Prvý deň v Káhire sme skoro celý prespali. Vstávali sme až niekedy okolo tretej po obede. Uvarili sme si na raňajky vajíčka a skontaktovali sa s rodinami. Tých pár hodín do večera sme strávili v klimatizovanom byte a čakali sme, kým sa všetci vrátia z práce. Okolo piatej začali prichádzať. Stretávali sa v kuchyni a vymieňali si sťažnosti na mesto a na to, čo museli ten deň prežiť.
Večer nás ewa zobrala do ulíc. Kúsok od bytu sme nasadli na metro a odviezli sa na tahrirske námestie, kde sa pred časom odohrala revolúcia, ktorá zvrhla mubarakov režim. Ešte aj teraz sú tam nejaké stany a odohrávajú sa tam menšie protesty, ale už len ako národný šport, nič čo by sa dalo prirovnať k dianiu spred roka.
Centrum mesta je vcelku zaujímavé. Stale je to Káhira, kde kvôli smogu nevidíte cez ulicu a pri prechádzaní cez cestu vám ide zakaždým o život, ale oddýchnutému človeku to už príde ako celkom zaujímavé mesto. Námestie obklopujú budovy ministerstiev, neďaleko je egyptské múzeum a domy v okolitých uliciach reprezentujú zvyšky koloniálnej architektúry. Je to živé miesto s množstvom obchodov, reštaurácii a kaviarní.
Pre zjednodušenie môjho ďalšieho vysvetľovania vám uvediem krátku legendu k tejto mape. 1 euro sa rovná 7,5 egyptskej libry, v čase písania. Samozrejme nikde v zmenárni takýto kurz nedosiahnete, ale to len pre cenovú orientáciu.
Prvé naše kroky viedli do malej reštaurácie, určenej nie pre turistov. Objednali sme si jedlo, ktorého názov nám nič nehovoril. Vypýtali sme si ale veľkú porciu. Dostali sme cestoviny so strukovinami a zaprazenou baranou slaninkou. Stalo nas to 7libier. Nech by to chutilo akokoľvek, hlavne že tu neumrieme hladom.
Všade kam cestujem sa presviedčame o tom, aký je svet malý. Ewa nás zoznámila s jej sýrskym známym a jeho priateľkou. Ked som mu podával ruku, pozrel na mňa a povedal: „my sa vlastne poznáme z damasku“
„je to možné, ale nepamätám sa, odkiaľ?“
„boli sme na párty“
Hmm, bol som na desiatkach žuriek za posledné roky v Damasku, ťažko povedať, že na ktorej. Nakoniec vysvitlo, že sme sa stretli na narodeninovej párty jednej baby z osn. Ako poznávacie znamenie mi dal: “ bolo tam veľa alkoholu a tvoj kamoš zaspal posediacky na stoličke. Všetci sme si ho fotili.“
Vtedy sa mi rozjasnilo. Lukáš, asi vieš o kom hovoríme 🙂 chalana som si ale nepamätal. Už si ho budem.
Ďalšia cesta už viedla na pivo. Ak budete v Káhire, určite zabehnite do baru s názvom Hurija, sloboda. Nachádza sa neďaleko Tahrirskeho námestia. Pivo stojí plus mínus ako u nas a jednoznačne sa o zážitok, ktorý ponúka, nenechajte pripraviť. Pravda najväčší zážitok je lacné pivo, no aj atmosféra v podniku stojí za to.
V prvej menšej časti su otvorené okná a podáva sa tam len káva a čaj. V ďalšej, omnoho väčšej su okná zadebnené doskami a tam už frčí pivo vo veľkom štýle. Ľudia sedia okolo malých stolikov, popíjajú iba pivko, ale z flašiek, nie z pohárov. Proste dokonalý podnik. Po stenách su rozmiestnené zrkadlá, môžete sledovať svoju pravú tvár v procese zmien.
Bolo to ako v českej hospode. Podávalo sa egyptské pivo, veľmi dobrej chuti a nikto tam nikoho neobťažoval objednávkami. Celé to manažoval skvelý tipek. Sadnete si, príde s lahvačmi v ruke, podá vám jedno a hneď vám ho aj otvorí. Ked dopíjate, už aj vám podáva ďalšie. Nepíše si žiadne účty, na konci len poráta prázdne fľašky na stole.
Prešiel okolo, buchol nás do rebier, zobral si od nás cigu a šiel, ako doma. Predposledný deň pred ramadanom, kedy sa ešte môže v meste podávať alkohol bol podnik narvatý na prasknutie. Cudzinci aj domáci, ideálne miesto pre posedenie a stretávanie ľudí. Každý akoby si tam robil zásoby na nasledujúci mesiac. Vedúci to zaklincoval, keď začal spievať ramadanovu pieseň. Pán je recesista.
Za chrbtom som počul mnaukanie. Predtým sa po podniku potulovala opitá mačka. Otočil som sa za seba, v domneni, že to je ona. Za malou dierou v debnení okna som uvidel umazanu hlavu decka, malého žobráka. Chvíľku tam mnaukal, robil na mňa opičku. Otočil som sa k stolu a zrazu do mňa zduchla malá ruka. Načahoval ju cez dieru a žobral. Vybral som dve libry, čo tu stačí na jeden falafel a podal mu to. Ruka zmizla za oknom. Ako mi le povedali baby, aj tak zrejme tie peniaze skončia u jeho šéfa, ktorý ho posiela na ulicu žobrať. Smutné, ale aspoň dačo. Ja neochudobniem, on možno prežije.
Stretli sme tam mladého egyptského fotografa. Ukazoval nám fotky z protestov, ktoré sa udiali ten deň pred sýrskou ambasádou v Káhire. Niekedy po polnoci mu zazvonil telefón. Mal rýchlo dopiť a utekať k ambasáde znova. Boli tam hlásené nejaké čerstvé strety. Po tom, čo odišiel sme na seba pozerali a ticho sme sa dohodli. Ideme to omrknuť.
Taxik nás doviezol kúsok od miesta a už nás zastavoval mladík a ukazoval nám, aby sme si zavreli okienka na aute. Slzný plyn. Vysadil nás na ulici ďalej a zvyšok sme prekračali popri rieke. Nebolo to ťažké nájsť. Za barikádou stála skupinka mladíkov. Hádzali kamene do uličky a snažili sa zavesiť revolučnú vlajku na budovu sýrskej ambasády. Celkom zbytočný protest, ktorý sa stretol samozrejme s odporom bezpečnostných zložiek. Mladý fotograf tam už nebol. Schytal čímsi do hlavy, tak prchol domov. Dav mal z protestu zábavu. Schovávali sa za podomácky vyrobený štít s oporou, podobný ako majú zásahovy policajti, s malým priezorom. Tento bol celoocelovy a s nožičkami, aby sa dal lepšie prenášať. Dobre sa tu vycvičili počas revolúcie.
Pri rieke na zábradlí posedávali ďalší mladíci. Mali slušné divadlo. Zistili sme od nich len, čo sa deje, o čo sa snažia a čo je v pláne. Vraj sa demonštranti budú pokúšať umiestniť vlajku až do rána. Ked začali kamenovat jeden okoloidúci pickup, asi poriadkovy, rozhodli sme sa, že nám stačilo. Videli sme, ale plechovkou slzneho plynu alebo kameňom sme do hlavy dostať nechceli. Presunuli sme sa o niečo ďalej, lebo tam by nám nezastalo ani policajné vozidlo, vzali taxi a prchli domov.
Taxikár, starší pán na rozbitom starom aute bol klasik. Hnal si to naplno pomedzi auta, klučkoval, pchal sa do škar, kde som bol presvedčený, že sa nezmesti. Vydávalo mu to. Keby som nemal v sebe päť pív, asi by som sa tej jazdy aj bál. Vysadil nás pred domom.
Vcelku zábava na prvý večer v káhire, no nie?
„Neuróza vyzerá byť niečo, čo v egypte chyti každého príchodzieho. Ludia sa po prichode z práce zhromažďujú pri stole v obyvačke a po jednom, ako sa zjavuju, ventiluju svoje pocity na počasie a prácu.. Každý hladajúci po prichode na opačný koniec sveta zistí, že práve tu najst svätý gral samého seba je rovnako tažké/lahke ako kdekolvek inde. Cesta vždy iba začina, nikdy nekončí.“
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
Vidis, aj mna si ludia pamataju 🙂