Keď dnes sledujeme média, často sa zamýšľame, prečo je celý región Blízkeho východu v konštantnom politickom vrení. Mnoho z nás ani len netuší, že jeden z dôvodov sa skrýva v udalostiach presne spred sto rokov.
Hranice blízkovýchodných krajín začali rysovať počas Prvej svetovej vojny brit Mark Sykes a Francúz Francois Picot. Títo dvaja diplomati rozdelili jeden z najbúrlivejších regiónov medzi nové štátne celky a zároveň tak neprirodzene rozdelili viaceré etnické a náboženské komunity.
Sykes-Picotova dohoda , ktorá dostala názov podľa autorov, bola podpísná Francúzskom a Britániou 16. mája 1916. Ešte storočie od jej podpisu vplýva na vývoj viacerých krajín. Arabi jej pripisujú vinu za okupáciu Palestíny, ale aj vinu za vznik Islamského štátu.
Úpadok Osmanskej ríše
Osmanská ríša, ktorá pretrvala od roku 1516 do roku 1924, začala v posledných dekádach svojej existencie strácať dôležité územia. Úpadok v ríši využili rozrastajúce sa európske koloniálne mocnosti. Francúzsko prevzalo kontrolu nad Alžírskom (1830) a Tuniskom (1881), Taliansko obsadilo Líbyu (1911), Británia upevnila svoju moc nad Adenom (1939), Ománom (1861), územiami Perzského zálivu (1820) a Kuvajtom (1899).
Egypt bol pod nadvládou osmanského správcu Muhammada Aliho, ktorý krajinu spravoval nezávisle od centra ríše. Jeho syn neskôr vládu prevzal a udržal si ju až do roku 1882, kedy obsadili Egypt Briti. Sudán sa dostal pod britskú správu v roku 1899.
Osmani si aj naďalej udržali svoju moc vo významných mestských centrách v Levante a v Iraku. V Damasku, Aleppe, Raqqe, Basre a Bagdade.
Keď v roku 1914 vypukla Prvá svetová vojna, oslabená Osmanská ríša sa pridala na stranu Nemecka a Rakúsko-uhorska proti Francúzsku a Británii. Toto rozhodnutie malo za následok spustenie transformácie Blízkeho východu.
Strany a záujmy
Vojna ešte nebola rozhodnutá a už Francúzi, Rusi, Briti a Taliani poverili skupinu diplomatov, aby viedli vzájomné rokovania o prerozdelení území Osmanskej ríše, ktorá sa v tej dobe kvôli stagnácii a vnútornému rozkladu nazývala “Chorým mužom”.
Od novembra 1915 do mája 1916 prebehli medzi krajinami tajné rokovania, počas ktorých si ministerstvá zahraničných vecí vymenili viacero oficiálnych listov. Vedúcu úlohu v celom procese mali Briti. Tí boli súčasne v kontaktne s emírom Mekky Hussejnom bin Alim. Bin Ali pripravoval povstanie proti Osmanskej ríši a vytvorenie samostatného arabského kráľovstva. Aby ho britské vedenie získalo v boji proti Osmanom na svoju stranu, prisľúbilo mu podporu pri formovaní nového arabského štátu.
Napriek tomu 16. mája 1916 v tajnosti podpísali Sykes a Picot dohodu. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Sazonov ju následne odobril.
Obsah zmluvy
Podľa dohody vznikalo na Blízkom východe päť oblastí vplyvu.
- Prvá siahala južne od Bagdadu, zahŕňala Kuvajt a končila na pobreží Perzského zálivu. Bola pod správou Britov.
- Druhá začínala na severe Iraku, obsiahla územie Jordánska, Negevskú púšť a končila na hranici Sinaju. Dostala sa rovnako pod správu Británie.
- Tretia začínala na juhu Libanonu a pokračovala popri pobreží až do centrálnej Anatólie. Zahŕňala Damask, Aleppo a provinciu Iskanderun. Spravovali ju Francúzi.
- Štvrtá, pod správou Francúzska, pokrývala priestor Sýrskej púšte.
- Piata oblasť vznikla na území Jeruzalemského sandžaku, na severe historického územia Palestíny. Kvôli jej náboženskému významu mala zostať pod medzinárodnou správou. Briti však prevzali kontrolu nad Akkom a Haifou.
Rusom pripadol vplyv v oblasti Istanbulu, Bosporu, Dardanel a na východe Anatólie v blízkosti cárskych hraníc. Gréci získali právo na kontrolu nad západným pobrežím Turecka, Taliani nad juhozápadným.
Odhalenie
Dohoda medzi mocnosťami mala ostať utajená pravdepodobne až do jej realizácie. Dejinné udalosti však tento plán podkopali. V roku 1917 bol ruský cár Mikuláš II. zvrhnutý komunistickou revolúciou. Bolševici našli v cárskych archívoch kópiu Sykes-Picotovej dohody, Lev Trockij ju uverejnil koncom roka 1917 v novinách a Lenin ju nazval “dohodou koloniálnych zlodejov”. Jej odhalenie znamenalo pre Britániu a Francúzsko politický škandál.
Balfourova deklarácia
O tom, že Británia hrala už počas vojny na dve strany, svedčí aj ďalší dokument. Listom z 2. novembra 1917 od britského ministra zahraničných vecí Arthura Balfoura barónovi Rotschildovi získava sionistické hnutie oficiálnu podporu pre vytvorenie domova židovského národa v Palestíne. Deklarácia tak bola v silnom rozpore s prísľubom vytvorenia jednotného arabského štátu.
Napĺňanie deklarácie sa spustilo v roku 1920, keď sa najvyším britským komisárom pre Palestínu stal sionista Herbert Samuel.
Mandátne územia
V rokoch 1915 a 1916 Ahmed Džemal Paša, posledný osmanský vojenský líder, odsúdil viacero arabských národovcov a intelektuálov. Časť z nich nechal popraviť.
Následkom čoho začali arabskí nacionalisti požadovať odtrhnutie od Osmanskej ríše. Tieto nálady sa objavili súčasne s deklaráciou šarifa Mekky Hussejna bin Aliho, ktorý 1. júna 1916 povstal proti ríši so snahou o vytvorenie jednotného arabského štátu rozprestierajúceho sa od Aleppa v Sýrii až po Aden na juhu polostrova. Jeho zámery podporil vo svojich listoch aj britský komisár v Egypte sir Henry McMahon. K ich realizácii však kvôli Sykes-Picotovej dohode a Balfourovej deklarácii nikdy nedošlo.
Počas vojny sa Británia snažila vytlačiť Osmanov z Levanty. Výrazne im v tom pomohlo vypuknutie Arabskej revolty v roku 1916 a vojská šarifa Fajsala, tretieho a najpopulárnejšieho syna šarifa Hussejna. Fajsal viedol proti Osmanom úspešnú vojenskú kampaň a 1. októbra 1918 vstúpil do Damasku, kde zriadil prvú arabskú vládu.
Francúzi, ktorí už v tom čase ovládali Bejrút, si po vojne nárokovali územia na základe dohody s Britániou. Nerešpektovali novovytvorené Sýrske kráľovstvo a vyslali k Damasku svoje vojsko. 24. júna 1920 porazili Fajsala pri sýrskom Majsalúne. Ako kompenzáciu ponúkli briti Fajsalovi vládu nad dnešným Irakom, z ktorého sa neskôr pod jeho vedením sformovalo Iracké kráľovstvo.
V roku 1920 vytvorili Francúzi na časti obsadeného územia Libanon, ktorého hranice sa dodnes nezmenili. Okrem Libanonu vytvorili ďalšie štyri štáty – Damask, Aleppo a na sektárskom princípe Alawitský štát a štát Džabal ad-Drúz. Neskôr dôsledkom národných tlakov všetky štyri štáty spojili do Sýrskej republiky.
Na Arabskom polostrove sa prejavila rivalita medzi kráľom Hidžázu šarifom Hussejnom a emírom Nadždu Abdul Azízom al-Saudom. Konflikt sa skončil výhrou al-Sauda, exilom najstaršieho Hussejnovho syna a vznikom Saudskej Arábie v roku 1932.
Britský generál Edmund Allenby vstúpil roku 1917 do Jeruzalema a prevzal kontrolu nad Palestínou. Sľúbený domov židovského národa bol z východu podľa Balfourovej deklarácie ohraničený riekou Jordán, za ktorou sa nachádzal Emirát Transjordánsko.
Hranice po 100 rokoch
Po konci Prvej svetovej vojny nahradila Sykes-Picotovu dohodu dohoda z konferencie v San Reme. V rozmedzí pôvodnej dohody ostali hranice Libanonu, Iraku, Transjordánska a Palestíny. V roku 1939 Turecko za podpory Francúzov obsadilo časť Sýrie, provinciu Iskanderun.
S výnimkou Jemenu, Saudskej Arábie a Transjordánska si udržali Briti a Francúzi svoju koloniálnu nadvládu až do začiatku Druhej svetovej vojny v roku 1939.
Egypt a Irak získali nezávislosť v rokoch 1952 a 1958 ako následok revolúcií, ktoré zvrhli tamojšie monarchie.
Sýria a Libanon získali nezávislosť od Francúzska dva roky pred koncom vojny, v roku 1943.
Na jar 1948 sa vzdala Británia svojho mandátu nad Palestínou. Hodiny nato židovské vedenie na čele s premiérom Davidom Ben-Gurionom vyhlásilo vznik Izraela.
Rola Francúzska a Británie v regióne ešte viac oslabla po Suezskej kríze v roku 1956. V 60. a 70. rokoch sa Británia postupne stiahla z Arabského polostrova.
Od tej doby nedošlo k významnejším zmenám v usporiadaní štátnych hraníc. Výnimkou je zjednotenie Jemenu v roku 1990.
K narušeniu umelo vytvorených hraníc, ktoré kopírovali koloniálne záujmy a nerešpektovali etnické a náboženské hranice v regióne, došlo až s americkou inváziou do Iraku v roku 2003 a vypuknutím Sýrskej revolúcie v roku 2011. Obe udalosti podnietili vznik Islamského štátu. Ten v júni 2014 s plánom anulovať Sykes-Picotovu dohodu a vytvorit jednotný Islamský kalifát odstránil hraničné priechody medzi Sýriou a Irakom.
Zdroj obrázku a informácií: Aljazeera
1 Comment