Mesto duchov, mesto smrti, či vojnová pôda. Aj takto by sa dali opísať ruiny mesta Quneitra. Mesto poznačené konfliktmi trvajúcimi desaťročia. Quneitra ležiaca na úpätí Golanských výšin.
Len ťažko opísať emócie po príchode na toto miesto. Počas cesty nastupuje do mikrobusu policajt v civile. Je zaujímavé vystriedať turistického sprievodcu za sprievodcu-policajta. Míňame prvé kontrolné stanovisko UN, a taktiež počet bielych vozidiel UN sa zvyšuje. Vchádzame do demilitarizovanej zóny, ktorá územne patrí Sýrii, avšak je kontrolovaná mierovými silami OSN.
Mení sa aj krajina, je vidieť vysoké kopce a nehostinné podmienky strieda nekonečná zeleň. Aj takto by som vedel opísať svoje prvé dojmy. Vchádzame do mesta, alebo skôr do toho čo z neho zostalo, pripomína mi to nekonečné trávnaté plochy v Anglicku s roztrúsenými kameňmi všade po okolí. Ako prvé nás vezú do starej nemocnice, ktorá bola zničená po odsťahovaní obyvateľov mesta, a následné využívaná ako tréningové miesto na boj v budovách. Na jej druhom poschodí sa na nás nechápavo pozerá vojak sýrskej armády. Vyzerá, že sám nerozumie načo stráži zničenú budovu a taktiež nerozumie, čo tí otravní tursti chcú. V sprievode policajta a vodiča mikrobusu vstupujeme dnu a prechádzame postupne až na strechu nemocnice. Výhľad je jedinečný a celkový dojem dotvára aj veľká sýrska zástava. Rýchlo robíme fotky a odchádzame mikrobusom k ostatkom niekdajšeho kostola. Snažíme sa dostať lámanou arabčinou z policajta čo najviac informácii. A pomedzi to nás upozorňuje čo možeme fotiť a čo nie.
Ďalej sa presúvame konečne pešo a mikrobus sa pomaly ťahá za nami, zvláštny pocit, kráčať medzi takto zdevastovanými budovami. Pripomína mi to domy zničené počas vojny v Juhoslávii. Postupne sa presúvame k takzvanej Veľkej mešite, a naše fotoaparáty nevedia zastať. Po chvíli nám policajt nariaďuje posadať nazad do mikrobusu. Postupne sa presúvame k poslednému bodu. Je to miesto odkiaľ je vidieť izraelské vlajky, vzdialené možno len 200 metrov od nás. A medzi hranicami územie pod správou UN, nikto iný nemá povolený vstup. Počas fotenia všetkého čo máme povolené nás víta sýrsky dôstojník. Hovorí vcelku slušne anglicky, a preto mu kladieme neskutočné množstvo otázok. Medzi tým chodia vozidlá UN s jednej strany hraníc na druhú, ako keby sa nič nedialo.
Pristavujú sa a dvaja príslušníci UN, a tak ich žiadam o menší rozhovor a spoločné fotografie, pôsobia prekvapene, ale bez problémov nám vychádzaju vo všetkom v ústrety. Sú z vojenskej polície, jeden s Filipín a druhý z Rakúska. Dozvedáme sa o ich povinnostiach a o celkovej situácii. Izrael a Sýriu označujú ako ako „Alpha side“ a „Bravo side“ . Je zvláštne, že inak ani nevyslovia názov týchto krajín. Končíme rozhovor, robíme posledné foto a odchádzame naspäť do Damašku. Plný dojmov si v mikrobuse nasádzam slúchadlá, púšťam hudbu a premýšľam o všetkom čo som zažil a už teraz viem, že sem prídem ďalší mesiac znova….
