Pri hrobke slávneho Avicennu

Irán nie je len Esfahán so svojimi rozprávkovými mešitami, Teherán s pulzom veľkomesta alebo Širáz prepletený perzskými básňami. Západná časť krajiny nepatrí medzi najnavštevovanejšie kúty Iránu, hoci v sebe skrýva nejedno prekvapenie. Mesto Hamadán je zapísané v dejinách ako miesto posledného odpočinku slávneho Avicennu.

Živé centrum mesta
Hamadán sedí ticho učupený medzi vysokým pohorím Zagros a nad mestom sa týči 3580 metrov vysoký štít Alvand. On jediný si pamätá všetko čo sa v údolí pod jeho masívom odohralo od začiatku vekov. Kedysi patril Hamadán, alebo lepšie povedané, staroveká Ekbatana k najvýznamnejším mestám celého starovekého sveta, ale dnes ju málokto trafí presne na mape. Priamo cez ulicu sa na nás dívajú dva minarety Piatkovej mešity. Piatok je pre moslimov posvätným dňom a preto nesie často najvýznamnejšia mešita mesta meno piateho dňa v týždni. Ľudia posedávajú v prachu ulice a snažia sa predávať svoje výrobky. Ponárame sa do nekončiacich uličiek bazára. Každý nás zdraví akoby sme sa boli vrátili do nášho rodného mesta po niekoľkých rokoch. Už ani nevieme spočítať koľko krát nás ľudia oslovili a chceli sa s nami baviť. Kecáme s mladým chalanom a kupujem si u neho za jedného „chomejního“ veľký trs čerstvých datlí. Tak sa tu totiž prezýva zelená, desaťtisícová bankovka z ktorej si nás prísnym pohľadom premeriava vodca islamskej revolúcie, ktorá v roku 1979 zmenila krajinu. Neodoláme ani niekoľkým malým koláčikom. Iránci nedopustia na sladkosti a malé cukrárne či provizórne predajne cukroviniek od výmyslu sveta sú tu na každom rohu. Malé námestie obsadili mäsiari a kusy mäsa visia na hákoch alebo sú len tak pohodené na papieri, igelite či v tom lepšom prípade na drevenom pulte. Bazárovými uličkami sa domáci prepletajú s ľahkosťou a bez zaváhania, ale pre nás je všetko nové. V labyrinte stojí schovaný  starý karavanseráj, kde na svojich kupcov čakajú stovky ručne robených perzských kobercov. Kedysi boli práve oni centrom obchodu na Hodvábnej ceste a vrava obchodníkov sa rozlievala jeho priestormi od východu slnka až kým sa úplne nestratilo za horami. Svoje čaro nestratili pretože aj dnes sa jeho útrobami vinie vôňa exotického korenia naloženého vo veľkých plátených vreciach. Nakupujúci príde, prehrabne sa v ňom rukou, vezme si štipku medzi prsty, pošúcha a nadýchne sa jeho vône s príchuťou diaľok.

Uličky miestneho bazára

Trs čerstvých datlí?

Miestny trh s mäsom

Mejdún Chomejní, námestie Emáma Chomejního

Pri hrobke slávneho Avicennu
Orientácia v Hamadáne je veľmi jednoduchá. Námestie Emáma Chomejního je ako slnko, z ktorého lúčovito vybiehajú hlavné ulice. Na konci jednej z nich stojí známa stavba Aramgah Bu Ali Sina. Tento nič nehovoriaci názov predstavuje hrobku slávneho Avicennu. Stredoveký perzský filozof, básnik a lekár sa narodil koncom 10.storočia neďaleko uzbeckej Buchary a dodnes si užíva nesmiernu úctu ako „otec modernej medicíny“. Pri svojich potulkách prišiel sem do Hamadánu a vládnuci princ ho vymenoval za vezíra. Práve tu v meste pod Alvandom napísal svoju rozsiahlu encyklopédiu Dánešnáme a neskôr významné dielo Kánún, ktoré vstúpilo do dejín lekárstva. Po smrti miestneho panovníka musel Hamadán opustiť, ale na sklonku života sa vrátil a v roku 1037 tu aj umrel. Jeho mauzóleum má podlhovasté telo ukončené malou pyramídkou a je zasadená do príjemného parku. Farebné kvety a stromy naokolo ľahko navodia atmosféru rozkvitnutej záhrady. Jej netypický vzhľad pripomína takmer rovnakú stavbu z mesta Gonbad e-Kavus, ktorá vznikla za jeho života. Kto by vo vnútri čakal prepychový sarkofág vykladaný rozprávkovými drahokamami, aby podčiarkol významnosť jeho osoby ostal by sklamaný. Nad jeho hrobom spočíva niekoľko jednoduchých mramorových platní ozdobených jeho veršami. Iránci sa pri ňom zastavia, spolu si ich prečítajú a pomaličky sa strácajú vonku v záhrade. Milujú hrobky svojich významných osobností. Vnútro číta pár exponátov spojených s Avicennovým životom, v obchodíku predávajú liečivé bylinky,  ktoré určite spomenul vo svojich spisoch a v malej čajovni si pútnici môžu oddýchnuť pri kanvičke čierneho čaju.

Avicennova hrobka

Avicennova hrobka

V Avicennovej hrobke

Zlaté múry starovekého mesta
Svojho času patrila Ekbatana k najvýznamnejším mestám sveta, no dnes z nej stoja takmer beztvaré ruiny bez života. Podľa starovekých gréckych historikov tu médský kráľ Deiokés postavil svoj palác už v roku 728 pr.Kr. Mesto bolo tak bohaté, až vznikli legendy o tom, že ho obiehalo sedem opevnení pričom jedno z nich bolo zo zlata a druhé zo striebra. Svoj zlatý vek prežívala Ekbatana počas perzskej ríše, no s príchodom Arabov v 7.storočí sa jej dejiny začali obracať chrbtom. Padlo do zabudnutia na dlhé storočia, až ho na svetlo sveta priniesli Seldžukovci. Ani tí nedokázali odraziť krvilačné mongolské vpády a keď sa po cudzích nájazdníkoch ustálil prach, vynorili sa z neho len ruiny. Mladý študent predávajúci lístky sa zaujíma čo si u nás doma myslia ľudia o Iráne. Z odpovedí nie je príliš nadšení, ale človek musí Irán zažiť, aby ho začal mať rád. Zašlú slávu mesta pripomínajú hlinené múry roztrúsené pod plechovou strechou. Toto miesto si obľúbili aj vykrádači a preto mnohé poklady starovekej Ekbatany nenávratne zmizli. Vykopávky aj napriek tomu pôsobia veľmi zaujímavo, no laik ťažko rozozná ktorý kus hliny bol palácom a ktorý len obyčajným domom či obchodom. K areálu postavili aj múzeum, ale aj tak tie najznámejšie a najvzácnejšie nálezy skončili v hlavnom meste.

Staroveká Ekbatana

Hory obkolesujúce Hamadán

Tyrkysové minarety Piatkovej mešity

Kráľovná, ktorá zachránila Židov
V Hamadáne sa medzi modernou zástavbou nenápadne krčí významná malá hrobka. Pod jej kupolou sú pochovaní Ester a Mordechaj. Patrí k najvýznamnejším židovským pamiatkam vôbec a málokto tuší, že leží práve tu v Iráne. Hrobku zo 14.storočia spravuje starší muž menom Rabbi, ktorý je široko ďaleko známy ako zberateľ pier a vraj sa už viackrát stalo, že ak mu niekto pero do zbierky nedoniesol, jednoducho ho nevpustil dnu. Ja som na to nezabudol, pero mu mizne vo vnútornom vrecku saka a spolu otvárame 400 kilogramov ťažké kamenné dvere, aby sme vstúpili dnu. Treba sa zohnúť cez nízke dvere a pohľad zastane na dvojici sarkofágov. Zlaté tabuľky s menami Ester aj Mordechaja sú napísané latinkou, arabčinou aj hebrejčinou. Vôbec by ma nenapadlo, že tu v Iráne nájdem niekde hebrejské nápisy. Ich drevené hrobky sú ručne vyrezávané a na ich vrchole spočíva niekoľko farebných látok. Príbeh o Ester nás zavedie do dôb panovania obávaného perzského kráľa Xerxésa I., biblického Ahasuera. Židovská sirota Ester sa stala kráľovou druhou ženou  a do dejín vstúpila po tom, ako zachránila Židov, ktorých sa chystal kráľov veliteľ Haman pozabíjať. Stala sa tak hrdinkou a dokonca dnešné malé enklávy tzv. perzských Židov žijúcich v Iráne sami seba nazývajú „Esterine deti.“ Dnes sa k hrobke zatúlajú len zblúdilí turisti a tak väčšinu dňa zíva jej priľahlý park prázdnotou. Uličkami sa prepletáme k Alavitskej hrobke z 12.storočia v druhej časti mesta. Na to ako zvonku monumentálne pôsobí je jej vnútro až desivo prázdne. Úzke schodisko vedie až na samé dno stavby, kde leží hrobka potiahnutá čiernou látkou s arabskými nápismi.

Nenápadná hrobka Ester a Mordechaja

Hrobka kráľovny Ester

Starý karavanseráj stratený v miestnom bazáre