Jedna z prezývok, ktoré opisujú Maroko o ňom hovorí ako o „krajine tisícich kasieb“. Starobylé pevnosti sa pozvoľna rozpadajú, skrášľujú horizont krajiny, dodávajú jej autentickejší nádych. Niektoré sú známe, že k nich zavíta každý kto sa v krajine ocitne, iné zívajú prázdnotou a len občas sa v nich zvíri prach. Jedným z takýchto miest je Meski, ležiace na prahu Sahary.
Náš kemp v bývalej oáze Meski leží na samom okraji Sahary. Do takpovediac púštneho mesta Er-Rachidia ostávajú už len dve desiatky kilometrov. Ešte sa človek ani nespamätá, že vystúpil z dopravného prostriedku a hneď ho ovanie ťažkú horúci vzduch, ktorý nedokáže rozprúdiť ani jemný vánok. Naokolo sa zhŕknu pouliční predavači a naučenými frázami začínajú bombardovanie obete, ktorá sa ešte nestihla spamätať z toho tepla. Cieľ je jasný. Dostať človeka práve do svojho obchodu, kde predávajú tie „najlepšie a najkvalitnejšie veci“.
Pod datľovými palmami staviame stan. Všade je veľmi prašno a vzduchom poletujú zrnká piesku nafúkaného z neďalekej púšte. Na horizonte sa dvíha obrys starej kasby, ktorý nemôžeme nechať len tak bez povšimnutia. Pri ceste k zrúcanine kasby sa k nám z ničoho nič pridáva malý chalan. Nie a nie sa ho zbaviť a tak ide s nami ako samozvaný sprievodca. Volá sa Muhammad a jeho otec má malý obchod priamo v Meski. Prechádzame poliami s umelým zavlažovaním, ktoré prinieslo do zdanlivo mŕtvej krajiny život vďaka vode. Zelené políčka sú miestami tak prenikavé, že pripomínajú ryžové políčka juhovýchodnej Ázie. Ľudia tu pestujú najmä zeleninu, mrkvu či kukuricu, ale v pôde je zapichnutých aj niekoľko ovocných stromov. Priamo za záhradami stoja ruiny. Dnes tu už nežije nikto a z kasby je len obrovská hŕba pôsobivého kamenia. Miestami sa kvôli nahromadeným ruinám ťažko lezie ďalej, ale vždy sa to nejako podarí. Muhammad nám ukazuje aj miesto, odkiaľ sa kedysi dávno nad oázou dvíhal hlas muezzína. Hĺbku studne demonštruje veľkým kameňom pusteným do prázdna. Až o pár sekúnd počuť ako kameň prerazil vodnú hladinu. Na konci za kasbou je vyhliadka na celú oázu. Celá rovina je vyplnená korunami palmových stromov, ktoré splývajú do jednej zelenej masy. Odrazu sa ich kráľovstvo končí a krajinu pohlcuje piesok a kamene. Neskutočné čo dokáže „obyčajná“ voda. Ruinami sa vraciame späť. V kempe nás Muhammad vedie do obchodíku svojho otca. Síce sa nám moc nechce, no nakoniec ideme. Sadáme si dozadu na malé stoličky potiahnuté kobercom. Muhammad o chvíľku prináša kanvicu s mätovým čajom a štyri poháre. Kecáme, pozeráme fotky a popritom ešte vyberáme pár pohľadníc. Pokecali sme si a odrazu je vonku šero padajúce z neba. Dlho do noci sedíme vonku pod palmami medzi ktoré sa snažia predrať nádherné hviezdy. Tu mimo civilizácie ich nemá čo zabiť a tak sa nádherné predvádzajú. Krajina je natoľko vyhriata, že ani po ôsmej hodine nepadá ručička teplomera pod 30 stupňov.
Silueta kasby nad krajinou
Vyprahnutou krajinou
Zrúcanina kasby v Meski
Pôsobivá kasba nad oázou v Meski
Palmová oáza
Západ slnka osvetľuje ruiny kasby
Malý sprievodca Muhammad žije v Meski
Vstupná brána do starej pevnosti
