Mŕtve, alebo zabudnuté mestá sú sýrskym fenoménom. Mnohé z nich pochádzajú z doby, kedy nad krajinou viala vlajka mocnej byzantskej ríše. Dnes by sme ich v Sýrii našli vraj až 700, hoci niektoré sú len nič nehovoriacou hŕbou kameňa bez tvaru a príbehov. Už len zďaleka pripomínajú mestá. Tie ďalšie vyrazia dych, sú opustené, ulice pomaly, ale isto pohlcuje tráva, stavby menia farby pôsobením storočí a nad ruinami sa dvíha povestné ticho.
Stopy byzantských miest či kláštorov nájdeme roztrúsené v okolí sýrskych miest Aleppo a Hama. Viaceré z nich začali vznikať už v 1.storočí a mnohé menšie usadlosti slúžili bohatým občanom blízkej Antiochei, ktorí sem prichádzali za oddychom alebo obchodom. Najprv sa objavovali farmy, dedinky, neskôr mestá a 4.storočie sa nieslo v znamení kláštorov. Odhaduje sa, že za necelé dve storočia postavili v sýrskej krajine cez 60 nových kláštorov a kostolov. Niektoré z nich sa rozpadli, ale iné dodnes hrdo pripomínajú zabudnutú históriu. Obrovský stavebný boom je len dôkazom, že spomínané časti severnej Sýrie patrili k bohatším. Stovky olivovníkov sa rozbiehali k horizontu na jemne zvlnených pahorkoch, ľudia z nich lisovali olivový olej a vinohrady sa ohýbali pod ťarchou hrozna. Miestne víno bolo veľmi obľúbené a vtedajšie obchodné cesty viedli do Antiochei, aby sa odtiaľ dostal tovar do všetkých kútov Byzantskej ríše. Obdobie pokoja a prosperity preťali v 6.storočí konflikty so sasanovskými Peržanmi. Nasledovali boje, ktoré majú na svedomí zničenie mnohých miest a ich bohatých sadov. O storočie neskôr zafarbuje islam biele miesta na mape Blízkeho Východu a ich pozornosti neunikla ani táto oblasť. Bez byzantského obchodu začali mestá upadať a netrvalo dlho, kým z nich odišiel aj posledný obyvateľ. S jeho odchodom postupne umierali a dnes im nikto nepovie inak ako mŕtve mestá. Ostali stáť ako testament rímskych a byzantských obyvateľov, ktorí dokázali žiť a prežiť po dlhé roky na vápencových pahorkoch masívu Belus. Dokázali zo zeme vyťažiť maximum a zanechali po sebe nádherné kamenné stavby uchvacujúce do dnešných dní. Nahé pahorky nepokrývali stromy či lesy a preto sa vo veľkej väčšine budovalo len a len z miestneho vápenca.
Dnešné mesto Serjilla je akoby pomyselným centrom miest s nelichotivým prívlastkom „mŕtve“. Leží takmer na pol ceste medzi Aleppom a Hamou, hoci bližšie to má práve k južnejšej Hame. Za pomyselnú hradbu do zabudnutého centra sa dostávame preskočením múrika z nasucho poukladaných kameňov. Odtiaľto, z neveľkého pahorku zarasteného suchou trávou sa Serjilla javí ako obrovské mesto. Nie nadarmo sa hovorí, že je jedným z najkrajších mŕtvych miest celej Sýrie. Z oranžového piesku a prachu sa dvíhajú kamenné kostolíky, kláštor a desiatky menších stavieb pospájaných rozbitými cestičkami. Keby stále žila, z jej ulíc by sa ozývala ľudská vrava, na kostole by sa zvon kýval sem a tam a z neďalekej fontány by k nám vietor priniesol hlas trieštiacej sa vody. Obchodníci by prinášali zeleninu, vinič, karafy vína, olivy a cenný olivový olej. Kamennými cestami by sa trmácal voz ťahaný oslom a za ním by utekali deti. Nad mestom však roztiahol krídla božský pokoj a človek počuje len svoje neposedné myšlienky. Ako by vyzeralo mesto, keby sa ľudia odtiaľto vytratili len včera? Podídeme bližšie k stenám kamenných domov a všímame si ako ich zdobia rozmanité kresťanské symboly. Na meste je krásne to, že sa tiahne ako staroveký Rím na niekoľkých pahorkoch s ponukou panoramatických výhľadov. Človek sa tu môže voľne pohybovať, vstúpiť do útrob polorozpadnutého domu, prechádzať sa popod kamenný oblúk alebo sa dotýkať reliéfov na starých sarkofágoch. Menšie rozbité stavby sa pomaličky strácajú pred očami a rastúca burina ich pozvoľna pohlcuje. Serjilla prosperovala v prvých storočiach, tesne po zmene letopočtov. Archeológovia za niekoľko rokov odkryli veľkú časť mesta a okrem jednoduchých obytných domov aké tvorili väčšinu sa im podarilo objaviť aj niekoľko luxusných, dvojposchodových víl. Niektoré z nich mali podlahu vykladanú tisíckami maličkých kamienkov do neuveriteľnej mozaiky, ale zub času nahlodal všetky umelecké diela. V jednej z víl však vidno kamenné oblúky držiace strechu. Takýto architektonický kúsok je typický azda pre všetky mŕtve mestá. Vo vedľajšej zborenej budove sa krčí lis na olivový olej. Príroda a tok času je neúprosný. Na miestach ako je toto si to človek veľmi ľahko uvedomí. Najzaujímavejšou stavbou je určite kostol s troma loďami postavený niekedy okolo roku 370. Storočia zanechali na stavbách celkom peknú farebnú stopu. Kým vrcholky stavieb majú šedú kamennú farbu, ich spodná časť sa topí v odtieňoch červenej, žltej až slabo oranžovej. Spolu tvoria oku lahodiaci farebný kontrast. Kedysi boli v centre mesta aj veľké kúpele. Aj oni predstavujú akýsi status bohatého mesta. Zaujímavé je na nich najmä fakt, že väčšinou sa kúpele stavali počas panovania rímskej ríše, no tieto začali stavať až v roku 473 kedy už malo kresťanstvo zapustené svoje korene. Stúpame na jeden z pahorkov a v širokom údolí sa rozlieva celé mŕtve mesto. Je na neho krásny pohľad ako tam bez slova, bez pohnutia leží a vzdoruje storočiam. Tu hore stojí vedľa seba niekoľko kamenných sarkofágov ozdobených krížmi. Nekropola vždy musela ležať mimo mesta a Serjilla nie je výnimkou.
