Starobylá Jaffa – Blízky Východ

Stojac na piesočnatej pláži izraelského Tel Avivu človek nemôže prehliadnuť pahorok vyrastajúci zo Stredozemného mora ozdobený vysokou, štíhlou zvonicou kostola sv.Petra. Dnes pôsobí Jaffa ako jedno z mnohých tel avivských predmestí, ale v skutočnosti tu stála tisíce rokov predtým, než niekto vôbec vyslovil meno či len pomyslel na Tel Aviv. Kým v uliciach moderného mesta vládne ruch, autá či zabávajúca sa mládež, tu v Jaffe sa kamennými uličkami spájajúcimi prístav s mestom odráža od stien len podmanivé ticho.

Práve starobylé uličky mesta sú pastvou pre oko. Klesajú a stúpajú svahom, pretínajú ich schody a obchodíky s tmavomodrými okenicami a dverami. Nenápadne pôsobí aj malá kaplnka ukrytá v starom meste. Len pár jednoduchých lavíc, oltár, obrázok svätca a poltucet dohorievajúcich sviečok, ktorých plamienok onedlho zhasne. Vysoké steny vrhajú do ulíc tieň a preto je tu aj v sparných letných dňoch príjemne. Kedysi patrila Jaffa medzi veľmi významné a prosperujúce mestá. Dnešná pomalá, až lenivá atmosféra starého mesta to len zďaleka pripomenie. V čase, keď bolo na mieste dnešného Tel Avivu len opustená krajina a more obmývajúce pobrežie, v Jaffe stál prístav, ktorý bol najväčším obchodným centrom celej oblasti. Veď dokonca samotný kráľ Šalamún si sem nechal prinášať z Libanonu cédrové drevo na stavbu slávneho jeruzalemského chrámu. Aj v neskorších židovských dejinách zohral veľkú úlohu, keďže sem prichádzali lode s novými židovskými osadníkmi. Tí postupne zaplavovali nielen Jaffu, ale aj celé okolie a to sa samozrejme nepáčilo miestnym Arabom. V roku 1921 vypukli nepokoje, ktoré sa tiahli až do roku 1948, kedy bol vyhlásený nový židovský štát. Až vtedy mesto opustila arabská väčšina a do dnešných dní na to niektorí trpko spomínajú. V prístave sa dnes na pokojnom mori pohupuje len niekoľko lodí alebo drevených člnov a na horizonte sa medzi vlnami mihne pár plachetníc. Časy najväčšej slávy v Jaffe už dávno pominuli. Od betónového móla sa tiahne niekoľko malých i väčších skál. Najväčšia z nich nesie meno Andrómedy, pretože sa verí, že práve tu bola prikovaná, ale pred hroziacim nebezpečenstvom ju zachránil statočný Perzeus na okrídlenom koni. Môže sa zdať, že celé staré mesto je popretkávané príbehmi či legendami a to ešte zďaleka nie je všetko. Socha Jonáša s veľrybou hovorí, že práve odtiaľto vyplával námorník Jonáš na more. Ako, alebo lepšie povedané, kde skončil už každý dobre vieme. Túlam sa kamennými uličkami a niektoré obchodíky pripomínajú umelecké galérie. Niekoľko umelcov tu v tichu našlo svoje útočisko a predávajú svoje obrazy, náhrdelníky, bižutériu alebo dokonca aj kozmetické prípravky z liečivého bahna z Mŕtveho mora.

Takmer na konci bludiska uličiek schádzam po schodoch až na miniatúrne nádvorie. V zrekonštruovanom dome za železnými vrátami sa svojho času zastavil svätý Peter a nejaký čas strávil u Šimona Garbiara. Pod kamennou tabuľkou s arabskou kaligrafiou je čierny nápis v angličtine aj nemčine, aby zatúlaní turisti vedeli kde sa ocitli. Moslimovia premenili toto miesto v roku 1730 na mešitu a dodnes stojí nad domom maličký hlinený minaret. Svojim výzorom by skôr zapadol niekde v saharskej Afrike ako tu, ale aspoň pôsobí exoticky. Už len pár krokov a rozprestrie sa námestie. Ak si odmyslíme staré krivolaké uličky, tak ono je pomyselným centrom starej Jaffy. Postavička s čiernym klobúkom ukazuje smerom ku kostolu. Nielen že pripomína „veľkého“ Napoleona Bonaparteho, ona ním dokonca je. Aj jeden z najslávnejších Francúzov sa v Jaffe zastavil. Dnes je jeho postavička azda najvhodnejším objektom na turistickú fotku. Veď kde sa človek len tak na ulici odfotí s Napolenom? Po oboch stranách vyrastajú vysoké palmy, ale vyššie ako ich koruny siaha štíhla veža kostola sv.Petra. Kostol vyrástol na ruinách stredovekej Citadely, kde pobývala aj spomínaná francúzska návšteva. Dnes dotvára neodmysliteľný kolorit mesta. Hneď vedľa sa ľudia usadia do príjemnej reštaurácie, kde rozvoniavajú grilované ryby. S výhľadom na nekonečné more a Andromédinu skalu musia chutiť lepšie ako kdekoľvek inde. Oproti v parku sa rozložilo na tráve niekoľko rodín a priamo pod šírym nebom sa pustili do prípravy vlastného pikniku. Chuť opekaného kebabu dokresľuje celú atmosféru a spomedzi stromov sa ozýva detský krik a smiech. Práve park v samom srdci starej Jaffy je miestom spoločenských stretnutí a miestom oddychu. Vďaka zvlnenému terénu ponúka krásny panoramatický pohľad na pobrežný Tel Aviv. Stredozemné more má jemne modrú až tyrkysovú farbu a len pár desiatok metrov od pláže vyrastajú vysoké, moderné hotely pre stovky turistov. Za pomyselným rohom sa ľudia idú prejsť po zaujímavom drevenom moste. Lemuje ho všetkých dvanásť znamení zverokruhu a každý si má nájsť to svoje. Položí na neho ruku a niečo si zaželá. Určite sa mu to časom splní, veď predsa stojí na moste splnených želaní. Vyšúchané znamenia od ľudských rúk dávajú tušiť, že sa tu už vystriedal nejeden príbeh. Pod vŕškom stoja ukryté ruiny starovekých civilizácii. Svoje stopy premenené na nesmrteľný kameň tu zanechali dokonca slávni Egypťania. Staré príbehy hovoria o tom ako sa sem dostali egyptskí vojaci schovaní v nádobách a keď ich miestni obyvatelia otvorili, vyskákali von a ovládli vtedajšie mesto. Ktorýmkoľvek smerom sa človek v Jaffe vyberie vždy sa ocitne v jednom z mnohých príbehov. V dolnom meste narozdiel od horného už vládne typický ruch. Podniky, reštaurácie, obchody, malé predajne, kaviarne a ľudia motajúci sa sem a tam. Akoby to ani nebolo jedno mesto. Okolo hodinovej veže, ktorá nesmie chýbať takmer v žiadnom väčšom blízkovýchodnom meste obiehajú autá a a miznú za zákrutou. Ak je len jedna vec, ktorá dolnú, modernú Jaffu preslávila tak ňou bude určite známy blší trh. Podvečer zaplaví jednu z ulíc a každý kto príde neveriacky krúti hlavou, že tam musia mať naozaj všetko na svete. Na začiatku sa návštevníkovi nezdá, že sa tu dá stráviť tak veľa času. V tom má Jaffa nesmiernu výhodu.

Dom Šimona Garbiara, kde sa zastavil aj sv.Peter