Pred mojím odchodom do najbližšej arabskej krajiny sa ma mnohí moji známi pýtali, či to myslím vážne, že tam chcem ísť práve teraz. Mnohí ma varovali, (napriek tomu, že revolúcia bola pred dvoma rokmi), že v Tunisku sú momentálne veľké nepokoje a je tam povstanie. Dokonca sa našli ľudia, ktorí mi povedali, že v Sýrii je vojna, čo je síce smutný fakt, ale Sýria je geograficky vzdialenejšia od Tuniska ako od Slovenska.
Tí ešte menej informovanejší zas tvrdili, že Líbyu ešte stále bombardujú a rakety môžu hocikedy dopadnúť aj na Tunisko alebo môžu trafiť lietadlá…
Samozrejme som sa nad všetkými predodletovými „pozitívnymi“ povzbudeniami len pousmial. Informácia o rozbití skupinky teroristov v mojom cieľovom meste Sousse, ktorí v meste údajne plánovali veľký bombový útok, mi hoci pridala na adrenalíne, ale vyvolala už len kyslý úsmev na tvári. Nevadí, zomrieť môžeme aj keď sedíme doma, pomyslel som si, zbalil kufre a napokon nabral smer Budapešť.
Toto obrovské letisko, na ktorom som bol vtedy prvýkrát, pôsobí na prvý pohľad oproti košickému extrémne chaoticky a preľudnene. Nuž, aj ponuka odletov je o niekoľko desiatok destinácií pestrejšia a odtiaľto sa dostanete skutočne všade. Skupinka ortodoxných Židov čakajúcich na odlet do Tel Avivu, černošky hľadajúce check-in pre Paríž, alebo mladé moslimské páry vracajúce sa do Káhiry. Na odlišnú kultúru som sa tešil už doma, no taký kultúrny mix som na letisku vôbec nečakal. Ešte viac ma ale prekvapili reakcie niektorých ľudí v lietadle, ktorí si mysleli, že na prvý pohľad hneď jasne viditeľné arabské letušky, sa s nimi budú veselo rozprávať po maďarsky. Letušky bez problémov komunikovali po anglicky a snáď nebudem čakať od tuniskej leteckej spoločnosti, aby mi tam personál rozprával po maďarsky len preto, lebo neviem ako sa povie po anglicky minerálka a som lenivý sa naučiť niekoľko jednoduchých fráz po anglicky…
Občas som mal pocit, že ľudia mali strach už len z toho, keď monotónny zvuk lietadla prerušil hlas arabsky hovoriaceho pilota. Xenofóbia? Alebo len staré známe predsudky voči Arabom, ktorých chcú ľudia poznať len ako teroristov, otravných obchodníkov a chlapov, ktorí si radi berú za ženy európske dievčatá?
Príchod na čierny kontinent
Aj môj druhý let do Afriky som prežil. Predodletové varovania, že Arabi môžu uniesť lietadlo alebo nás zasiahne nejaká zablúdená líbyjská raketa, sa napokon nenaplnili a tak som mohol z lietadla vystúpiť už tretíkrát na moslimskú, druhýkrát na africkú zem. Pred dvomi rokmi som pristával na monastirskom letisku, kde najmä príletová hala nevyzerala príliš turisticky prívetivo (komorná atmosféra, vojaci a pred letiskom žobráci). Tento rok som pristál na úplne novom a veľmi peknom, síce ľudoprázdnom letisku pri malom meste Enfidha.
V Tunisku nás na naše prekvapenie vítalo oblačné počasie s pofukujúcim vetrom a nad morom zúrila menšia búrka, na ktorú sme mali pekný výhľad ešte z lietadla. Premenlivejšie počasie s častými búrkami v Tunisku na začiatku septembra už nie je vôbec nezvyčajné, po pár týždňoch však zvyklo byť opäť stabilnejšie. Nástupu do klimatizovaného autobusu, v ktorom mal človek pocit, že sú nad každým sedadlom mrazničky predchádzali klasické vybavovania formalít s miestnymi colníkmi(čkami).
Ak cestujete cestovnou kanceláriou, tak do Tuniska víza nepotrebujete. Aj tu som počul frfľať niekoľkých maďarských spolucestujúcich, ktorým očividne prekážali vážne tváre tuniských colníkov bez náznaku úsmevu. Pritom každému návštevníkovi zaželali po skontrolovaní pasu krásny pobyt v Tunisku. Už s úsmevom.
Pozitívne naladený šofér autobusu, ktorý mal slnečné okuliare aj napriek pribúdajúcej oblačnosti, samozrejme každému ochotne naložil niekoľkokilové kufre do autobusu a my sme mohli konečne opustiť letiskovú zónu, vybrať sa smerom na juh po kvalitnej ceste. Vietor silnel a dvíhal prach s pieskom z veľkých ovocných a olivových záhrad, ktoré sa často nachádzali hneď na okraji frekventovaného cestného úseku z Tunisu do Sousseu. Po čase záhradky zmizli a boli sme uprostred ničoho – z obidvoch strán nás obklopovali len vyprahnuté polia a čoraz väčšie množstvo vyhodených smetí všade po okolí. Nejednalo sa o väčšie kopy odpadkov len na vymedzenom mieste, ale o všade roztrúsené odpadky rôzneho typu, od televízorov cez plienky až po školské tašky. Väčšina ľudí z autobusu, v ktorom bolo čoraz chladnejšie, si tak hneď vytvorila obraz o Tunisku ako o krajine odpadkov, s čím by sa dalo čiastočne aj súhlasiť – ani tuniskí Arabi nie sú známi čistotnosťou. Okrem smetí som si ale všimol ešte pred príchodom do štvťmiliónového mesta zaujímavé praktiky jazdenia v Tunisku. Neviem ako je to v prípade tejto relatívne vyspelej africkej krajiny, ale slovenskí policajti by zrejme bez prižmurknutia pokutovali vodičov áut, okrem ktorých sedia ďalšie tri osoby vpredu(matka + 2 deti, jedno z nich držiace volant) a ďalších minimálne 5-6 vzadu. Vždy som mal ten pocit, že tieto mnohočlenné rodinky predbiehali náš autobus len preto, aby nám mohlo celé auto s úsmevom na tvári zakývať.
Na ceste pribúdali autá, dobre vyzbrojení policajti a sem tam pod palmami oddychovali mladí muži so starčekmi pri vodnej fajke. Po viac ako polhodinke cesty z letiska sme došli.
Vitajte v Sousse!
Obišli sme nádherný prístav El Kantaoui a sme tu, v meste Sousse.
Len niekoľko informácií v krátkosti o meste:
– počet obyvateľov podľa našej delegátky už dosiahol 400 000, ak vrátame aj predmestia
– mesto je dôležitým ekonomickým, prístavným a hlavne turistickým centrom krajiny
– jej historické centrum (Medina) je zapísané v UNESCU.
Už na začiatku mesta nás vítala hustejšia premávka, ktorá je ale na predmestiach v porovnaní s centrom neopísateľne pokojná. Tu sme zatiaľ z okien nevideli ani taxíky, ani kone a ani pouličných predavačov jazmínu. Pribúdali ale čoraz mohutnejšie biele budovy – na pravej strany to boli obytné štvrte a na ľavej, smerom k moru, to boli hlavne hotely.
Cesta k hotelu Riadh palms, v ktorom sme sa ubytovali, rýchlo ubehla. Štvorhviezdičkový obrovský hotel priamo na pláži a súčasne aj v rušnom centre mesta, na polhodinu od historického centra a len na pár minút od nákupných možností – tieto pozitívne kombinácie ma poriadne povzbudili a motivovali prehliadnuť si celé mesto. Nie som človek, ktorému by stačilo poležiačky stráviť celé dni ničnerobením na pláži, pri bazéne alebo v bare. Ležať pri bazéne alebo sedieť v bare viem aj na Slovensku, ale ak chcem aspoň čiastočne spoznať orientálnu , teda arabskú krajinu, o ktoré sa tak veľmi zaujímam, tak sa musím zdvihnúť a nestrácať čas – budem tu len týždeň!
Aj v Tunisku nás majú za Slovincov…
Cez sklenené dvere prichádzame dnu, do obrovskej sály, v ktorej počuť žblnkot vody z fontány, príjemnú hudbu a hluk stoviek ľudí. Obrovská otvorená miestnosť s recepciou, fontánou, gaučmi a barmi bola preplnená oddychujúcimi ľuďmi, ktorých v ten deň skôr ako nesmelé slnko unavil a nasýtil obed. Ešte sme boli len na recepcii, ale ľuďmi z rôznych krajín sa to len tak hemžilo. Prevažovali hlavne Francúzi, nechýbali samozrejme ani všadeprítomní Rusi, Nemci a dosť veľa bolo aj Alžírčanov.
Obľúbencami hotelových animátorov, čašníkov a recepčných boli bohatí Francúzi, čo sa ukázalo ihneď pri vybavovaní kľúčov od hotelových izieb. Všetci Tunisania hovoria plynule po francúzsky a tak recepčným vôbec neprekážalo, že pri nich stojíme už desať minút a oni sa ešte stále bavia a vtipkujú s Francúzmi. Konečne sme sa dostali na rad aj my, obyčajní Slováci a Maďari. S nami už toľko vtipkovať nevedel, po slovensky nevedel nič a po anglicky sme sa nemali o čom baviť. Podal nám kľúče, zamenili sme eurá na dináre a dostali sme doklad na ktorom bol nápis – Patrik Bandur, Slovenia. Ach! Ja som si nemýlil vašu krajinu so žiadnou inou, prečo si všade vo svete myslia, že Slovakia=Slovenia? Sme snáď naozaj tak bezvýznamnou a zabudnutou krajinou?
Kľúče sme nedostali. Dostali sme kartu, pomocou ktorej sa otvárali dvere. Nie je to zlý spôsob, ale ak človek zabudne kartu v izbe, ktorú opustí a zavrie dvere, môže to spôsobiť chvíľkové nepríjemnosti ako je napríklad hodinové čakanie na recepcii na muhandisa(pána) opravára, pretože pánovi recepčnému sú prednejší bohatí francúzski hostia, než zavolanie opravára pre chudobných a k tomu neveriacich Slovákov, podľa neho Slovincov.
Hotel mal desať poschodí, my sme dostali izbu na siedmom, odkiaľ je už vcelku pekný výhľad na mesto, stále sa to však nedá porovnať s výhľadom zo strechy (o tom neskôr). Izby na našej chodbe boli s výhľadom na more, z chodby bol zas výhľad na mesto. Výhľad na more znamenalo kľud a príjemné ticho, ktoré nenarušili ani búrlivé vlny. No práve naopak, len čo človek vyšiel z izby na chodbu a pozrel sa z okien von, mal pred sebou typicky rušné arabské mesto, plné trúbiach áut, domov s plochými strechami a koní, ktoré ma lákalo na prehliadku čím ďalej, tým viac.
Prázdna pláž, alias počasie pod psa v Afrike
Prvý deň som si však chcel hlavne oddýchnuť. Cestoval som celý deň, čo ma predsalen trochu unavilo a chcel som si popoludnie vychutnať na pláži. Úplne zamračená obloha a silný nárazový vietor mi vôbec, ale vôbec neprekážali. Chladno nebolo, ba bolo až priam ideálne , pečúce slnko mi vôbec nechýbalo a more bolo tiež teplé. Čo som vôbec nečakal, tak to bola prázdna súkromná pláž patriaca nášmu hotelu. Napriek nie príliš dovolenkovému počasiu som si myslel, že lehátka budú väčšinou obsadené, no nebolo to tak. Už popoludní okolo 16:00 boli všetky lehátka, ktorých bolo požehnane, prázdne. Aj v mori sa kúpalo len niekoľko mne podobných „bláznov“, ktorí sa pred mrakmi nejdú skryť do baru alebo do hotela. Vybral som sa na krátku prechádzku po pláži a po niekoľkých metroch som sa ocitol na verejnej, mestskej pláži, čo ma potešilo, aspoň som sa na chvíľu ocitol aj medzi miestnymi. Ani tu už nebolo plno, ale predsa som tu videl viac ľudí, než na našej pláži. V mori sa kúpali už len malé deti miestnych ľudí, aj tie sa zdržovali len na brehu. Väčšinou tu oddychovali rodiny s deťmi, s rozloženými stanmi a piknikovými košíkmi. Áno, na pláži sa dá aj stanovať. Našli sa však aj mladíci hrajúci volejbal, či mladé Tunisanky približne v mojom veku, ktoré sa podobne ako ja, len prechádzali po pláži. Bez mobilov a tabletov.
Akurát som sa chcel vracať, keď zrazu prerušil hluk búriaceho sa mora spev z neďalekej mešity, ktorých je v meste dosť. A to bol nefalšovaný znak toho, že som už skutočne tu – v Tunisku. Zvolávanie na modlitby skončilo a ja som sa vracal na hotelovú pláž. Všimol som si tmavnúcu oblohu a obrovské čierne mračná, ktoré sa nad nás ťahali zo severovýchodu. Napriek tomu, že bol deň a búrka bola ešte vcelku ďaleko, už sa ukazovali blesky. To, že v ten deň neobídeme na sucho, som vedel už dopredu, hlavné predpovedné modely počítali s rozsiahlym búrkovým systémom, ktorý mal prísť z Alžírska a mal sa prehnať cez celé stredné Tunisko. Bol to fantastický pocit spokojnosti, stáť na prázdnej pláži a vychutnávať si príchod búrky, ktorej príchod sa ale akosi spomalil a po čase som odišiel na izbu a z balkónu som čakal jej príchod. Vtedy som ešte nevedel, že sa úplne ľahko dá dostať aj na samotnú strechu hotela – stačí ísť výťahom na desiate poschodie a použiť únikový východ.
Búrka prišla, v ten deň to ešte síce nebolo nič hrozné a skôr sa jednalo o takú slabšiu búrku, ktorá bola aj tak do statočne silná na to, aby vytočila nejedného čerstvého hosťa v hoteli Riadh palms. Isteže, človek nechodí do Afriky preto, aby zažil búrku, no bolo to kvalitným a dušu hladiacim spestrením prvého dňa vidieť blesky divoko bijúce do mora, na
V pokračovaní už aj s fotkami hlavne o situácii v samotnom meste a menej o hoteli.ktorom sa ešte aj vtedy nachádzali rybárske člny aj s rybármi. Vôbec som im tú situáciu nezávidel, muselo im ísť o život, vlny boli obrovské a blesky udierali na každý meter štvorcový na mori. K večeru dážď ustal, do mesta sa mi už veľmi nechcelo, ale aj tak sme vyšli na menšiu než polhodinovú prechádzku cez promenádu popri mestskej pláži, ktorá na moje prekvapenie po tej búrke nebola prázdna a ešte stále tu sedelo zopár ľudí. Priamy pohyb znemožňoval veľmi silný a už aj chladný vietor, viac ma však zaujala nádherná blýskavica nad morom. Obloha blikala každú sekundu až do polnoci a namiesto večerného programu animátorov som si vychutnával silu atmosféry. Bol som nesmierne zvedavý, čo nám prinesie druhý deň v Magrebe.
Dodatok: Včera predpoludním, o 9:45 miestneho času, sa na pláži za hotelom Riadh palms odpálil atentátnik, pravdepodobne člen tuniskej teroristickej organizácie Ansar al-Šaría, ktorá v poslednom čase zvyšuje agresivitu a stupňuje útoky, zatiaľ len voči policajtom a bezpečnostným zložkám. Výbuch našťastie nikoho nezranil a okrem atentátnika ani nikoho iného nezabil. Podľa svedkov a hotelových zamestnancov muž oblečený v obleku s veľkým kufrom v ruke sa najskôr snažil dostať do hotela, čo sa mu nepodarilo a následne vybehol na pláž, kde odpálil výbušniny. Motív útoku nie je jasný, no ďalšieho teroristu s výbušninami chytili dnes aj v meste Monastir a polícia v tejto súvislosti zatkla už šesť osôb podozrivých zo spolupráce s útočníkmi. Jedná sa o prvý samovražedný útok v krajine od roku 2002, kedy boli bomby odpálené v synagóge na ostrove Djerba. Turisti nachádzajúci sa v Tunisku informujú prostredníctvom sociálnej siete Twitter o zvýšených policajných hliadkach vo všetkých strediskách.
