Iránsky Tabríz leží v severozápadnom cípe krajiny neďaleko tureckých, ale aj azerbajdžanských hraníc. Kedysi ho pretkávala neviditeľná niť Hodvábnej cesty, ktorou prúdil tovar zo západu na východ a zase naspäť a dnes je známy najmä pre svoj nádherný, tradičný perzský bazár rozliaty v starom meste.
Pri ceste z východného Turecka je Tabríz prvým väčším mestom v Iráne, hoci stále takmer 600 kilometrov vzdialeným od Teheránu. Mnohí tu na svojej iránskej ceste zažijú prvý nádych starej Perzie, prvý krát sa prejdú preplnenými bazármi či spoznajú milú tvár Iráncov. Akoby bolo všetko naokolo úplne nové. Mesto pretína hlavná ulica pomenovaná po Ajatolláhovi Chomejním, ktorého portrét sa mračí z ulíc aj budov. Kult jeho osobnosti je tu skutočne neprehliadnuteľný. Tabríz má za sebou celkom zaujímavú históriu. Niektorí vedci sa domnievali, že rajské záhrady sa mali nachádzať priamo na tomto mieste, avšak nikto to nevie s určitosťou dokázať. Jedna ríša striedala druhú, avšak Tabríz stále stál a odolával dejinám. Po tom ako ho zničili Timurove vojská sa rýchlo postavil opäť na nohy a za vlády panovníka Džahána Šáha mesto rozkvitalo. Z hlavnej ulice sa otvorí námestie so sochou perzského básnika Širvániho Chaqániho na konci ktorého vyrástla obrovská kupola. Patrí jednej z najkrajších pamiatok Tabrízu, známej Modrej mešite. Iránci ju volajú Masdžed-e Kabud a sú na ňu patrične hrdí. Dnes už neslúži veriacim na bohoslužby, ale ako pamätník slávnej perzskej architektúry. Jej vnútro pôsobí chladne a netypicky prázdno. Steny zdobia fragmenty modrej kachličkovej výzdoby odkiaľ vzala mešita svoje meno a ozvena odráža kroky od stien, aby navodila atmosféru, že je tu veľa ľudí. Modrú mešitu postavili už v 15.storočí, avšak ničivé zemetrasenie, ktoré roztriaslo zem o 300 rokov neskôr započalo dielo skazy. Dnes našťastie stále stojí, ale veľká časť výzdoby sa navždy stratila. Vonku oddychujú ľudia sediac buď na lavičkách pod stromami, priamo na trávniku alebo medzi stĺpmi v tieni. Iránci milujú parky a záhrady, preto nevynechajú žiadnu príležitosť na piknik či obyčajné posedenie s priateľmi v príjemnom prostredí zelene.
Modrá mešita so sochou básnika Širvániho Chaqániho
Modrá mešita
Interiér Modrej mešity
Detail výzdoby v Modrej mešite
Domáci sa radi chodia prechádzať pod klenby mešity alebo posedieť v parku
Iránske ulice sú plné áut, taxíkov a motoriek. Akoby jazdil každý v meste a tak sa centrom nesie typický hluk. Ženy kráčajú sem a tam odeté v čádore, dlhých splývajúcich šatách padajúcich od hlavy až po zem. Je celý čierny a preto majú aj ulice zvláštny, tmavý odtieň. Mladé dievčatá radšej nosia kabátiky siahajúce pod zadok, ale tie sa objavujú aj v pestrejších farbách. Je zaujímavé ich sledovať ako si krásne vedia poradiť s predpismi a šatka na vlasoch im takmer každú chvíľku nebadane padá z hlavy. Ľudia tu sa usmievajú. Nielen na seba, ale aj na neznámych pocestných, ktorí sa objavili v ich meste. Toto už Európania zabudli. Z malých podnikov stúpa vôňa grilovaného kebabu, mäsa, jahňaciny, ale aj zeleniny a každú chvíľku niekto vstúpi dnu a odnáša si kus skvelo vyzerajúceho jedla. Okolo starobylej Citadely je rušno, pretože sa robotníci snažia do beztvarej hliny vliať nový život a vrátiť jej niekdajšiu slávu. Stála tu už v 13.storočí, ale zemetrasenia a ruské bombardovanie z roku 1911 ju zničili natoľko, že ak by pri nej nepísali, že ide o Citadelu, nikto by to neuhádol. Z úplne iného súdku je dom s názvom Behnam. Možno vďaka takýmto domom získali ľudia predstavu o tom, že raj sa musel nachádzať nielen v Tabríze, ale aj v Iráne. Dom postavila dynastia Zand, ktorá vládla Perzii z umeleckého Širázu a dodnes pri ňom cítiť starú Perziu, ktorá sa pomaličky, ale isto stráca z moderného sveta. Pred domom nesmie chýbať fontána osviežujúca vzduch a dnu sa vstupuje cez ohromný iván podopretý niekoľkými štíhlymi stĺpmi. Cez okná ozdobené farebnými sklíčkami sa dnu dostáva pestrofarebný lúč svetla. Sadnúť si tu, popíjať čaj, počúvať Hafézove verše a hľadieť na hviezdnu oblohu. To by bol perzský večer!
Ulicami Tabrízu
Ulicami Tabrízu
Mestská radnica
Len pár ulíc od Modrej mešity je vstup do farebného sveta tabrízskeho bazáru. Hovorí sa o ňom ako o jednom z najstarších bazárov celého Blízkeho či Stredného Východu a jeho dôležitosť podčiarklo aj UNESCO, ktoré ho v roku 2010 pridalo na svoj zoznam svetových, kultúrnych pamiatok. Na starých mapách bol jeho bazár vždy označený veľkými písmenami, pretože široko ďaleko sa nenachádzalo významnejšieho miesta, kde mohli obchodníci dlhé dni predávať a nakupovať. Bazárové uličky sú krivolaké, strácajú sa, znovu sa nájdu, raz sú široké, raz úzke a nad hlavami nakupujúcich vyrástli pekne zdobené stropy a kupoly. Každý kto sa raz túlal orientálnym bazárom na neho bude navždy spomínať. Spočiatku sa vozíky a pulty obchodov prehýbajú pod ovocím a zeleninou. Granátové jablká patria k Iránu a tu ich predávajú snáď niekoľko druhov. „Ochutnaj“ nabáda predavač a krvavočervené zrnká z jablka chutia tak fantasticky, že málokto odmietne a nekúpi. Možno sú z rajských záhrad, kto vie. Chlapci o pár krokov ďalej predávajú vlašské, ale aj iné orechy. Sedia, zvolávajú, vychvaľujú svoj tovar a bavia sa. Nikto nikoho nenúti ísť do obchodu, kupovať veci o ktoré nemá záujem, pretože vedia, že človek k ním príde sám. Ľudia sa usmievajú a sú mimoriadne milí. Radi sa fotia a ešte radšej sa pozerajú na fotky, ktoré sa objavia na displeji fotoaparátu. Ďalšie časti bazáru sú plne perzských kobercov, látok, oblečenia, čiernych aj farebných šatiek, batohov, kabeliek, tašiek, no akonáhle sa človek dostane za roh sortiment sa zase zmení a vzduch nasiakne ťažkým parfumom. Medzi obchodíkmi sa ukrýva aj niekoľko svätýň či mešít. Najväčšou z nich je Piatková mešita Jameh s dvojicou vysokých, zvláštnych minaretov a rozľahlým nádvorím plným ticha. Neďaleko voňajú obrovské vrecia naplnené koreninami a čajom. Kedysi takéto vrecia putovali v karavánach dlhé týždne, aby sa sem dostali, no atmosféra miesta tu zostala aj po toľkých stáročiach. Snáď nikdy nevymizne z bazáru, pretože bazár perzského mesta predstavuje nielen srdce, ale aj dušu bez ktorej by mesto pozvoľna zaniklo.
Nákup na tabrízskom bazáre
Bazár je plný ovocia, zeleniny, orieškov či pistácii
Bazárovými uličkami
Priatelia z bazáru
Datle k Iránu neodmysliteľne patria
Bazárovými uličkami
V Iráne dodnes platí ono staré známe „Hosť do domu, Boh do domu“ a tak sme sa ocitli v iránskej domácnosti. Pozvanie na obed prišlo nečakane, o to viac potešilo. Samira so svojou matkou bývajú na okraji Tabrízu v novopostavenej štvrti plnej vysokých moderných panelákov. Hneď prvý nádych orientálnej vône po otvorení dverí prezrádza, že obed bude skvelý, nech je to hocičo. Na zemi je prestretý biely obrus a to znamená, že sa hodovanie môže začať. Samira s matkou sú kresťanky a hoci je v Iráne najsilnejším náboženstvom islam, početná komunita kresťanov tu stále žije roztrúsená po mestách. Doma odhadzujú šatku z vlasov a dokonca na poličke stoja aj fľaše s alkoholom. „Kresťania môžu piť alkohol v Iráne, ale nesmú byť na ulici či na verejnosti“ dozvieme sa. Na obed sa dnes podáva ghormeh sabzi. Nič nehovoriaci názov dostáva na tanieri konkrétne tvary. Pečené kura je obložené duseným špenátom s orieškami a k tomu všetkému je veľká kopa ryže so šafranom. Pre chuť sú v špenáte pridané polovičky malých citrónov v šupke. Obed zakončujeme krvavočervenými granátovými jablkami a sladkým hroznom. Sadneme si a pri pohárikoch čaju sa ešte dlho zhovárame. Iránska pohostinnosť sa ukázala v celej svojej kráse.
Ghormeh sabzi
