Na množstvo medzinárodných konfliktov sa dnes pozeráme iba cez prizmu politických alebo vojenských víťazstiev a prehier. Málo kto sa však pozrie hlbšie aj na iné, skryté problémy, ktoré ovplyvňujú životaschopnosť jednotlivých aktérov konfliktov. Nie vždy politická alebo vojenská prevaha je to, čo sa štáty snažia dosiahnuť. V niektorých odohrávajúcich sa blízkovýchodných konfliktoch práve voda, vec nám v európskych krajinách tak štandardná, predstavuje niečo, o čo treba bojovať nie len politicky, ale aj vojensky.
Štáty a oblasti ležiace na území okolo rieky Jordán – Izrael, Sýria, Jordánsko, Západný breh a Pásmo Gazy využívajú ročne medzi 95 až 100 percent z obnoviteľných vodných zdrojov. Predpovede na rok 2020 hovoria, že populácia údolia Jordán porastie z 9,6 milióna na 21,2 milióna obyvateľov a v nasledujúcich rokoch sa bude ďalej zvyšovať. Pokiaľ národy údolia Jordán a okolia nepristúpia k novej vodnej stratégii môžu očakávať, že krajina sa stane neobývateľným miestom a zdrojom chronickej nestability.
Na Blízkom východe sa stúpajúci tlak na vodné zdroje prejavuje poklesom kvantity a kvality dostupnej vody. V súčasnosti takmer všetky možnosti pre zvýšenie ťažby a zásob vody sú vyčerpané. Izrael, Západný breh a pásmo Gazy majú už teraz najnižšie dodávky a zásoby vody vo svete. Úroveň hladiny vody priamoúmerne klesá narastajúcemu počtu obyvateľov regiónu. V týchto pomeroch je voda jedným z najcitlivejších problémov pri blízkovýchodnom mierovom procese. Avšak rastúca populácia a ekonomika v regióne nemôžu mať sklony ďalej podporovať konflikt. Ironicky povedané voda by mala byť dosť vážna záležitosť na to aby staré spory boli odložené stranou. Rieka Jordán a jej rozvodie spolu s medzištátnymi problémami a ekonomickým tlakom poskytuje jasný vzor toho aká je voda vzácna a strategická surovina.
Rieka Jordán
Jordán je najdôležitejším riečnym systémom v tejto oblasti. Rieka Jordán pramení na južných a západných svahoch libanonskej hory Hermon. Odtiaľ steká do Galilejskej nížiny, kde sa k nej pripája rieka Hásbání, ktorá priteká zo severných svahov. Pred spojením sa s hlavnými prítokmi, Jordán 
preteká 25 kilometrov cez územie Izraela. Na svojej ceste dlhej 251 km tečie cez neveľké jazero Hule, ktoré sa nachádza na hranici Libanonu a Izraela a po prekonaní širokého údolia sa vlieva do Tiberiadskeho jazera pod úrovňou Stredozemného mora. Tiberiadske jazero je jediný prírodný rezervoár na povodí, leží takmer celé na území Izraela okrem východného brehu, ktorý bol vyhlásený za demilitarizovanú zónu. Z Tiberiadskeho jazera pokračuje Jordán priamo na juh, kde sa do neho z východnej strany vlieva rieka Jarmúk. Hlavný tok Jarmúku formuje súčasné hranice medzi Sýriou a Jordánskom a v jej dolnom toku s Izraelom. Od ústia Jarmúku rieka Jordán pokračuje meandrovým spôsobom cez Údolie Jordán na juh. Jej dĺžka na tomto území je 110 km a predtým než úplne dosiahne jordánske územie tvorí v prvých 40 km hranicu medzi Izraelom a Jordánskom. Ďalej Jordán pokračuje dnom tektonickej terasy Ghór a odoberá vodu z ďalších menších sezónnych prítokov (Vádí) z oboch strán brehov údolia. Na konci svoje cesty sa Jordán vlieva do Mŕtveho mora 395 metrov pod jeho úrovňou. Hlavne prítoky Jordánu sú Dan, Bánijás a Hásbání.
Jordán ako hydro-politická otázka
Hydro-politická otázka ohľadom využívania vôd v rieke Jordán sa od prijatia myšlienky vzniku židovského štátu stala otázkou, ktorá musela byť urgentne riešená, aby bol židovský štát schopný existencie. Hlavní predstavitelia židovskej komunity pochopili, že budúcnosť závisí nielen od pritiahnutia židov do krajiny, ale aj od získania pôdy, jej obrábaní, k čomu bolo potrebné enormné množstvo vody. Tri mesiace po vydaní Balfourovej deklarácie sa Ben Gurion vyjadril, že podľa odhadov profesora Karla Balloda ak sú zavodňovatelné nížiny a ak budú podrobené intenzívnemu a modernému zavlažovaniu, je táto zem schopná uživiť 6 miliónov ľudí. Ich poľnohospodárska produkcia stačila iba na obživu a životná úroveň bola nízka. Pre nadmerné prisťahovalectvo židov bolo zvýšenie produkcie poľnohospodárstva nevyhnutné. Zabezpečenie vody pre nový židovský štát sa tak stalo sionistickým integrálnym plánom, a preto začali požadovať hranice, ktoré by im zabezpečili kontrolu nad vodnými zdrojmi.
Pomocou nákupu pôdy mali židia dostať koncesie na hlavné vodné zdroje. V roku 1926 počas svetovej krízy a rastúcej nezamestnanosti v Palestíne mandátna sila priznala sionistom exkluzívne práva na využívanie vôd z riek Jordán a Jarmúk či už z Palestíny alebo zo Zajordánskej strany pre výrobu hydroenergie a popri tom práva na ťažbu potašu v Mŕtvom mori. Britské záväzky zaručili, že túto koncesiu dostal inžinier ruského pôvodu Pinhas Rutenberg.
V 30-tych rokoch už židia mali pod kontrolou Džizrelské údolie, údolie jazera Hule a väčšinu pobrežnej planiny. Židovské poľnohospodárstvo rástlo a priamo úmerne s ním spotreba podzemnej vody. Nadmerné prisťahovalectvo a vzrastajúca nevraživosť medzi Arabmi a židmi, eskalovala do vzájomných stretov. Tie mali za následok vyslanie špeciálnej Peelovej komisie do Palestíny, ktorá mala navrhnúť budúcnosť tak Arabov ako i židov. Po odmietnutí Peelovej komisie, ako zo židovskej, tak aj arabskej strany nasledovali ďalšie plány a návrhy na rozdelenie Palestíny ohľadom na vodné zdroje, ako:
– Plán Michaela Ionidesa: „Report on the water resources of Transjordan and their development“ (Správa o vodných zdrojoch Zajordánska a ich rozvoj), ktorá bola publikovaná v roku 1939 v Ammáne.
– Návrh Waltera C. Lowdermilka, ktorý pôsobil na Americkom Inštitúte Ochrany Prírody a do Palestíny prišiel študovať jej vodné absorbčné vlastnosti. V jeho knihe „Palestin land of promise“ (Palestína zem zasľúbená) publikovanej v roku 1944 vypracoval imaginárny plán rozvoja vodných zdrojov
Lowdermilkové návrhy boli spracované v inžinierskej štúdii Američana Jamesa Haysa, ktorý bol konzultantom pre Židovskú agentúru. Vypracoval osem bodov realizácie predchodcovej schémy. Plán Lowdermilk – Hays nemohol byť nikdy prijatý Arabmi, pretože schéma navrhovala odviesť vodu od arabského obyvateľstva a zároveň rástla obava zvýšenia židovskej imigrácie, ktorá by mohla okamžite nasledovať.
– V rovnakom roku (1944) bola vypracovaná štúdia „The Water Resources of Palestine“ (Vodné zdroje Palestíny) Mekorotom, Národnou vodnou spoločnosťou pre židovskú Palestínu, kde popísali „Celopalestínsky projekt“ pre zavlažovanie a hydroenergycký rozvoj.
Ani jeden z týchto projektov nebol prijatý, či už arabskou alebo izraelskou stranou a skôr iba rozdúchali napätie medzi krajinami.
Po prvej arabsko-izraelskej vojne v roku 1948 mal už Izrael pod kontrolu územie, ktoré bolo o 20 percent väčšie ako mu bolo pridelené v roku 1947 „Plánom na rozdelenie Palestíny“. Dedičstvo mandátu a rozdelenie vodného systému po vojne spôsobilo, že pokračovanie konfliktu bolo nezastaviteľné. Populácia Arabov na celom území Izraela sa zredukovala o 80 percent a opustené arabské územia sa tak dostali pod kontrolu suverénneho Izraelského štátu, neskôr do židovského vlastníctva. Izraelská ekonomika sa stávala dominantnou v novovzniknutom štáte a okrem získanej pôdy, boli kontrolované aj hlavné toky kapitálu do Izraela. V prvých rokoch takmer ? kapitálu prichádzalo do rúk štátu, ktorý ich následne investoval do nákupu pôdy a rozvoja poľnohospodárstva. Zvýšenie produkcie bolo nutnosťou pre udržanie prisťahovalectva a vytvorenia nových pracovných príležitostí. Podľa mierovej zmluvy z roku 1949 medzi Izraelom a jeho štyrmi arabskými susedmi získal do svojich hraníc niekoľko dôležitých vodných zdrojov (rieku Bánijás, rieku Dan a Tiberiadske jazero, prístup k rieke Jarmúk v jej dolnom toku a k rieke Jordán, ktorá formovala jej hranice so Sýriou a Jordánskom).
Od roku 1934 bola väčšina vody pre Jeruzalem čerpaná potrubím z oblasti Rosh Hay,n. 7. mája 1948 pri obliehaní židovskej časti Jeruzalema arabské sily zničili toto potrubie. Židia však boli pripravení na vojnu a dokázali vďaka studniam a vopred pripraveným cisternám prežiť odtrhnutie od vody. Na jedného obyvateľa Jeruzalema pripadalo 10 litrov vody na deň, z toho 1 liter na pitie a 9 litrov na varenie a hygienické potreby. Izrael 11. júla začal dve nezávislé operácie na opätovné získanie prístupu k vodnému zdroju, kladením nového a s použitím starých opustených potrubí z predchádzajúcich projektov. Jeruzalem tak opäť získal vodu koncom júla. Táto, aj keď malá udalosť, ukázala židovskú zručnosť a pripravenosť plánovania a výstavby vodných zariadení kdekoľvek na ich území. Ihneď po vojne pre trvajúce nezhody začal každý štát rozvíjať svoje vodné projekty jednostranne. Riečny systém Jordánu zohrával hlavnú úlohu v štátnom rozvojom programe Izraela, aj keď na začiatku sa všetky plány sústredil na pobrežné oblasti. V roku 1949 Jordánsko najalo Britskú firmu „Sir Murdoch MacDonald and Partners“ na inžinierske konzultácie. Projekt bol neskôr známy ako „MacDonaldov plán“. Požiadavka znela, vytvoriť projekt zavlažovania s využitím Ionidesovho plánu ako základu. O rok neskôr (1950) firma publikovala ich správu „Report on the Proposed Extension of Irrigation in the Jordan Valey“ (Správa o návrhu rozsiahleho zavlažovania v údolí rieky Jordán). Jedným z komplexných plánov, ktorý vytvorili Izraelčania bol „Celoizraelský plán“ prezentovaný v roku 1951. Plán počítal s vysušením močarísk okolo jazera Hule, odchýlením rieky Jordán do Negevu a pobrežných oblastí, vybudovaním potrubného systému a jeho zapojením do Národného vodonosného systému. Tento plán sa stal základným kameňom izraelského vodného rozvoja. Prvá časť projektu vysúšanie močiarov, jazera Hule, začala v roku 1951. Druhá časť, výstavba prvej vetvy vodonosného kanálu, bola brzdená z politických dôvodov. Práca na vysúšaní močiarov jazera Hule porušovala demilitarizovanú zónu so Sýriou a vyprovokovala niekoľko ozbrojených zrážok.
Hlavnými problémami s ktorými sa museli potykať v Palestíne, bol nedostatok vodných zdrojov a nová vlna prisťahovalectva. V snahe riešiť vznikajúce problémy bolo vypracovaných niekoľko projektov, ktoré mali dopomôcť k rozvoju vodných zdrojov novovzniknutých štátov. Neochota Izraela spolupracovať s Jordánskom a naopak, bola viac než jasná. Do sprostredkovania rokovaní sa zapájali aj iné štáty s ponukami na riešenie problémov vodných zdrojov. Aj keď nedošlo k uspokojeniu oboch strán či už z politických, ekonomických alebo iných dôvodov, tieto plány sa stali akousi kostrou iných návrhov a nasledujúcich rokovaní.
Spojené štáty veľmi rýchlo rozpoznali, že konflikt môže podkopať ich záujmy v boji proti šíriacemu sa Sovietskemu vplyvu na Blízkom východe, ktorý považovali za „politické vákuum“, ale aj strategickú jednotku z dôvodu zásob ropy, od ktorej bola závislá časť západnej Európy. USA sa rovnako obávali rastúcej nedôvery a podozrievania zo strany Blízkeho východu, kvôli podpore Izraelského štátu. Druhým faktorom bola chudoba, ktorá sužovala arabské štáty a zvlášť palestínskych utečencov, ktorí sa tak mohli stať živnou pôdou pre komunistické ideály. Z ich pocitu hegemónneho postavenia vo svete vyplývala aj zodpovednosť riešiť „Palestínsky problém“. Spojené štáty poslali do oblasti tzv. Johnstonovu misiu, ktorá mala predstaviť nové návrhy rozdelenia vodných zdrojov a priviesť Izrael a Jordánsko dohode.
Hoci dohoda nebola nikdy ratifikovaná, obe strany pokračovali v realizácií základnej schémy Johnstonovho plánu a s podporou Spojených štátov začal Izrael s Jordánskom tri až štyri krát ročne organizovať tzv.: „Picnic Table talks,“ ktorých základnou témou bolo delenie vôd rieky Jarmúk a Jordán a rozvoj ich využitia.
Po následnom kolapse Johnstonovej misie, sa znepriatelené štáty pustili do rozvoja jednostranných plánov.
Júnová vojna v roku 1967 spôsobila príliv veľkého množstva palestínskych utečencov do oblasti Západného brehu, čo bola obrovská záťaž nie len pre okolité krajiny, ale aj pre rieku Jordán. Po upokojení situácie však nasledoval v 70. a 80. rokoch ekonomický ako aj poľnohospodársky boom v oblasti rieky Jordán. Každý ďalší konflikt na Blízkom východe iba zvýšil dôležitosť rieky Jordán.
V roku 1994 bola podpísaná mierová dohoda medzi Izraelom a Jordánskom, ktorá zároveň zaväzuje oboch aktérov chrániť rieku Jordán pred jej znečistením alebo poškodením.
Rieka Jordán dnes
V súčasnosti, aj napriek relatívne stabilizovanej politickej situácii v blízkovýchodnom regióne zostáva 
rieka Jordán predmetom sporov. Viac ako 90 % vody z rieky Jordán je rozdelených medzi Izrael, Jordánsko a Sýriu a využívaných na zavlažovanie a pitie. Rieka je znečistená a podľa odborných predpokladov, úplnému vyschnutiu bude veľmi ťažké zabrániť. Odborníci a hydrológovia z „Friends of the Earth Middle East“ predpokladajú, že rok 2012 by mohol byť pre rieku Jordán rokom posledným.
Aj napriek snahám medzinárodného spoločenstva a neziskových environmentálnych organizácií sa nepodarilo prinútiť Izrael, Jordánsko ani Palestínsku samosprávu k razantnejším opatreniam.
Je viac ako samozrejmé, že pokiaľ rieka Jordán vyschne, zanikne aj život v jej povodí. Rovnako je samozrejmé, že konflikt o vodu bude ďalej pokračovať a v oveľa väčšej intenzite, pričom sa presunie iba o pár kilometrov k iným vodným zdrojom v konfliktnej oblasti.
