(hlavne postavy Johnny a Kutchi)
J: „Pretoze cakat na osvietenie v detskej izbe je take nudne. Zavisi nas osud od nasej vole? Oholit si hlavu a ist do Jeruzalemu. Ocakavania? Mikrogramy alkoholu v krvi, zrniecka bieleho piesku vsade inde. Tel Avivska horuca plaz zije prave tak, ako istanbulske letisko hybernuje pocas nekonecne kratkej noci.“
K: Práve som si uvedomil, že by som možno leto strávil v Nitre na kúpalisku. Lietadlo sa pohlo, prestavil som si čas o hodinu dopredu. Opäť som v tom, další rok, iný smer, podobné napätie. Ako lietadlo roluje pomaly k dráhe, vystúpiť už sa nedá.
Lietadlo vyhralo boj s gravitáciou a poslalo nás na výlet za hranice kresťanského sveta. Aké sú naše aktuálne pocity? Máme hlad. Ja osobne by som si dal radšej doma pivo a zapol večer pred spaním seriál. Klasické pocity na začiatku každej cesty. Obavy striedajú vzrušenie a len ťažko vieme odhadnúť, ako to celé dopadne. Nemáme žiaden presný plán, žiadneho delegáta z cestovky, ktorý by nás čakal na mieste, žiadne istoty. Len spiatočnú letenku a približný cieľ cesty.
Pôvodný nápad vybrať sa do Svätej zeme vznikol pred viac ako pol rokom. Boli sme dvaja zúfalí, ktorí nevedia čo so životom a so silnou potrebou vypadnúť niekam ďaleko. Johnny zmienil, že by to chcelo púť do Santiago de Compostela, niečo na štýl veľkej, život meniacej cesty, akú absolvoval aj Coelho.
Na to som Johnnymu navrhol, že ak púť, tak jediná, do Jeruzalema. Vznikol nápad.
V našich blaznivých hlavách sme si vytvorili predstavu o púti po súši až do Svätej zeme.
Naša pôvodná trasa mala byť Bratislava – Budapešť – Belehrad – Sofia – Istanbul – Ankara – Aleppo – Damask – Amman – Aqaba – Jeruzalem – Káhira. Všetko stopom a s tým, že cieľom samotným by bola už cesta a snažili by sme sa vidieť všetko, čo by sa nám popri ceste naskytne.
Pred problém nás dostala súčasná politická situácia v Sýrii, ktorá nepriala nášmu plánu. Severná hranica je bojová zóna, diaľnica vedie okolo Homsu, južná hranica je neistá. Keďže sa nedá prejsť ani cez Irak, neexistuje tým pádom žiadna iná cesta po zemi. Z Cypru nepremávaju výletné lode do Izraela a čakať na ochotného kapitána nákladnej lode, ktorý by nás zobral do Haify, by sme mohli kľudne aj niekoľko týždňov.
Na základe toho sme sa rozhodli, že urobíme aspoň to, čo sa bude dať. Tak teraz hnijeme vo vlastnom pote na Ataturkovom letisku v Istanbule, kde čakáme na ranný let do Tel Avivu. Sýriu sme museli obísť, Balkán a Turecko prestopujeme snáď v budúcnosti. Teraz si dáme potulky cez Svätú zem, Zajordánsko a Egypt. I keď sme si veľmi chceli dať s Lukášom fľašu whisky v Damasku, nebudeme radšej riskovať, že náš výlet skončí niekde na pol ceste nikam. Fakt ma mrzí, že sa nestelíme s výhľadom na Damask, ale aj my máme svoje limity. Navyše Sýria je teraz viac menej len smutná spomienka a fantóm toho, čím bola pred pár rokmi.
Spíme zlomení na lavičke na letisku. Spanie je silné slovo, skôr len zaspavame a občas sa strhavame opäť do bdelosti. Nápad sme prevzali od desiatky Indov, ktorí si roztiahli na zemi noviny od Turkish Airlines a ako sardinky naskladani spokojne oddychujú.
Vnímame zvuk preklapajucej sa svetelnej reklamy umiestnenej za našimi hlavami, cvak, chvila ticha a dalsi cvak. lezie to na palicu. Zaspavame, ale po chvíli nás budí zvuk vysavaca, nad nami stojí tetula a behá s vysavacom okolo nás po dlážke. Zakaždým narazí vysavacom do lavice. Zlatá. Polámaní, nevyspatí nastupujeme ráno na let do Tel Avivu. Indovia spia v hale aj naďalej.
View Stopárov sprievodca po Arábii in a larger map
