Stopy umajjovských kalifov v libanonskej krajine

Aj napriek tomu, že je Libanon štvornásobne menšou krajinou než Slovensko, skrýva v sebe kopec zaujímavostí. Nie je typickou moslimskou krajinou Blízkeho Východu a to aj preto, že sa tu dlhé roky miešal francúzsky vplyv s domácim arabským a ich splynutím vznikol Libanon. Aj domáci Vám skôr povedia, že sú Libanončania a nie Arabi. Len pár kilometrov od hraníc so Sýriou leží zaujímavé miesto Aanjar, ktoré si pod svoje krídla vzalo aj samotné UNESCO. Jeho význam dokazuje najmä fakt, že prví arabskí vládcovia Umajjovci, ktorí ovládali moslimský svet z neďalekého Damašku tu mali jeden zo svojich palácov. Okrem tejto stopy už v celom Libanone nenájdeme po prvých kalifov žiadne iné.

Človek prichádzajúci k Aanjaru z hlavného mesta krajiny Bejrútu, ostane očarený tým čo táto malá, no krásna krajina ponúkne. Nad Bejrútom stúpajú kopce a za nimi sa v pravidelných intervaloch vlnia pahorky posiate viničom, ktoré pozvoľna schádzajú do širokého údolia Bikaá. Práve tu v malých mestečkách údolia vzniká známe libanonské víno. Nie je problém sa zastaviť v jednom z mnohých obchodov či dokonca priamo vo vinárni a absolvovať prehliadku spojenú s neodmysliteľnou ochutnávkou. Údolie Bikaá si dlho držala povesť nebezpečnej oblasti, ale tieto časy ako aj ničivá občianska vojna už pominuli. Aanjar rovnako ako mnohé ďalšie mestá leží v zvlnenej krajine, no tu stojí na kopci nad mestom arménsky kláštor. Vždy keď ho zbadám viem, že už ostáva pred nami len pár posledných kilometrov. Názvy ulíc sú okrem latinky a arabčiny písané aj v arménčine. Arménsky kostol či arménske písmo navodzujú atmosféru, že sme nachvíľku opustili Blízky Východ a dostali sa na južný Kaukaz, ale nie je to úplne tak. Obyvateľstvo Aanjaru je z veľkej časti arménske. V dvadsiatich rokoch 20.storočia prebiehali na východe Turecka nepokoje medzi Turkami a Arménmi. Mnohí nemali iné východisko ako utiecť a začali si hľadať nový domov v bejrútskych štvrtiach. Niektorí z nich sa usadili tu v libanonsko-sýrskom pohraničí a ostali tu žiť dodnes. Po celý rok tu žije okolo 2500 ľudí, no v letných mesiacoch prichádzajú rodiny z Arménska navštíviť svojich príbuzných, známych a populácia mesta sa vtedy zdvojnásobí. Ulice Aanjaru nežijú orientálnym chaosom, hlukom, trúbením áut, práve naopak. Za mestom sa z ihličnatých lesov tiahne pokoj a snaží sa udržať aj v meste. Takto má v ospalej atmosfére človek pocit, že sa tu čas veľmi pomaly vlečie.

Staré umajjovské mesto, ktoré začalo vznikať necelé storočie po tom ako islam ovládol celú oblasť nechal vybudovať šiesty umajjovský kalif Al-Walíd ibn Abd Al-Malik po tom ako v roku 705 zasadol na trón. Síce vládol obrovskej ríši siahajúcej od vĺn Atlantiku až po brehy Indického oceánu len desať rokov, zanechal po sebe bohaté historické dedičstvo. Vtedy sa ešte Aanjar volal Gerrha a bol živým obchodným centrom spájajúce všetky okolité mestá. Za kamennou hradbou sa rozlievajú ruiny mestá končiace presne na mieste, kde začína pozvoľna stúpať svah a rastú borovicové háje. Objav starej Gerrhy zariadila viac-menej náhoda, pretože archeológovia verili, že sa tu kedysi rozprestieralo staroveké mesto Kalchis. Namiesto neho však odkryli významnú skladačku rannej islamskej histórie. Hoci stojím na prašnej ulici mesta a po oboch stranách sa dvíhajú stĺpy poprepájané oblúkmi nemôžem sa ubrániť pocitu, že som v starobylom rímskom meste. Dokonca ma napadnú svetoznáme Pompeje, ale Aanjaru chýbajú nádherné fresky, mozaiky či pohanské chrámy. Len ten pocit stále ostáva. Moslimskí architekti pri stavbe nového mesta uplatnili poznatky z antického staviteľstva a práve to vtislo Aanjaru výraznú pečať. Za oblúkmi a stĺpmi, alebo ich nízkymi torzami kedysi ležali desiatky, ba až stovky malých obchodov. Ich vstup bol do ulice a tak každý kto sem zavítal videl čo ponúkajú a mohol sa rozhodnúť kam vstúpi. Hlavice stĺpov sú veľmi pekne prepracované. Raz pripomínajú staroveké Grécko, inokedy Rím a sem tam pre zmenu Byzantskú ríšu. Ruiny zabudnutých miest boli vždy vďačným zdrojom kameňa pre nové civilizácie. Hlavné cesty sa križujú niekoľko sto metrov od vstupnej brány. Miesto, kde sa preťali sa volá tetrapylon pomenované podľa štyroch piedestálov ozdobených stĺpmi. Jednak slúžili ako monument, ktorý ukazoval na bohatstvo obyvateľov a tiež ľudia vedeli, kde sa nachádza pomyselné centrum mesta. Niečo podobné nájdeme aj v sýrskej Palmýre, jordánskom Jerashi, ale aj na mnohých iných miestach, kde svoje stopy zanechali Rimania. Celá pravá strana mesta patrila obchodníkom a v niektorých rozbitých domoch môžeme ešte nájsť kúsky kamenných kolies na mletie múky alebo to čo zostalo z lisov na olivový olej. Každému udrú do očí zaujímavé fasády zostavené z horizontálnych línii. Kamenné kvádre tvoria základ stavby a nad nimi je pás škridlíc vyplnený zmesou kameňa a hliny, aby upevnili škridlice. Nad nimi opäť kamene a takto sa striedajú až po strechu. Oblasť v ktorej leží Aanjar v minulosti niekoľkokrát zasiahlo zemetrasenie a preto sa jeho stavitelia rozhodli použiť tento typ architektúry, aby ostali stavby dlhšie na svojom mieste. Práve tieto vrstvy medzi kamennými blokmi slúžili na tlmenie prípadných otrasov. Za obchodmi sa rozbieha štvrť plná ľudských príbytkov. Dnes by sme ju nazvali sídliskom, no vtedy bola takmer na nerozoznanie od obchodnej časti. Nad ostatné ruiny sa dvíha Umajjovský palác. Mal dve poschodia a hoci dnes už nemá strechu, ktorá by ukázala ako vysoko sa týčil nad mestom, jeho ruiny sú impozantné. Vchádzam na nádvorie plné udupaného prachu a sledujem fasádu paláca ozdobenú niekoľkými oblúkmi. Aj tieto prvky prebrali stavitelia od Rimanov a neskôr Byzancie. Vždy ich však doplnili o svoje poznatky a preto je Umajjovský palác nádherným splynutím troch veľkých ríš, ktoré kedysi ovládali priestor Blízkeho Východu. Za otvoreným vstupom sa postupne odkryje vnútro paláca. Žiadne bohatstvo, žiadne úklony pred panovníkom, nikto, len holé kamenné steny a nemé hlavice stĺpov. Každá ríša raz skončí, no jej monumenty pretrvávajú. Na konci pomyselnej miestnosti je apsida. Tam kedysi sedával kalif podľa umajjovského protokolu. Medzi ním a ostatnými stál neprekonateľný múr v podobne jemného závesu. Kto prichádzal za kalifom, nesmel sa s ním rozprávať tvárou v tvár. K palácu patril aj park plný voňavých stromov. Ich kmene jeden vedľa druhého kráčajú až k hradbám mesta. Len tak sa túlam chodníčkami, ktoré tu vznikli za posledné roky a natrafil som na obrovskú cisternu zapustenú do zeme. Aanjar bol pripravený aj na najhoršie a vďaka veľkým zásobám vody a jedla by dokázali jeho obyvatelia prežiť. K palácovému komplexu patril aj malý palác a miesto, kde žil toľkými príbehmi opradený hárem. Za ďalším, riedkym lesíkom, kde sa pod stromami povaľujú spadnuté šišky stoja kúpele. Aj dnes ešte pekne vidno miestnosť, kde sa človek kúpal v teplej či horúcej vode, pretože pod podlahou sa ukrýval dômyselný systém vyhrievania. Kúpele nesmeli chýbať v žiadnom meste a tento zvyk zostal dodnes. Každé arabské mesto na Blízkom Východe má svoj hammam, ktorý je nielen chrámom očisty tela, ale aj miestom spoločenských stretnutí. Aanjar je veľmi zaujímavé a príjemne miesto. Aj slnečné lúče tu hrejú akosi menej a nespália človeka na uhoľ. Žeby to bolo jeho zvlneným prostredím plným stromov? Vonku pred areálom ma ešte chlapík v obchode prehovára ku kúpe libanonského vína a malý pohárik na ochutnanie z viníc z neďalekej Ksary je chutnou bodkou za návštevou tejto pamiatky kultúrneho svetového dedičstva.

Hlavná ulica Aanjaru