„Či sa to niekomu páči, alebo nie, Assada považujeme za najvhodnejšieho prezidenta. On je lídrom našej krajiny. Poviem vám to otvorene bez toho, aby mi jeho vláda podsunula nejaké peniaze na šírenie akejsi propagandy. Tu nejde o propagandu, tu ide o moju krajinu, kde za lídra považujeme Bašára Assada! “ tvrdí moja známa z Lattakie, kde po voľbách podobne ako v Damasku vyšli masy do ulíc. Aj ona je jedna z 15 845 575 Sýrčanov s volebným právom a jedna z 10 319 723 Sýrčanov, ktorí volili či už na území alebo mimo Sýrie jeho víťaza Dr. Bašára Assada, ktorý svoju funkciu jednoznačne obhájil.
Iný výsledok snáď nečakal nikto. Ani Obamovci, ani sýrska opozícia a dovolím si tvrdiť, že ani samotní protikandidáti Hassan al-Nouri a Maher Hajjar dokopy so ziskom niečo cez 800 000 hlasov neverili v to, že by dokázali zdolať ešte stále veľmi silného a obľúbeného, mnohými až glorifikovaného Bašára Assada, ktorý odvolil vo štvrti al-Maliki aj so svojou manželkou a napokon aj získal 88,7% zo všetkých platných hlasov. Vo volebnej miestnosti stihol zapózovať okrem fotografov aj pred samotnými voličmi.
Jednalo sa o prvé prezidentské voľby v Sýrii za posledné desaťročia, kde si ľudia mohli vybrať z viacerých kandidátov, hoci na viacerých miestach ovládanými rôznymi bojovnými skupinami voliť pochopiteľne nebolo možné, čo teda vyvolalo veľké rozhorčenie medzi západnými politickými špičkami. Americká vláda prostredníctvom Marie Harf, hovorkyne ministerstva zahraničia, poslala jasný odkaz nielen Assadovi, ale aj všetkým jeho voličom, keď voľby označila ako hanbu a Assada za brutálneho diktátora a človeka odtrhnutého od reality, ktorý neplní túžby Sýrčanov po mieri a prosperite. Paranoidnú hystériu už len doplnili výhlasenia napríklad Andersa Rasmussena, generálneho tajomníka NATO a Johna Kerryho, šéfa americkej diplomacie. Obaja ostro kritizovali spôsob volieb, ktoré podľa nich nespĺňali demokratické a slobodné normy. Z ich vyhlásení vychádza zlosť a akási chuť potrestať všetkých ľudí, ktorí si dovolili v „neslobodných a nedemokratických“ voľbách voliť práve Assada. A hoci v krajinách ako Belgicko, Kanada, Egypt, Francúzsko, Nemecko, Saudská Arabia, Turecko, Emiráty alebo USA nebolo umožnené Sýrčanom voliť na ambasádach, z rôznych vyhlásení a médií počúvame stále dookola to isté: „John Kerry: Nemôžete mať voľby tam, kde milióny ľudí nemajú ako voliť…“.
Otázka znie, či pod vetou „milióny ľudí nemajú ako voliť“ rozumel Sýrčanov v Sýrii, alebo Sýrčanov v USA. Za najväčšie zlyhanie demokratických a slobodných princípov volieb teda politické špičky považujú fakt, že v regiónoch a mestách, ktoré majú pod kontrolou rôzne ozbrojené skupiny od neradikálnych až po fanatické, nebolo možné voliť. Tu prichádzajú na rad aj otázky, či dokážu pán Kerry alebo Rasmussen ešte triezvo rozmýšľať a prípadne aj navrhnúť nejaký plán možnosti volieb v lokalitách ovládanými ľuďmi, ktorí vydávajú výzvy na zavraždenie každého Sýrčana, ktorý sa zúčastní volieb. A možno ani netreba žiadny plán a najskôr by bolo férové Sýrčanom žijúcim v USA a v iných západných krajinách s ukážkovou demokraciou nezobrať volebné právo. Celkovo sú tieto diplomatické reči a hystérie okolo toho, ako ľudia v niektorých regiónoch nemohli voliť vyslovené tak, ako keby to bol práve prezident Assad a sýrska armáda, ktorá spôsobila to, že sú mnohé regióny pod totálnou kontrolou rôznych fanatických a ozbrojených skupín. Zabúda sa na to, že to v žiadnom prípade nebol Assad, ktorý im voliť nedovolil, ale práve ozbrojené skupiny, kvôli ktorým tu voliť nebolo možné. Zabúda sa na to, že v Sýrii nezlyháva demokracia – v prípade Sýrie zlyhali svetové mocnosti, ktoré od začiatku vojny pretláčali podporu každému, kto vystupoval proti Bašárovi Assadovi. Za krviprelievanie v Sýrii nenesú zodpovednosť len bojujúce strany. Najkrvavejšie ruky majú od tejto vojny konkrétne krajiny, ktoré vyzbrojovaním jednotlivých skupín a využívaním rôznych oddaných ľudí so vznešenými ideálmi o akomsi Islamskom kalifáte na Blízkom východe zruinovali a doviedli Sýriu na okraj totálneho kolapsu.
Jasný a nespochybniteľný výsledok agresívnej zahraničnej politiky USA namierenej proti sýrskej vláde pociťujú v poslednom čase čoraz viac aj susední Iračania, ktorí by ale mali byť podľa oficiálnej politickej a mediálnej línie po zvrhnutí Saddáma Hussajna už slobodní a zdemokratizovaní. Na papieri to tak môže byť – v Iraku môžete voliť, čo je teda super vec, no žiť v strachu z každodenných bombových útokov už tak super nie je. Ešte menej super sú udalosti z posledných dní. Krajina, ktorú Karl May opisuje vo svojom diele Púšťou takmer ako raj, je dnes totálnym peklom, kde výborne vyzbrojené a vycvičené teroristické komandá silnej skupiny ISIS vyháňajú vojakov irackej armády z jednotlivých miest (Mosul, Tikrít, Kirkuk, Falludža…), vraždia ľudí a hrdinsky oznamujú, že sa zastavia až v Bagdade, ktorý plánujú dobyť do niekoľkých dní. Dobytie Bagdadu je reálne vzhľadom k ich extrémne rýchlemu postupu smerom k hlavnému mestu a tiež aj zbabelosti slabej a väčšinou sunitskej irackej armády, ktorá ohlásila kolaps, skladá zbrane, uteká a ako sunitská armáda odmieta bojovať proti sunitom. Dobytie Bagdadu by mohlo de facto znamenať jednu z najtragickejších udalostí na Blízkom východe v posledných rokoch a viesť k rozdeleniu Iraku, ak samozrejme nedôjde k leteckým zákrokom záchrancu strýčka Sama, ktorý nevylučuje pomoc úbohým a vojnou morálne vyčerpaným Iračanom už vo vopred prehratom boji s fanatikmi z ISIS. Tá pomoc však mešká a zrejme bude načasovaná tak, aby ISIS stihla napáchať ešte viac zverstiev a následne mohli byť americké letecké nálety vnímané ako spasenie a záchrana. Pomoc sýrskej armáde v ich boji proti tým istým ľuďom, ktorí pochodujú na Bagdad, však neprichádza do úvahy. To, čo Sýrčania dostanú, nebude pomoc v boji proti komandám, ale veľký trest v podobe nových dodávok zbraní za to, že si ľudia dovolili zvoliť Bašára Assada na ďalších 7 rokov. A keďže nás uisťujú o tom, že zbrane neskončia v zlých rukách, človek si môže pomyslieť, že zbrane končiace v zlých rukách zrejme len tak padajú z neba, narastú v záhradách ako ovocie, alebo sa nájdu voľne odhodené na uliciach. Veď finačná podpora ISIS pochádza podľa oficiálnych verzií taktiež len od individuálnych sponzorov…
Zdroje: RT, Aljazeera a iné
