Podľa legendy to bola krajina obrov. Dnes je toto miesto známe pod názvom Rujm el-Hiri alebo Gilgal Refaim, čo v hebrejčine znamená koleso obrov, dávnej biblickej rasy. Táto lokalita sa nachádza v Golanských výšinách a prvý archeologický výskum sa tu uskutočnil v rokoch 1967-1968 po Šesťdňovej vojne. V rokoch 1989-1992 nadviazali na staršie vykopávky Moshe Kochavi a Yonathan Mizrachi z univerzity v Tel Avive v rámci projektu Land of Geshur.
Práve títo dvaja páni tu našli kruh vytvorený z kameňov (konkrétne išlo o bazalt) s priemerom 158 m. Tento kruh pozostával zo štyroch menších sústredených kružníc, ktorých hrúbka stien sa postupne zužovala. Steny kruhov sú medzi sebou kolmo pospájané múrmi. Ich výška je 2 m, pričom vonkajší okruh dosahuje až 2,5 m. Centrom tejto štruktúry je mohyla (tumulus) vystavaná z menších kameňov, ktorú možno interpretovať ako hrobku. Jadrom tumulu je dolmen zložený z dvoch kameňov vysokých 1,5 m, na ktorých je horizontálne uložená veľká skala. Pod dolmenom sa nachádza komora spojená s chodbou dlhou 3 m. Neboli tu však nájdené žiadne ľudské ostatky.
Osídlenie v blízkosti dolmenu je tradične datované do staršej doby bronzovej (3000-2700 pred Kr.). Avšak v roku 2007, keď miesto skúmali Yosef Garfinkel a Michael Freikman z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, bolo vytvorené nové datovanie, ktoré overoval ešte v roku 2010 Michael Freikman. Ten predpokladá, že hrobka v strede, o ktorej sa doteraz súdilo, že bola postavená v neskorej dobe bronzovej (1550-1200 pred Kr.) je oveľa staršia. Pravdepodobne ju vybudovali v rovnakom čase ako koncentrické kamenné kruhy, čiže v staršej dobe bronzovej, čo by bolo aj v súlade so sprievodnými nálezmi. Ale ako to už v archeológii býva, čo platilo včera je dnes holý nezmysel, došlo ešte k jednému predatovaniu. Vykrádači hrobov, ktorí plienili inventár hrobky obsahujúcej šperky a zbrane totiž stratili v úzkom priechode sponu. Táto spona je však ešte staršia. Pochádza z doby medenej – chalkolitu. Na základe toho Freikman usudzuje, že stavbu možno datovať až do obdobia chalkolitu a že mohyla mala byť jej vrcholom a centrom. Podporuje to aj fakt, že nad najstaršou fázou boli nájdené dve vrstvy zo staršej doby bronzovej. V susedstve Rujm el-Hiri sa navyše našlo mnoho nálezísk práve z doby medenej.
Je namieste položiť si otázku, aký je význam tejto monumentálnej konštrukcie? Kto ju postavil a prečo? Vynára sa množstvo vysvetlení. Názor, že ide o miesto kultu, kde sa konali rituály počas najkratších a najdlhších dní v roku má mnoho prívržencov. Iní to jednoducho považujú za miesto posledného odpočinku hlavného náčelníka alebo dôležitého vodcu. Ďalší sa domnievajú, že sa tu vykonávali astronomické pozorovania pre výpočty spojené s náboženskými účelmi alebo že je to staroveký kalendár určený poľnohospodárom. Všetky tieto hypotézy sú založené na materiálnych zvyškoch nájdených a študovaných na mieste.
Jedna nová teória však vyčnieva nad ostatnými. Táto teória sa opiera nielen o archeologické dôkazy na mieste, ale aj o kultúrne kontexty chalkolitických zvyklostí a iných chalkolitických nálezísk v okolí. V článku publikovanom v novembrovo-decembrovom čísle Biblical Archaeology Review, Dr. Rami Arav, dlhoročný riaditeľ vykopávok v Bethsaide severovýchodne od brehu Galilejského jazera a profesor náboženstva a filozofie na Univerzite v Nebraske, navrhli, že miesto bolo predsa postavené nielen pre pohrebné účely, ale aj pre chalkolitický rituál „exkarnácie“ (odstránenie mäsa z kostí zosnulého, aby následne mohli byť uložené do urny). Argumentuje popisom malých hlinených urien objavených na stovkách chalkolitických nálezísk. Avšak nie je tu dôkaz, ktorý by osvetlil, ako chalkolitickí ľudia z Rujm el-Hiri redukovali telá mŕtvych pre uloženie ich kostí do urien.
Našťastie sú známe antropologické výskumy exkarnácie, rovnako ako aj tzv. nebeské pohrebné zvyky rôznych kultúr. Na základe nich vieme, že mäso zosnulých mohli skonzumovať predátori, napríklad sup, ktorý tak dokáže urobiť v priebehu pár hodín. Dr. Arav poukazuje na príklad starovekých zoroastriánskych veží ticha (tzv. dokhma), kde supy žrali mäso zosnulých umiestnených na vyvýšených platformách z hygienických dôvodov. Naznačuje aj, že sústredené steny Rujm el-Hiri, ktoré sa postupne znižujú smerom k stredu, umožnili supom ľahko pozorovať vyložené telá. Keď supy dokončili, čo sa od nich očakávalo, mohli byť kosti premiestnené do urien v tvare domov, sýpok alebo síl. Odborníci teoretizujú, že urny symbolizovali úložné miesta pre nový život, tak ako sýpky obsahujú semená, z ktorých vznikne nová rastlinná produkcia, či chutný pokrm. Tento zvyk naznačuje, že verili v posmrtný život.
Arav ďalej podporuje svoje tvrdenia odvolávajúc sa na výskum, ktorý naznačuje, že chalkolitický ľud z Levanty prišiel pôvodne z Anatólie. Štúdie materiálnej kultúry ukázali pozoruhodné podoby medzi chalkolitickou Levantou a južným Tureckom, kde exkarnácia bola praktizovaná v neolite aj v chalkolite. Jedna takáto „supia svätyňa“ bola objavená aj v slávnom neolitickom nálezisku Çatalhöyük v juhovýchodnom Turecku. Svätyňa sa vyznačuje nástennou maľbou, zobrazujúcou supy útočiace na bezhlavé telá. Táto scéna môže byť interpretovaná ako exkarnačná. Aravova interpretácia, aj keď ponúka celkom pravdepodobné vysvetlenie okolností odohrávajúcich sa na Rujm el-Hiri, naďalej zostáva teóriou, ktorá istotne bude predmetom dlhodobej vedeckej polemiky.
