Dnes uplynulo 8 rokov od okamihu, kedy prišla o život 23-ročná Rachel Corrie v meste Rafah v pásme Gazy po tom ako ju pri nenásilných protestoch zavraždil izraelský buldozér. Rachel Corrie bola jednou z mnohých zahraničných aktivistov ISM, ktorí prichádzajú do Palestíny a snažia sa chrániť domácich pred útlakom izraelskej armády. Svojou smrťou sa stala jedným z palestínskych symbolov…
Rachel Corrie sa narodila 10.apríla 1979 v meste Olympia v americkom štáte Washington. Na univerzite sa stala členkou známej organizácie ISM (International Solidarity Movement) a krátko na to odletela do Palestíny, aby sa dostala do mesta Rafah, kde sa mala pripojiť ku skupine. Palestínu v čase jej príletu (január 2003) sužovali boje 2.intifády známej ako intifáda Al-Aqsa a Izrael vo svojej kampani ničil veľké množstvo budov či celých štvrtí na palestínskych územiach, najmä však v pásme Gazy. Tam mala namierené aj Rachel spoločne s ďalšími aktivistami. Členovia ISM často pôsobia na rizikových územiach ako „ľudské štíty“, ktoré majú za úlohu chrániť domácich pred agresiou izraelskej armády a dávať najavo svoju prítomnosť. Viac krát sa osvedčilo, že prítomnosť členov ISM zastavilo, alebo minimálne obmedzilo niektoré aktivity armády. Po mesiaci neustálych akcií a demonštrácii sa u Rachel objavila frustrácia, či robia aktivisti dosť na to, aby pomohli zastaviť ničenie či zabíjanie. Len dva dni pred svojou smrťou sa v rozhovore nechala počuť: „Cítim sa akoby som sa stala svedkom systematickej deštrukcie ľudskej schopnosti prežiť. Niekedy sedím pri obede s ľuďmi a uvedomujem si, že sme všade naokolo obkľúčení ťažkou vojenskou technikou, ktorá sa snaží zabiť ľudí s ktorými obedujem...“ Tieto slová patrili k jej posledným.
Ráno 16.marca 2003 plánovala izraelská armáda prísť s buldozérmi do oblasti mesta Rafah, medzi utečenecký tábor a egyptskú hranicu. Chystali sa strhnúť budovy, o ktorých si mysleli že slúžia ako úkryty palestínskych militantov alebo skrývajú pašerácke tunely vedúce popod hranicu. Rachel prišla spoločne s ďalšími šiestimi aktivistami na miesto a snažili sa zabrániť izraelským buldozérom, aby pokračovali v strhávaní budov. Rachel sa postavila priamo pred buldozér, ale ten sa nezastavil a prišla o život. O tom či zomrela priamo na mieste, v sanitke alebo v palestínskej nemocnici kam ju hneď previezli sa informácie rôznia. Následné vyšetrovanie zabitia sa nezaobišlo bez emócii a zdá sa akoby mala každá strana svoju pravdu. ISM krátko po jej smrti vydalo vyhlásenie: „Keď buldozér nezastavil ani neodbočil, vyliezla Rachel na kopec z hliny, aby sa pozrela priamo na človeka, ktorý sedel v kabíne.“ Týmto sa snažili vyvrátiť reči tom, že vojak sediaci v buldozéri nevidel nikoho stáť pod sebou a preto pokračoval v práci.
Joe Carr, ktorý bol spoločne s Rachel na mieste opísal tragédiu. „Stála asi 15 metrov pred buldozérom a mávala rukami a kričala, tak ako sme to dnes už robili niekoľko krát. Keď sa k nej buldozér blížil, vyliezla si na kopu hliny, ktorú odhrabal. Jej hlava aj vrchná časť tela bola v rovine s kabínou, tak ľudia sediaci dnu museli vidieť koho majú pred sebou. Buldozér ani tak nezastavil a pokračoval ďalej čo zapríčinilo, že Rachel spadla na chrbát a následne bola zavalená. Snažili sme sa zastaviť buldozér, mávaním, kričaním, ale buldozér nezastavil až dokým bola Rachel pod ním.“ Dva dni po jej smrti v ďalšom rozhovore povedal, že muselo ísť o „obrovskú chybu alebo brutálnu vraždu.“ Situáciu opísal podobne aj Tom Dale, ďalší z aktivistov snažiaci sa zastaviť ničenie v osudný 16.marec. „Celé to mohlo trvať šesť alebo sedem sekúnd.“
Vyjadrenie operátora buldozéra na seba nenechalo dlho čakať a ruský imigrant opísal situáciu ako neprehľadnú. „Nepočujete nič a nevidíte dobre. Môžete niečo prejsť a ani sa o tom nedozviete. Naberal som hlinu, nič som nevidel, posunul som hlinu ďalej ale vôbec som ju nevidel. Možno sa tam ukrývala.“
Podľa izraelskej armády ju šofér buldozéra vidieť nemohol a podľa aktivistov ISM ju vidieť musel. Ako vždy pri kontroverzných témach aj tu je obrovská stret názorov, medzi ktorými je ukrytá pravda. Isté je len to, že Rachel Corrie prišla o život a v ten istý deň sa narodila Rachel Corrie, symbol palestínskeho útlaku. Keďže išlo o americkú občianku, prejavil sa eminentný záujem celosvetových médií. Mnohí to kritizovali kvôli tomu, že takto jedna smrť zatieni mnohé ďalšie. V ten deň, kedy prišla o život Rachel zabili v pásme Gazy ďalších 9 Palestínčanov, ale tieto správy ostali takmer nedotknuté. Aj Palestínci prišli na to, že smrť zahraničnej ženy priláka väčšiu pozornosť ako smrť desiatok, či stoviek domácich. Rachel Corrie sa stala symbolom, ktorým je dodnes. V Gaze sa rozprávalo o jej mučeníckej smrti a ulice zaplavili plagáty s jej portrétmi po zvyku palestínskych mučeníkov zabitých pri svojich akciách. V Ramalláhu na Západnom Brehu po nej dokonca pomenovali ulicu.
Jej meno sa uchytilo aj v kultúrnych prejavoch a od jej smrti vzniklo viac než 30 hudobných počinov venovaných práve Rachel. Do divadla sa dostala hra My Name is Rachel Corrie zachytávajúca jej smrť. Jej tému či život spracovalo aj niekoľko zahraničných dokumentov. V roku 2008 vyšla Rachel kniha zozbieraná z jej poznámok s názvom Let Me Stand Alone. Naposledy sa jej meno objavilo po tom ako po nej pomenovali jednu z lodí vezúcich humanitárnu pomoc do pásma Gazy.
V priebehu dvoch mesiacov po smrti Rachel sa stala Palestína hrobom aj pre Toma Hurndalla, britského aktivistu ISM, ktorého trafil 11.apríla 2003 izraelský sniper do hlavy (po zásahu ostal v kóme a zomrel až o 9 mesiacov neskôr), ale aj pre známeho britského kameramana Jamesa Millera, ktorého 2.mája 2003 zabila guľka izraelskej armády v Rafahu po tom ako sa s bielou vlajkou snažili so štábom opustiť dom palestínskej rodiny.
Svet spoznal príbeh a osud Rachel Corrie, ale osudy stoviek či tisícok ďalších ostávajú anonymné a často krát bez emócii…
