Aj dnes v 21.storočí nájdeme na svete miesta, kde žijú ľudia tak ako kedysi dávno ich predkovia. Nemusíme ísť kvôli ním ani na druhú stranu zemegule. Stačí sa odraziť zo sýrskeho mesta Hama do neďalekej dedinky Sarouj, kde natrafíme na tzv. včelie úle. Hlinenými stavbami ako vystrihnutými z neolitu sa tu dodnes ozývajú ľudské hlasy.
Dedinka Sarouj leží východne od Hamy a cesta k nej vedie cez nekonečnú, slnkom vyprahnutú krajinu. Zatiaľ čo včera sme z Latakie prechádzali do Hamy zelenou krajinou posiatou kopcami, dnes nás obopína pustá pláň z ktorej sa len sem tam vynorí neveľký pahorok. Raz za čas sa medzi kamenistou pôdou objaví poľnohospodárske políčko na ktorom pracujú ľudia. Pred nami sa objavujú menšie dedinky a my sledujeme prvé včelie úle. Ich meno je odvodené od tvaru, ktorý na prvý pohľad až nápadne pripomína príbytky včiel. Za počiatkom takýchto domov by sme sa museli pozrieť niekoľko tisíc rokov späť do histórie. Už v dávnom neolite si ľudia v tejto oblasti zhotovovali domy kruhového pôdorysu. V dedinke Sarouj stojí takýchto domov hneď niekoľko vedľa seba. Pomaly sa prechádzame po udupanej zemi a sledujeme ako vyzerajú z blízka. Sú uplácané z nepálenej hliny, jemne omietnuté a špičky majú popraskané od lúčov všadeprítomného slnka. Je úžasné si predstaviť, že takto nejako mohli žiť ľudia nielen v ďalekom praveku, ale aj pár rokov dozadu. Dnes svoje tradičné príbytky mnohí vymenili za modernejšie betónové budovy a v úľoch skladujú svoje náradie alebo chovajú zvieratá. Niektorí však zostali verní tradícii a ich zašpicatené domovy im vyhovujú.
Krajinu piesočnej farby zdobí niekoľko zelených olivovníkov. Milí domáci nás pozývajú dnu na malé posedenie. Opatrne vchádzame a neskrývam radosť, že môžeme vidieť ako vyzerá takýto úľ aj zvnútra. Tieto dômyselné stavby si vo vnútri počas leta uchovávajú príjemný chlad a v zime majú naopak teplo. Sedíme s hlavou rodiny Ibrahimom a čo to nám rozpráva pri malom drevenom okrúhlom stole. Vnútro vyzerá byť pomerne veľké a po stenách majú rozvešané kúsky tradičného oblečenia alebo deky či koberce. Ibrahimova manželka Fatima s tradičnou pokrývkou hlavy kužeľovitého tvaru a farebných šatách nám po chvíľke prináša čaj. Jemný biely dym stúpajúci zo starej kanvice sa rozutekal po miestnosti a kým sa dotkne stropu nenávratne sa stráca. Chuť skvelého čaju sa rozplýva na jazyku. Staršia dcéra prináša na drevený stolík veľkú tácku s niekoľkými miskami. Malú chvíľu váhame, ale kedy nabudúce budeme môcť raňajkovať s milými ľuďmi vo včeľom úle? Kúsok arabskej placky si namáčam do misky s olivovým olejom a následne ho ponorím do aromatického korenia zatar. Chutí to až prekvapivo dobre, keď si predstavím, že jem iba olej s korením. Ochutnávame aj domáci ovčí syr natrhaný na kúsky, ktorý zajedáme vynikajúcimi rajčinami. Chvíľu s nami sedí aj Fatima, ale ako rýchlo prišla, tak aj odišla. Najedli sme sa tradičných raňajok a neviem si ich vynachváliť. Ibrahim nám ukazuje košík plný pohľadníc od ľudí z celého sveta. Spomenuli sme si, že aj my so sebou jednu máme, tak sme mu nechali pozdrav a pridali ju medzi ostatné. Pri odchode sa lúčime a prispievame im bankovkou na chod domácnosti ako býva zvykom. Celý čas strávený v Sarouj som si poriadne užíval. Veľmi sa mi tu páčilo až mi je ľúto, že už musíme ísť ďalej.
