Včerajší deň sme začali zasa až niekedy okolo obeda, s jemnou opicou. Dopijali sme do noci zásoby alkoholu z poľska. v káhire sa snažíme vidieť, čo sa dá, ale zároveň sme si ju vybrali ako vynútenu zastávku z ekonomických dôvodov a miesto, kde načerpáme novú energiu, potrebnú pre ďalšie putovanie. Tempo, aké sme zvolili na začiatku by bolo ťažko udržateľné a za ten mesiac, ktorý máme na cestu vyhradený by sme potom prešli desať krajín.
V pláne sme mali citadelu. Prekonali sme bolesť a vzali si na ulici taxi. Od štvrti kde bývame je hrad vzdialený asi desať kilometrov. Egypt je lacný, no káhira je obrovská a na presuny k pamiatkami budete potrebovať taxi. Tri eura tam, tri tam a nakoniec sa výdavky trocha navyšuju. Stále je to ale na prijatelnej úrovni.
Kedže je Ramadan, všetky pamiatky sa zatvárajú skôr. Pred bránou sme boli už o druhej. Keď sa ocitnete pred hradbami, uchváti vás rozmer pevnosti. Je naozaj obrovská. Sídlo moslimských panovníkov egypta po dobu viac ako 700 rokov.
Listky stoja 50 a 25 ep, normálny a študentský. Počas ramadanu je hrad otvorený do štvrtej, ostávali nám teda dve hodiny na dôkladnú prehliadku. Nikto nám ale pri bráne nepovedal, že takmer všetko vo vnútri zatvárajú už o druhej. Najvačšiu časť citadely, vojenské múzeum sme už preto nestihli. Všetko vo vnútri zatvárali skôr. Prechádzali sme sa vo vnútri areálu a trpeli suchom. Okrem múzeí sa tam nachádza palác a dve mešity. Prva ibn kalawuna, staršia, je krásnym mixom byzantskej architektúry, má v sebe prvky štýlu zo zálivu a aj andaluzskej architektúry. Druhá, muhammada aliho, najväčšia, najvyššie stojaca, je ukážkou osmanskeho štýlu, inšpirovaného haghiou sofiou v istanbule.
Strážnik nás zobral do policajného múzea, aspoň niečo okrem mesit pre nás ostalo otvorené. Hovoril len po arabsky, rýchlo a egyptským dialektom, tak som sa väčšinu času tváril, že mu rozumiem, aby neopakoval stále dokola vety, ktoré mi nič nehovorolili. Múzeum bola vlastne len krátka ulička medzi pomerne modernou pristavbou s malými utulnymi celami, kachlami na pálenie( tiel?), miestnosťou na mučenie a múrom, kde sa popravovalo streľbou. V stene boli stále diery po gulkach a zo stropu trcali haky na vesanie. Ak by strieľanie nepomohlo. Utulne miesto.
Keď sme rozbití z citadely odchádzali, zhodnotili sme, že je rozhodne posobivejsia zvonka. Je jednou z top atrakcií, ale za tie prachy by mohla ponúknuť ešte dačo navyše ako znudenych strážcov. Možno je to odlišné mimo Ramadan.
Prvý taxikár v káhire nás obral o peniaze zamenou bankovky. Po tejto príhode sme si povedali, že budeme na nich mrchy a nenechame sa okradnúť znova. Sú základné pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Vždy zapnutý taxameter, vôbec nemanipulovat s bankovkami, platiť cez okno z ulice, skontrolovať bankovku a potom už nič neriesit. Nespoliehat sa na výdavok a mať pri sebe drobné. a čo je najdôležitejšie, nikomu sa nesnazit pomáhať, hlavne taxikárom. Za dobrotu na zobrotu.
Vodič zacal vyťahovať nejaké bankovky a cachrovat mi s nimi pred nosom. Nič som mu nerozumel, len slovo sto. Vrazil mi bankovky do ruky. Pozrel som na ne, dokopy to bolo sto libier. Doslo mi, že ich chce asi zameniť za stovku. Malo mi byt divne, načo by potreboval práve sto librovku, keď ma v prepazke kôpku patdesiatok. Ja som stovku nemal. Podal som prachy dozadu tomášovi a on poslal dopredu stovku, zrolovanu do rolky. Celý čas ju taxikar držal v ruke pred mojou tvárou, pozrel na ňu, chvíľku som mu nevenoval pozornosť a zrazu ju vrátil so slovami, že sme mu dali len desinu. Pozrel som na bankovku zrolovanu medzi jeho prstami a naozaj to bola desina. Predviedol nám pouličné kúzlo za desať eur. Hádali sme sa, ale zasa sme nevedeli čo robiť. Vodič sa dušoval, volal meno božie, že neklame. Vravel čosi o posvatnom ramadane a o tom, že sme sa pomýlili. No dokazte mu niečo.
Dnesok bol deň P. Nie v zmysle na pi…, ale deň Pyramid. Metrom sme sa dostali až do gizy. Ak si predstavujete pyramídy, ako monumenty niekde uprostred púšte, tak skutočnosť je taká, že giza sa nachádza na okraji kahiry a plosina, na ktorej pyramídy stoja, je z dvoch strán obkolesena hlavným mestom. Giza je stále ešte mestskou časťou kahiry, nekompaktna, roztahana okrajova štvrť.
Metro končí v gize, ale k pyramidam si musíte vziať taxi. Odchytil si nás kvázi taxikár, mido sa tuším volal. Za každým slovom povedal yes. „beutiful pyramid, yes“, „mido driver number one, yes“ stále sa rehotal a hovoril yes yes. Povodil nás všetkými malými upchatymi uličkami gizy a vyložil nás mimo hlavného vchodu pred budovou, kde boli odparkovane kone. Chcel nás presvedčiť, aby sme si zaplatili dajaký neoficiálny výlet k pyramidam. Dali sme mu rýchlo desať libier za odvoz a zdupkali preč. Lístky sme si kúpili riadne pri vchode a začali našu prieskumnu prechádzku. Vstupné do areálu, študent 30 ep, celý 60.
Hneď oproti vchodu na vás pozerá sfinga a za ňou na plosine na kopci stoja pyramídy. Čakali sme podobné peklo ako v petre, ale na naše prekvapenie to bolo lepšie. Možno to spôsobil Ramadan, ale predajcov nebolo pri pyramidach tak veľa. O to boli agresívnejší. Chaleine, kamoška z kanady si odfotila hneď na začiatku ťavu a začal sa boj. Samozrejme chcel chlapik za fotku baksis a chaleine mu odmietla zaplatiť. Prenasledoval nás pol hodinu, hadal sa s ňou a nechcel odísť bez svojej nezasluženej odmeny. Na to, že nemáme žiadne mince reagoval požiadavkou na akúkoľvek menu. Už som mal z neho skoro vyrážku a chcel som mu dať izraelské shekely, určite by ich v egypte využil a potešil by sa. Napokon som vyhrabal jednu libry a podal mu ju. Bolo to ako vypnúť pokazené rádio.
Predavajuci pri pyramidach vymysleli sofistikovanu metódu navtierania sa. Dajú vám skarabea pre šťastie, zadarmo, ale po chvíľke sa na vás pozrú, predsa by ste mi mohli dať niečo na oplátku. Napríklad ray beny.
Pri veľkej pyramíde ma zastavil chalan.
Ahoj, odkiaľ si?
Slovensko.
Do tváre vyzeras ako egyptan.
Zasmial som sa.
Moje meno je Abdullah.
Rad ťa spoznávam Abdullah, ja sa volám tomáš.
Si milý tomáš, tu máš šatky na hlavu, zadarmo, nechcem za ňu nič. Ber to ako dar.
Si si istý, že mi ju chceš dať zadarmo?
Ano, áno, darček, žiadne peniaze.
Dakujem veľmi pekne.
Uviazal mi ju na hlavu. Bola to šatka s obrucou, na beduinsky štýl ale vyrobená najskôr v číne. Každopádne ako dar a v horúcej púšti na nezaplatenie. Hneď ako ju uviazal, sa ma spýtal, či nechcem kúpiť pohladnice. Už mi bolo jasné. Odmietol som, ale chcel som mu dať niečo za satku. Stále nič nechcel, že mu mám dať nejaké cudzie peniaze pre stastie. Ewine poľské nechcel, k jordanskemu dinaru chcel ešte dačo pridať. To už by bolo priveľa, zobral som mu z ruky dinar a dal som mu päť libier, čo vychádza do jedného eura. Dohoda ukončená. Vďaka satke za pár supov a skusenosti s predavacmi som jediný nedostal upal.
Ďalší indiáni pobehujuci naokolo, keď videli, že už mám satku, tak ma aspoň zastavili a popravili mi ju. Samozrejme mi ju každý uviazal horšie, ako by som to urobil ja a vypýtal si baksis. To vieš bobe. Tak ty dobehnes, začneš po mne makať a ja ti za to mám platiť. Po treťom takomto vrucnom geste som ich už obchádzal.
Na to, že vám každych pár minút niekto bude ponúkať jazdu na tave si musíte len zvyknúť. Je ale ťažké v slušnosti ľudí ignorovať. Odchytili si ma dvaja chlapíci s tavami. Odmietli sme odvoz, ale jeden z nich bol neodbytny. Zacal mi popravovat satku, bol milý, podal mi do ruky oprate od ťavy, vytiahol mi telefon a zacal ma fotiť. O telefón som sa nebál, mal som predsa na výmenu tavu. Odfotil ma a hned prepol, naklonil sa ku mne a zacal pýtať peniaze. Nakazal som mu, aby mi vrátil telefón, ktorý zvieral vo vzdialenejšej ruke. Na môj výhražný tón mi ho vrátil. Keď som mal mobil späť, povedal som, ze mu nič nedám. Zvaznel. ako že nic nedám? Pustili sa do mňa s kamosom ako srsne. Za foto baksis. Odmietol som. Dovidenia. Chytili ma každý z jednej strany za ruku a začali po mne hucat, ze na jedlo pre tavu. To vieš ty môj pekný, že na jedlo pre tu zodratu chuderku. Nedám. Akože nedám? Hucali tam po mne každý z jednej strany a keď som chcel odísť, lomcovali mnou.
Aj ja mám svoje hranice. Ewa mi povedala, ze ma videla prvýkrát po niekom kričať. Musel som im to vysvetlit. Nahucal som na nich, že oni mi nanutili tavu, on ma zacal fotiť, sahat na mňa, na ničom som sa s nimi nedohodol a nič som si od nich nevzal, ani si nič nepýtal. Veľmi hlasno a dôrazne som ich upozornil, že sa ma nebudú dotýkať. Začali frflat, stále boli agresívni, ale nechali ma ísť. Rozmýšľal som, kde je najbližší policajt s kalasnikovom. Možno by mi dovolil za baksis si ich zastreliť.
Po zvyšok výletu som si dával pozor, aby sa ma ani jeden z miestnych nedotkol. Na meter odstup. Pekne slušne s úsmevom poslať do preč.
Rozhodli sme sa, že kasleme na nich. Z odvratenej strany veľkej pyramidy bol trocha kľud. Vyliezli sme na prvé poschodie mohutných kvádrov a zapálili si tam cigaretu. V konečnom dôsledku, aby sme ušli mantre do you want to ride a camel sir, tak sme vybehli pešo na najbližší skalný vrsok v púšti, mimo hlavnej cesty. Tam sa im nikomu za nami nechcelo.
Vymysleli sme, ako sa da zbavit doternych predavacov v Petre. Najlepsie, ak si hned na zaciatku zoberiete na cely vylet somarika. Tym padom odbijete asi 400 ludi, ktori by sa vas pytali, ci nechcete somara na cestu k pamiatkam. Vidia vas na jednom sediet, preto vas uz neponukaju. Vsimli sme si to, ked sme si pri Pyramidach kupili satky na hlavu. Mozno by bolo dobre dohodnut sa s sprievodcom, ze ak zoberiete jazdu na somarovi, nebudete sa zastavovat nikde pri predajcoch. Mohli by ste si tak vykupit klud na prehliadku.
Aj keď sme si vyšli k pyramidam skoro ráno, zamotali sme sa tam až do obeda. Ráno ma tu výhodu, že je ešte chladno a pomerne kľudne. Na obed už piesok pálil a nohy v sandalach, zabarajuce sa doň boli v jednom ohni. Rovnako aj naše tvare, opalovane silným egyptským slnkom.
Do vnútra pyramídy so mnou nik nechcel, ale aj pohľad na ne, z malého vŕšku bol nádherný. Je to celkom pekná kopka kamenia.
Stale ešte skvotujeme na cudzom byte. Spíme pod oknom v spacakoch a snažíme sa tu tváriť nenápadne. Dnes sme boli s početným osadenstvom bytu na čaj v lacnej kaviarni, ktoru som spomínal. Odbehli sme pre všetkých kúpiť falafel na neskoru večeru. Za pätnásť falaflov, dve igelitky sendvicov, sme dali 2 eura. Láska prechádza žalúdkom. Milujem Egypt, už tu ostanem. Písať a pojedat falafle.
„Upal neni zla vec. Dni sa zmenia na cisla vyobcovane z rodiny racionalnych bestii. Na vlnach dzusu plavia sa pyramidy tavieho trusu. Ha ha. Sob iktir. Zrazu je vsetko jasne, cosi sa asi deje, moznoze ani nie, mozno su to zlomy, utrzky, vynatky, no proste: Krukudil made a deal fi nahr Nil. (dakujem pan kolega) A takto to bude naveky vekov, ako to aj je zaznacene v knihe kde sa tieto spletite podmnoziny kolektivneho bezvedomia stvarnuju atramentom vyrobenym z hlbokej saharskej noci. Dvere s empirickym zamkom ktore sa otvaraju dovnutra. Upal je pekne na hovno.“
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
