktorá sa teší z príjemného Egejského mora. Práve pobrežie západného Turecka ma priťahovalo najviac. Nielen kvôli prírodným krásam, priateľským ľuďom, ale aj kvôli obrovskému bohatstvu v podobe starovekých pamiatok. Že je táto oblasť na stopy dávnej minulosti nesmierne bohatá sa človek presvedčí už pri prvých krokoch svojho putovania.
V Bodrume sa stretáva história
Výborným miestom pre začiatok putovania je známe letovisko Bodrum. Celé mesto je doslova nasiaknuté históriu. Stačí len spomenúť jeho pôvodný názov Halikarnassosa pri vyslovení jeho mena si mnoho ľudí predstaví Mauzóleum, nádhernú stavbu, ktorá patrila v staroveku k známym 7 divom sveta. V uliciach mesta už zrána pulzuje život. Promenáda lemovaná jachtami, obchodíkmi a reštauráciami vedie až k pevnosti sv.Petra. Postavili ju johaniti z ostrova Rhodos a dodnes patrí k dominante mesta. Z pevnosti sa otvára krásny výhľad na celý Bodrum. Na jednej strane je veľké množstvo bielych domov, jácht a more, no a na druhej pekná krajina so skalnatými výbežkami do ktorých sa zarezáva tyrkysové Egejské more. Domy sa tiahnú od mora až do priľahlých kopcov. Vo vnútri pevnosti stojí pekná, malá kamenná mešita. Rozprávkovú atmosféru dopĺňa veľké množstvo farebných kvetov a kaktusov. Pri stene sú vystavené amfory vylovené z mora. Práve táto pevnosť je totiž sídlom tureckej podmorskej archeológie. Po prehliadke pevnosti sa vydávam do ulíc. Túlam sa prístavom, úzkymi uličkami až to vyzerá akoby som sa dostal do starého bazára. Všade je veľa ľudí, tovaru, hlasov a neidentifikovateľných zvukov. Bodrum je vychytená dovolenková destinácia, čo sa odráža aj v cenách. Všimol som si, že niektoré veci sú aj dvojnásobne predražené oproti iným kútom Turecka. Našiel som však malý zastrčený stánok, kde si kupujem kebab v placke za prijateľnú cenu. Okrem rozvoniavajúceho kebabu dostávam aj pochvalu, že som zvládol všetko v turečtine. Turci neklamali, keď hovorili, že kebab priamo u nich doma sa ničomu nevyrovná. Začínam mať pocit, že som v tejto spleti uličiek zablúdil. Mám rád keď sa niekde stratím, lebo vtedy človek objaví to čoby inak vôbec nehľadal. Zrazu som sa ocitol v prístave, ale na jeho opačnej strane. Ani v tejto časti prístavu sa nezmenšuje počet jácht. Promenáda je lemovaná palmami v ktorých tieni posedávajú siestujúci ľudia. Idem sa pozrieť na miesto, kde kedysi stálo slávne Mauzóleum v Halikarnasse. Cesta vedie cez strmé uličky nahor. Z mauzólea ostalo len pár fragmentov. Keď sa na to pozerám ani sa mi nechce uveriť, že práve tu stál jeden zo siedmych divov sveta. Ucelený obraz poskytuje aspoň malé múzeum. Sú v ňom vystavené pôsobivé rekonštrukcie a samotná maketa mauzólea. Úzke uličky plné šantiacich sa detí vedú ešte trochu vyššie. Na ich konci je staroveké divadlo. Stojí na úpätí kopca nad mestom a tak sa netreba čudovať, že je na neho skvelý výhľad.
Amfory vylovené z mora neďaleko Bodrumu
Pohľad z pevnosti svätého Petra na mesto
Zátoka s jachtami
V pevnosti svätého Petra
Mauzóleum Halikarnassos. Kedysi významné miesto, dnes kopa mŕtvych kameňov
Miesto podmanivej vône a prenikavých farieb
Mestečku Mu?la leží takmer 100 kilometrov východne od Bodrumu. Je síce hlavným mestom rovnomennej provincie, ale s 20 000 obyvateľmi sa radí medzi menšie mestá. Ulice sú plné rozmanitých obchodov. Jednou z nich sa dostávam na malé námestie kde stojí fontána a pekná mešita. V tieni stromov posedávajú ľudia čakajúci na ďalšiu modlitbu. Pútam pozornosť malých chlapcov, ktorí za mnou udychčaní bežia s futbalovou loptou. Dali sa prestávku aby sa so mnou mohli pozdraviť. Ľudia sú v Turecku naozaj veľmi priateľskí. Uličky ma priviedli až k veľkej socha Atatürka dozdobeného tureckými vlajkami. S jeho portrétom sa človek stretne všade. Víta ľudí na železničnej stanici, v školách, pri vojenských objektoch alebo hocikde v meste. Keď nieje stvárnený ako socha neprestajne na Vás dohliada aspoň z obrázkov. U starého deda si kupujem „süt misir“ (sladkú kukuricu) za jednu líru. Je veľká a naozaj veľmi sladká. Pomaličky sa presúvam na miestny trh. Už na prvý pohľad sa javí ako neuveriteľne živé miesto. Presne ako to mám rád. Je tu veľké množstvo stánkov plných ovocia a zeleniny. Milujem túto hru farieb a vôní opantávajúcu všetky zmysly. Počas celej hodiny znovu a znovu prechádzam všetky stánky, všetky uličky, ale vždy keď sa vraciam nevyzerá to akoby som tu pred chvíľou bol. Vždy tu je niečo iné. Predáva každý od malých detí až po starých dedov či sediace babky vo veľkých sukniach a šatkách. Všetci vykrikujú a lákajú svojich zákazníkov. Krik predavačov sa rozlieha uličkami ako spev muezzína z vysokého minaretu zvolávajúci na modlitbu. V jednom stánku sa po turecky pýtam koľko stojí malý žltý melón. Prehodili sme pár slov, no nechápem či som povedal niečo zvláštne lebo už mi balia môj melón. Ani som sa nedozvedel koľko stojí. Dostávam ho od nich zadarmo. Niečo také som ani nečakal. Pri odchode ma ešte volajú aby som si ich odfotil. Veľmi rád. Túlam sa medzi stánkami až som našiel turecké sladkosti. Vyzerajú tak perfektne, že oči poskakujú po všetkých tých sladkých kúskoch. Beriem si dokopy šesť kusov , po jednom z každého druhu, aby som čo najviac ochutnal. Na konci trhu stretávam zaujímavé dievča. Neviem čo zo seba vyžaruje, ale nedokážem sa ani pohnúť. Sedí na drevenej palete, predáva zeleninu a veľkými hnedými očami ma sleduje. Usmial som sa na ňu a pýtam sa či si ju môžem odfotiť. „Áno“ jej odpoveď ma potešila. Vyberám foťák a „evet“ (áno) sa zmenilo na „yok, yok“ (nie, nie). Stačilo len jedno „lütfen (prosím) a mám fotku, ktorá patrí k mojim najobľúbenejším z celého Turecka. Vždy keď sa na ňu pozriem spomeniem si na „princeznú z Mu?ly“. Pred odchodom si kupujem pol kila veľkých čerešní. Pár si umývam hneď na trhu a sediac na obrubníku konštatujem, že som tak dobré čerešne už poriadne dlho nejedol. Fascinujúce miesto!
Na trhu, kde sa predáva ovocie a zelenina
Turecké trhy sú vždy plné úsmevov
Milá pani, ktorá mi po chvíli darovala sladký melón
Princezná z Mu?ly
Za archeologickými pokladmi starovekej Kárie
Staroveká oblasť Kárie sa rozkladala v juhozápadnej časti dnešného Turecka. Po sebe zanechala mnoho kamenných svedkov doby, ktoré po čase opäť uzreli svetlo sveta. Ako študenta archeológie ma tieto miesta dávnej histórie akosi automaticky priťahujú. V dnešnej dobe zostali z mesta Stratonikeia len ruiny. Vonku pred areálom stojí rozpadnutá mešita, ktorej hrdzavý minaret vyzerá že už už spadne, ale aj tak pôsobí veľmi pekne. Areál vykopávok je rozložený na viacerých miestach. Ako prvý je Bouleterion. Ide o malú stavbu z rímskych čias pripomínajúcu divadlo. Nad sedadlami stojí veľký kamenný blok popísaný gréckymi a latinskými nápismi. Jeden z nápisov ďakuje Serapisovi za to, že mesto ochránil pred vojnou. Kúsok od stavby posedáva starý dedko v tieni olivovníka a úsmevom zdraví každého kto ide okolo. „Iyi günler“ (Dobrý deň) vraciam mu pozdrav a vidím, že ma dedko obrovskú radosť. K veľkému divadlu vedie vyšliapaná cesta. Chvíľami si pripadám akoby som sa švihnutím čarovného prútika ocitol v záhrade. Množstvo figových stromov dopĺňa ešte viac stromov, ktoré sa onedlho budú prehýbať pod ťarchou sladkých granátových jabĺk. Teraz sú namiesto jabĺk ešte len krásne do červena sfarbené kvety. Pred divadlom oddychuje spokojne na slnku suchozemská korytnačka. V čase kedy sa tu hrávali predstavenia sa dovnútra zmestilo okolo 10 000 ľudí.. Zo Stratonikei viedla v staroveku dôležitá posvätná cesta Via Sacra do blízkej Laginy. Je známa ako kultové miesto so svätyňou bohyne Hekate. Na začiatku stojí brána Giriş Kapisi (Propylon). Ak niekto videl nejaký obrázok z Laginy, vo väčšine prípadov videl práve túto bránu. Vedľa starého olivovníka sú pozostatky oltáru bohyne Hekate. Ani nie meter od neho je chrám tej istej bohyne. Na zachovanom kamennom podstavci stojí v dnešných dňoch len niekoľko stĺpov. Dá sa prechádzať aj po jeho vnútorných priestoroch. Aj v tomto areáli je pomerne veľa porozhadzovaných kameňov a voľne ležiacich kamenných pamiatok ozdobených zaujímavými ornamentami.
Stará rozpadajúca sa mešita
Staroveké divadlo v mestečku Stratonikeia
Giriş Kapisi
Chrám bohyne Hekaté
Giriş Kapisi
Stopy boha Dia
Na tomto kraji je skvelé to, že kam sa človek pohne po niekoľkých kilometroch narazí na archeologické nálezisko. Za môj ďalší cieľ som si vybral Diov chrám na mieste Euromos, najväčší chrám zasvätený tomuto bohovi na území Turecka. Chrám bol postavaný za vlády cisára Hadriána v 2 st., no predpokladá sa, že nikdy nebol dostavaný. Obieham chrám z každej strany, preliezam vnútorné priestory a fotím. Je veľmi fotogenický. Na to, že je pomerne neznámy je naozaj slušne zachovalý. Na dotvorenie atmosféry sa v jeho okolí povaľuje množstvo kamenných fragmentov z chrámu. V tieni starého olivovníka som si vyhliadol na prvý pohľad pohodlný kameň. Dávam dolu batoh a nerušene si líham na dve tisíc rokov starú korintskú hlavicu. Príjemne chladí, čo padne v tomto teple viac než príjemne. Na strome sa pohladením vetra rozhýbavajú malé zelené zväzky olív. Pomedzi listy a konáre sa môj pohľad prediera smerom k chrámu. Odtiaľto vyzerá ešte lepšie. Na tvári cítim jemný vietor a hovorím si aké skvelé je plniť si sny. Spravil som dobre, že som sem prišiel.
Diov chrám
Krásne ruiny Diovho chrámu
V okolí Diovho chrámu žije mnoho starých olivovníkov
Relax pri jazere
Behanie po pamiatkach sa môže stať po pár dňoch trochu unavujúce a ako skvelá možnosť pripadá do úvahy kúpanie sa v jazere. Príchod k jazeru Bafa Gölü je úžasný. Z jednej strany cesty vidno prenikavo modrú hladinu s malými vlnkami a na druhej vetrom a časom opracované skaly do rôznych bizarných tvarov. Ani nepamätám kedy som sa naposledy kúpal v jazere. Teraz je na to príležitosť ako stvorená.. Celé jazero je obkolesené kopcami. Malé vlnky obmývajú jemnú piesočnatú pláž. Sem tam z piesku vyrastá strom, ktorý poskytuje osviežujúci tieň. V diaľke pláva niekoľko ostrovčekov. Jeden z nich je však bližšie ako ostatné. Hádžem sa do jazera a idem ho preskúmať. Pri jeho brehu sa zamotávam do chalúh. Je ich tu poriadne veľa. Do pol pása som zelený od chalúh. Hore sa lezie ťažšie, lebo breh je dosť strmý. Po skale sa dostávam hore. Konečne môžem zo seba postrhávať chaluhy. Alebo asi ani nemusím. Čaká ma ešte cesta naspäť. Stojí na ňom stará zrúcanina kláštora. Z vrcholu ostrovčeka je pekný výhľad na susedné ostrovy, ale i na okolitú krajinu. Naspäť do vody leziem opäť po skale. Táto je ešte stŕmejšia ako som myslel. Na malom kameni som si porezal ruku, ale nič to nieje. Na pláži postávam a posedávam aby som čo najrýchlejšie uschol. Nechcem totiž stráviť celý deň ničnerobením. Nad jazerom sú vykopávky antického mesta Herakleia. Obyvatelia si vybrali pekné prostredie pre svoj život. Pod mestom sa rozprestiera jazero Bafa Gölü a nad ním pohorie Latmos. V dedinke stretávam domácich. Babky oblečené v kvetovaných sukniach a šatkou cez vlasy sa prekrikujú, o tom ktorá má lepšie a krajšie výrobky. Silou mocou chcú predávať náramky, šatky a rôzne domáce výšivky. Idú so mnou niekoľko sto metrov do kopca a stále ukazujú na svoj tovar. Ani sté „Hayir, teşekür ederim“ (nie, ďakujem) ich neodradí. Rozhodli sa, že dnes niečo predajú. Na vrchole malého kopca stojí pozostatok Aténinho chrámu. Rozhodne krajší ako tých pár zachovalých múrov je výhľad. Zozadu chrámu si sadám na malú plošinu. Nohy visia v prázdnote a oči behajú po okolí.
Jazero Bafa Gölü
Ostrovček v jazere Bafa Gölü s ruinami starého kláštora
Krajina v okolí jazera Bafa Gölü
Dedinka Herakleia Latmos nad jazerom
Človek si až priamo na mieste uvedomí aké bohatstvo skrýva táto juhozápadná oblasť Turecka. Nieje to len obľúbený Bodrum či Marmaris, ktorý odoláva náporu turistov. Každému kto chce zažiť Turecko aké naozaj je, odporúčam aby sa vybral aspoň na chvíľu mimo hlavných turistických ciest. Stretne kopu zaujímavých a priateľských ľudí, ktorí ochotne pomôžu či ukážu tú správnu cestu. Nič ich nepoteší viac ako keď sa im človek z ďalekých krajín prihovorí ich vlastnou rečou. Nemusí to byť plynulá turečtina, stačí niekoľko slovíčok. Raz som počul v spojitosti s obyvateľmi Turecka charakteristiku „Merhaba na perách, srdce na dlani“. Kto ich pozná, rýchlo uverí.
