Tell el-Retábí – slovenskí egyptológovia v Egypte

Egypt sa v poslednej dobe v médiách objavuje oveľa viac v súvislosti s politickou situáciou ako s novými archeologickými objavmi. Problémy krajiny sa dotýkajú všetkých oblastí života. Ochrana egyptských pamiatok a archeologické výskumy v krajine nemajú z diania výnimku. Rabovanie a iné nelegálne aktivity spôsobili doteraz značné škody, či už vo viacerých múzeách, alebo na lokalitách, na ktorých pracujú egyptské i zahraničné misie. Kvôli bezpečnostnej situácii a neistote mnohé tímy museli v roku 2011 zrušiť alebo obmedziť svoje projekty. Ohrozený bol aj výskum poľských a slovenských archeológov na lokalite Tell el-Retábí, ktorí povolenie dostali až koncom augusta 2011. Teda len niekoľko týždňov pred plánovanou, v poradí už piatou a ako sa ukázalo, doteraz aj najúspešnejšou sezónou!

Napriek tomu, že sa jedná vôbec o prvý výskum v tejto krajine, na ktorom sa priamo partnersky podieľa slovenská inštitúcia už od roku 2007, na verejnosti je len veľmi málo známy. Slovenskú stranu v projekte zastupuje Nadácia Aigyptos (www.aigyptos.sk). Spolupráca Dr. Jozefa Hudeca s poľským egyptológom Dr. Slawomirom Rzepkom z Varšavskej univerzity, za logistickej podpory Poľského centra stredomorskej archeológie v Káhire, vyvrcholila v zorganizovaní spoločného výskumu v Egypte. Na výskume sa zúčastňujú aj ďalší egyptológovia, špecialisti na keramiku, archeobotaniku alebo povrchový prieskum a študenti egyptológie alebo archeológie.

 

Tell el-Retábí sa nachádza vo výbežku východnej delty Nílu (cca. 100 km od Káhiry). Čo do pozornosti turistov a cestovateľov značne zaostáva za Káhirou či Luxorom. Na Retábí síce nenájdete pyramídy ani monumentálne chrámy, napriek tomu ale toto miesto zohrávalo v egyptských dejinách veľmi dôležitú úlohu. Medzi archeológmi je zaraďované medzi najvýznamnejšie lokality oblasti. Práve tu sa totiž stretáva Egypt s Áziou, tadiaľto viedli cesty, ktoré spájali údolie Nílu so Sinajom a so sýrsko-palestínskou oblasťou. Garantovali tak bohatú obchodnú, kultúrnu i etnickú výmenu od včasného preddynastického (5. tisícročie pr. Kr.) až do ptolemaiovského obdobia (3. stor. pr. Kr.).

Jedna z hlavných trás prechádzala cez Wádí Tumilát – údolie, spájajúce súčasné mestá Zagazig a Ismailíu, ležiacu na pobreží Suezského kanála, v oblasti tzv. Horkých jazier.

Kontakty medzi Egyptom a blízkovýchodnou Áziou boli intenzívne aj počas Strednej ríše (cca 2000 – 1650 pr. Kr.). Po viacerých úspešných ázijských ťaženiach egyptských panovníkov sa sýrsko-palestínske kniežatá stali vazalmi faraónov a miestne obyvateľstvo postupne prichádzalo do Egypta a usádzalo sa v delte. Vo vtedajších starovekých príbehoch o Sinuhetovi, alebo Nefertim sú zmienené tzv. Vládcove múry – súbor pevností, postavených najneskôr za Amenemheta I. (12. dynastia). Mali chrániť krajinu pred vpádmi Ázijcov, avšak vplyv ázijského obyvateľstva stále silnel a vyvrcholil v Druhom prechodnom období. Moc cudzej elity, tzv. Hyksósov, zosilnela natoľko, že sa im podarilo ovládnuť nielen východnú deltu, s významným strediskom v Tell el-Dab’e (Avaris), ale takmer celý Egypt. Aj neskôr, počas Novej ríše (1550 – 1069 pr. Kr.) a v Treťom prechodnom období (1069 – 664 pr. Kr.), boli vo východnej delte postupne zakladané sídelné mestá egyptských faraónov, ako napr. Piramesse či Tanis. Snáď už od 18. dynastie a najneskôr za Nekóna II., viedol cez Wádí Tumilát vodný kanál, spájajúci Pelusijské rameno, najvýchodnejšie rameno nílskej delty, s Červeným morom.

 

Povestná Napoleonova výprava do Egypta a následné Champollionove rozlúštenie hieroglyfov vzbudili záujem Európy o dejiny a monumenty starovekého Egypta. Súčasťou rastúceho historického záujmu bola aj oblasť Wádí Tumilát, predovšetkým z dvoch dôvodov. Jeden sa viaže k biblickému bádaniu. To sem kladie dôležité udalosti a miesta pobytu Izraelitov, zmieňované v knihách Genesis a Exodus. Náleziská ako Tell el-Maschúta, alebo práve Retábí sa bádatelia snažia spájať s biblickými mestami Pithom, Ramses a Soukoth. Ďalším dôvodom bol prieskum antických kanálov, ktoré tadiaľto mali prechádzať a spájať deltu s Červeným morom. Z ekonomických dôvodov sa nad možnosťou ich obnovenia zamýšľal už Napoleon.

 

Tell el-Retábí má netypický charakter opevneného sídliska. To viedlo E. Navilla dokonca k jej nesprávnemu stotožneniu s rímskym táborom. Za prvý neschématický plán vďačíme “otcovi britskej egyptológie” W.M. Flindersovi Petriemu, známemu napr. aj prácami na lokalitách Kahun, Tell el-Amarna alebo Abydos. Počas jeho výskumu v roku 1906 sa objavilo aj viacero pevnostných múrov a ďalších zvyškov architektúr. Ďalších asi 70 rokov sa na lokalite uskutočňovali skôr prieskumy alebo iba krátke nesystematické záchranné výskumy. V tridsiatych rokoch tu vykonával prieskum nemecký tím, od roku 1977 skupina amerických archeológov pod vedením prof. Hansa Goedickeho. V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bola lokalita súčasťou projektu prieskumu zameraného na vývoj osídlenia vo Wádí Tumilát. Či sa už pri archeologických aktivitách jednalo o povrchový prieskum a zber, o hĺbkovú sondáž alebo o dokumentáciu profilov, ktoré vznikli pri moderných zásahoch (ako napr. vybudovanie vodovodného potrubia naprieč celou lokalitou), ich výsledky potvrdili datovanie lokality najskôr od Strednej ríše až do Neskorej doby. O dlhodobom osídlení lokality, jej celkovom veľkom význame a primárne vojenskom charaktere svedčí viacero opevnení, monumentálna vstupná brána typu migdol, kultová stavba (pravdepodobne chrám), rôzne obytné a hospodárske budovy a pohrebiská. Nálezy variujú od keramiky, reliéfne zdobených blokov, cez figúrky, amulety a šperky z hliny, fajansy, striebra či zlata. Miesto bolo zastávkou alebo cieľom obchodných ciest, čo dokladajú rôzne importované produkty zo Stredomoria a Syropalestíny.

 

Poľsko-slovenský výskum začal v roku 2007, kedy bol uskutočnený povrchový zber a následná analýza keramiky, ako aj prieskum podpovrchových štruktúr pomocou geofyzikálnych metód. Práce boli a sú od začiatku podriaďované dvom cieľom. Prvým je zistiť vývoj a význam lokality v jednotlivých historických obdobiach, predovšetkým v Druhom a Treťom prechodnom období, ku ktorým je stále nedostatok prameňov a každý nový poznatok môže mať celoegyptský význam. Druhým cieľom je dokumentovať a tak zachraňovať odkryté časti lokality, ktorým hrozí bezprostredný zánik.

V roku 2008 sa práce sústredili na dve miesta – do severnej časti, kde tím lokalizoval zvyšky opevnenia a do severozápadnej, kde boli nájdené pozostatky budovy z konca Novej ríše a Tretieho prechodného obdobia.

Obe tieto miesta boli poškodené novodobými zásahmi – na jednej strane tzv. sabbachínmi, miestnymi roľníkmi, ktorí odkopávajú antické vrstvy a zeminu používajú ako hnojivo, na druhej strane infraštruktúrou (napr. cesty, elektrické vedenia a vodovody), ktorá reaguje na populačný a ekonomický rast a jeho potreby. Kvôli rozširovaniu miestnej komunikácie, ktorá už teraz pretína obranné múry pevnosti na severe a juhozápade, ako aj ďalšie staroveké murované štruktúry, bol tím nútený od roku 2009 presunúť pozornosť práve na túto oblasť. Pod nánosmi piesku a moderného odpadu, v oblakoch prachu a za neustálej premávky vozidiel v bezprostrednej blízkosti výskumu sa egyptológom podarilo rozoznať rôzne vrstvy osídlenia od Neskorej doby až po 18. dynastiu.

Značný význam mali objavy v oblasti vstupnej západnej brány. Jej ruiny boli síce už viackrát skúmané, nikdy však neboli dostatočne publikované a jej rôzne fázy, ako aj vzťahy k opevneniam neboli uspokojivo interpretované. Brána je tvorená dvoma vežami so zužujúcim sa priechodom. Jej celkový tvar naznačuje, že sa jedná o typ tzv. migdolu, prvok známy zo sýrskej architektúry, ktorý sa výnimočne vyskytuje aj v Egypte. Popularite sa tešil predovšetkým za vlády Ramesseho III., známeho svojimi početnými vojenskými výpravami do Kanaánu, ktorý ho použil dokonca v areáli svojho zádušného chrámu v Medinet Habu. Západná vstupná brána na Tell el-Retábí, ktorá by mala pochádzať z rovnakého obdobia, sa od neho odlišuje svojimi rozmermi a tiež materiálom, ktorý tvoria nepálené tehly. Brána je teda oveľa horšie zachovaná a úlohou je zistiť jej presné rozmery, tvar, vývoj ako aj vzťah k zvyšnému včasnejšiemu či neskoršiemu opevneniu. Opevnenie, ako zistil už Petrie, v tejto časti pozostávalo predovšetkým z dvoch múrov. Jeden z nich Petrie na základe súboru detských hrobov v amforách, ktoré pripisoval cudziemu ázijskému obyvateľstvu, a závažiu panovníka Chetiho I., datoval už do Prvého prechodného obdobia a druhý do čias Ramesseho III. Na základe objavu ďalších podobných hrobov a pozorného štúdia ich stratigrafie, ako aj jednotlivých fáz výstavby múru, v ktorom sa pokračovalo aj v sezóne 2010, tím poopravil pôvodné Petrieho datovanie. Amfory, v ktorých boli detské kostry pochované, pochádzajú z 19. dynastie (hlavne z obdobia Ramesseho II.) a keďže sa nachádzajú len pod vonkajšou vrstvou múru, jeho jadro vzniklo pravdepodobne už skoršie.

 

Veľké prekvapenie priniesol aj výskum na opačnej strane cesty, kde boli nájdené miestnosti s kamennými blokmi, slúžiacimi na priväzovanie zvierat – stajne z Tretieho prechodného obdobia. Niektoré bloky boli reliéfne zdobené, pričom zachované vyobrazenia znázorňujú napríklad obetujúceho panovníka. Je preto veľmi pravdepodobné, že pochádzali z chrámu, zasväteného bohovi Atumovi, ktorý sa tu kedysi nachádzal. Reliéfy panovníka pred božstvom našiel už Petrie. Chrám z 19. dynastie bol teda pravdepodobne už v Treťom prechodnom období zničený a časti z neho sekundárne použité. Túto interpretáciu dosvedčujú nielen stajne, ale aj hieroglyfy zachované na vápencových blokoch studne, objavenej v roku 2011.

Studňu odkryli egyptskí archeológovia, ktorí od novembra 2010 čiastočne pokračoval v záchrannom výskume poľsko – slovenskej misie. Slovenský a neskôr poľský tím na ich práce v sezóne 2011 nadviazal. Do celkového plánu lokality sa tak podarilo zakomponovať rôzne štruktúry z 18. – 19. dynastie (cca 1550 – 1186 pr. Kr.). K najdôležitejším objavom patrili hroby z Druhého prechodného, alebo tzv. hyksóskeho obdobia. Poloha hrobov takmer pod modernou frekventovanou cestou sťažovala dokumentovanie ich typickej architektúry so stupňovitou klenbou. Hrobovú výbavu niekoľkých dospelých a detí tvorili spravidla charakteristické keramické krčiažky, skarabey, drobné ozdoby a menej často aj kosti z obetovaných domácich zvierat. Jeden hrob, ktorý odkryli poľskí kolegovia, bol použitý dokonca dvakrát.

 

 

Náš slovenský tím tiež pokračoval vo výskume západnej vstupnej brány do pevnosti. Vyčistený bol starší rez severnou vežou migdolu. Po odstránení nánosov sa na jeho západnej strane objavila tehlová platforma – podstava severnej veže a súvisiaceho obranného múru. Pod platformou boli v profile zistené zvyšky dvoch sýpok. Na protiľahlej strane rezu vyšli na svetlo múry budovy z čiernych nepálených tehál. Architektúra dostala pracovný názov „Čierny dom“ a celkovo v nej boli rozpoznané 4 miestnosti. V týchto boli okrem množstva keramiky nájdené zvyšky nerastov – sľudy, galenitu, červeného, žltého a hnedého okru spolu s nástrojmi na ich spracovanie.

 

Misia objavila v dome tiež kus pemzy – stvrdnutého sopečného popola. Ten patrí k významným nálezom, pretože by mohol prispieť k datovaniu erupcií egejských sopiek, z ktorých by mal pochádzať. V dobe bronzovej mala najväčší dopad na východné Stredomorie erupcia vulkánu na ostrove Théra (dnešné Santorini), datovaná do obdobia 1650 – 1550 pred Kristom. Pôvod pemzy z Tell el-Retábí však môže určiť len presná neutrónová aktivačná analýza. K ďalším zaujímavým nálezom z „Čierneho domu“ patrilo alabastrové veko kozmetickej nádoby, kostená kozmetická schránka a hlavne bronzová dýka. Rudy a minerály, spolu s úlomkami štiepanej kamennej industrie a trecích misiek naznačujú, že v budove bola (kozmetická?) dielňa.

 

Východnejšie, v strednej časti Navillovho rezu, sa tiež odkryli viaceré štruktúry. Patrila k nim napr. pec s výmazom. Výskum tiež zistil, že pred stavbou migdolu bola pod ním vyhĺbená jama, následne naplnená žltým pieskom do tvaru kopca alebo valu. Na nej boli potom postavené obe veže migdolu a ďalší výskum ukáže, či aj ďalšie štruktúry. Analýza keramiky dovoľuje datovať nálezy pod migdolom do včasnej 18. dynastie. Zatiaľ nie je jasné, akú úlohu mala preskúmaná oblasť v rámci vtedajšieho osídlenia. Nachádzala sa za obvodom doteraz známych novoríšskych obranných múrov. Buď ležala mimo garnizóny alebo opevnenie z počiatku Novej ríše ležalo viac na západ. Prepálené vrstvy naznačujú, že osídlenie v tejto časti mohlo zaniknúť násilným spôsobom a jeho následné mladšie vrstvy boli odťažené pri príprave terénu na výstavbu migdolu a opevnenia Ramessa III. z 20. dynastie.

Misia začistila tiež tehlovú platformu, pokračujúcu na severo-severo-západ od rezu. Bol na nej postavený obranný múr, priliehajúci od severu k migdolu (t.j. pokračovanie Petrieho múru 2), jeho zvyšky sa však už nezachovali.

Všetky opísané nálezy a poznatky, ktoré sú výsledkom práce slovenského a poľského tímu a našich početných predchodcov, tvoria len malé percento z celkového výpovedného potenciálu lokality. Archeologický výskum v Egypte je z veľkej časti o súboji s časom a momentálne aj s politickou situáciou. Problémy v krajine sú síce nezanedbateľné  a ich riešenie otázkou dlhých rokov, sú však pominuteľné. Čo je však v Egypte konštantné je kultúrne dedičstvo, ktoré je významnou súčasťou toho svetového. A to treba zachrániť!

 

Ilustračné fotky z dokumentovania