Omán v dejinách vynikal svojou námorníckou zručnosťou. Vydal som sa pobrežím do mesta Sohar, ktoré v sebe ukrýva moreplaveckého ducha s dávkou vône ďalekých ciest. Práve odtiaľto pochádzali najvýznamnejší ománskí námorníci na čele so známym Ahmedom bin Majedom.
Zabuchnem za sebou dvere hotelovej izby a kráčam ulicou trasou, ktorou som išiel posledné dni snáď tisíckrát. Mikrobus z mojej štvrte Mutrah do farebného Ruwi a odtiaľ zdieľaným taxíkom za mesto na kruhový objazd Russyal. Povedal som si, že beriem hocijaké auto idúce mojim smerom na sever krajiny, no akoby zázrakom som narazil na taxík do Soharu. Ešte počkať na jedného pasažiera a môžeme vyraziť. Sohar leží od Muscatu okolo 220 kilometrov, tak chvíľku potrvá kým sa v ňom ocitnem. Pobrežnou cestou sa tiahne niekoľko pekných pevností, no väčšina z nich je verejnou dopravou prakticky nedostupná. Dve z nich sú tak blízko cesty, že ich môžem z idúceho auta obdivovať, ale to nieje to pravé orechové. Pozerám sa na krajinu, ktorá sa rozprestrela navôkol, ale akosi nedokáže ničím zaujať, žiadna scenéria, ktorá by sa vryla do pamäti, zanechala v hlave otázky a na tvári vyvolala nemý úžas.
V Sohare som sa ocitol presne na pravé poludnie. Peklo v podobe horúceho vzduchu zmiešaného s vlhkosťou od mora je miestami neznesiteľné. V obchode si nechám zabaliť vrecko ryže, pikantnú omáčku tikka massala a v tieni sediac na kamennom múriku obedujem. Kúsok od pobrežia stojí pevnosť, tak rozdielna oproti všetkým, aké som v krajine kadidla videl. Jej múry nemajú charakteristickú farbu hnedej hliny, ale sú čisto biele ako maják. Rohové veže sa strácajú v zelenom parku plnom kríkov a stromov. Dolieha sem hlas mora aj jeho sýta slaná pachuť. Pri vstupe ma odchytil strážnik so slovami, že pevnosť je pre verejnosť uzatvorená. Skúšam ho prehovoriť, tak ma posiela k riaditeľovi. Ten sedí v malej klimatizovanej miestnosti za písacím stolom nad ktorým visí portrét sultána Qaboosa. Aj jemu vyslovím prosbu o návštevu zatvorenej pevnosti, na čo sa usmial, poďakoval mi že som prišiel a môžem sa túlať kde len chcem. Nádvorie pevnosti z 13.storočia je rozkopané a poskytuje útočisko pre stavebné stroje a iné zariadenia. Najväčšia z veží vyzerá ako po bombardovaní. No, ešte im to nejaký týždeň potrvá kým dajú celú pevnosť dokopy. Vybehnem na menšiu vežu spájajúcu hradby, ale pre stromy z nej nieje nič vidno. Som rád, že som sa sem mohol pozrieť, hoci svojim spôsobom tu nič nebolo. Koniec koncov tak to niekedy býva. Príbehy o starých námorníkoch myseľ spracuje, dofarbí ich štipka fantázie a skutočnosť je napokon iná.
Snehobiela pevnosť ománskeho mesta Sohar
Najvyššia veža pevnosti
Rozkvitnuté múry pevnosti
Na nádvorí pevnosti
V malej vežičke pevnosti má dnes svoju kanceláriu miestny riaditeľ
Z pevnosti je to k pobrežiu Perzského zálivu len pár metrov. Práve ním prúdilo do mesta bohatstvo ruka v ruke s legendami a rozprávkami. O Sohare sa hovorí ako o mieste, ktoré bolo domovom významného námorníka Ahmeda bin Majeda. Jeho meno sa spája s objaviteľskými cestami Vasca de Gamu. V roku 1498 mu arabský námorník pomohol navigovať cez Mys Dobrej Nádeje, čo malo za následok otvorenie obchodných ciest s Indiou. Niet divu, že ho miestni považujú za prvého a najlepšieho arabského moreplavca. Po pláži poskakuje niekoľko vodných vtákov aké som ešte v živote nevidel a v piesku nechávajú stopy malé, farebné kraby. Radosť ich sledovať. Zahrabávajú sa do piesku a ostávajú po nich len niekoľko centimetrové vežičky.
Mesto si užíva siestu a v uličkách sa len sem tam mihne postava. Miestami mám pocit akoby tu nikto nebýval a ostal som v ňom sám. Na mešite sa pohnú ťažké drevené dvere a muž vchádza dovnútra. Allah v nej ukrýva dostatok tieňa. Vyschnuté koryto, kam more prilieva vodu skrášľujú vraky lodí nahlodané zubom času. Indická rodinka si nerušene vychutnáva morské vlny. Muž, žena v žlto-oranžovom sári a dve malé deti prišli na plážový piknik. V tichej zátoke som objavil odpočívať drevenú loď. V časoch jej slávy musel byť na ňu úžasný pohľad. O jej trup sa rozbíjali vlny Arabských morí, vnútrom sa niesla vôňa orientálneho tovaru a paluba bola plná príbehov o drsných chlapoch, ktorí trávili na mori dlhé mesiace. Tak predsa v sebe ukrýva Sohar ducha starej tradície! Moderné drevené člny sa povaľujú pred domami a čakajú na ráno. S ich príchodom sa vleje život do miestneho rybieho trhu, ktorý už teraz zíva prázdnotou. Dlho sa prechádzam pobrežím a začínam mať pocit akoby som videl starobylé mesto vystavané na vyvýšenine obmývanej morom. Snažím sa ísť jeho smerom, ale zamotal som sa v mestskej zástavbe a nemôžem nájsť cestu. Vyzerá trochu ako marocká Essaouria na brehoch Atlantiku avšak dodnes s určitosťou neviem či tam to mesto bolo, alebo sa z mora vynorila len nejaká fatamorgána, ktorej pomohli tri hodiny kráčania po najostrejšom slnku.
V centre mesta
Štíhly minaret novej mešity
Stopy rybárov sú v meste na každom kroku
Staršia mešita mimo centra
Miniatúrna mešita
Parkovisko priamo pred domom
Morské pobrežie skrášľujú staré tradičné loďky
