V srdci Chetitskej ríše – Blízky Východ

Chatušaš pôsobil už od pradávna tajomne až mysticky a za jeho menom a hradbami sa ukrývali príbehy Chetitskej ríše. O tej počul už snáď každý, no jej hlavné mesto by málokto trafil na mape dnešného Turecka. Aj preto je zahalené rúškom tajomstva a dnes sú jeho opustené ruiny roztrúsené na zvlnených pahorkoch centrálnej Anatólie.

Chetitský sen
Z Ankary do neznámeho mestečka Sungurlu trvá cesta autobusom tri hodiny, ale ani ono ešte nie je tým vysneným cieľom. Je len východzím bodom odkiaľ sa tulák s batohom dostane do malej dedinky Bogazkale, ktorá je bránou do starovekého kráľovstva Chetitov. V tieni obrovského gaštanového stromu nasadneme do mikrobusu a urazíme posledných tridsať kilometrov. Krajina strednej Anatólie je neuveriteľne nádherná. Ešte ani jednou nohou nie som v Chatušaš, no už viem že sa mi tu bude páčiť. Anatólia pripomína rozbúrené more zastavené v čase. Jeho vlny sa za tisícročia premenili na menšie i väčšie pahorky zaliate zlatistou či zelenou farbou. Políčka plné obilných klasov tancujúcich vo vetre vystriedajú ovocné stromy, pasienky a dokonca aj pás ihličnatých lesov. Akoby sa na tomto malom kúsku snažili mať mozaiku celého sveta. 52 hodín cesty a 6 prestupov. Toľko mi trvalo prísť do srdca Chetitskej ríše odkedy som za sebou zatvoril doma dvere. Kamenné múry Chatušašu sú na dosah. Ležia tu bez pohnutia už veľmi dlho zasadené v tejto príjemnej krajine. Neďaleko sa vlní najdlhšia turecká rieka Kizilirmak. Chetiti ju poznali ako Marašantija, no do histórie vstúpil jej grécky názov Halys. V pamäti sa hneď vynára slávna veštba delfskej Pýtie, ktorá povedala kráľovi Kroisósovi, že ak ju prekročí zničí veľkú ríšu. Nepovedala mu však, že to bude tá jeho.

Staré, rozpadnuté domy v dedinke Bogazkale

Dedina na hranici mocnej ríše
Bogazkale je malá dedinka, kde sa nadobro zastavil čas. Keby za rohom neležali ruiny chetitského hlavného mesta, len ťažko by sa jej prachom prešla noha turistu. Ulice sú prázdne, pretože horúce slnko vyhnalo všetkých do svojich domov. Dokonca sú prázdne aj čajovne a pekárenská pec zíva prázdnotou. Len jeden blázon kráča rozpálenými ulicami, aby si splnil ďalší z tisícky svojich snov. Niektoré staré domy, ktoré si pamätajú ešte silnú Osmanskú ríšu sa pozvoľna rozpadávajú, ale ich schátralosť im dodáva priam vznešený nádych. Brána do mesta dostala vďaka rekonštrukcii reálnu podobu. Kedysi obiehalo celé mesto dlhočizné kamenné opevnenie, no dnes ostalo len na niektorých miestach. Pri pohľade na ne sa musel zľaknúť nejeden nepriateľ. Za bránou sa toho odohralo príliš veľa. Kráľ Chatušiliš I. sa v 16.storočí pr.Kr. rozhodol, že práve tu medzi niekoľkými pahorkami bude tĺcť srdce mocnej ríše. Dovtedy sa tak dialo v meste Neša, dnešnom Káneši. Ako sa na tróne striedali králi, mesto menilo svoju tvár. Pribúdali chrámy, domy, rozširovali sa cesty, rástli múry aj paláce. Odhaduje sa, že v čase pred zničením žilo za hradbami mesta okolo 50 000 ľudí. Ak si vezmeme a akej dobe sa pohybujeme, je to úctyhodné číslo. Chatušaš spoločne s Chetitskou ríšou sa dočkalo svojho konca okolo roku 1200 pr.Kr. Vtedajší svet sa otriasol pod mnohými zmenami a v tom čase krehká ríša Chetitov sa rozpadla a ostali po nej len kamenné monumenty.

Za dedinkou Bogazkale sa rozprestiera hlavné mesto chetitskej ríše

Zrekonštruovaná mestská brána

Darček egyptského faraóna
Za bránou sa odkrýva nádherné prostredie, ktoré tu za tie roky vyčarovala príroda. V diaľke sa dvíhajú skalnaté bralá a cesta sa kľukatí, stúpa až sa napokon stráca za kopcom. Chatušaš sa delí na spodné mesto s Veľkým chrámom a pevnosťou a na mesto vrchné, kde bola väčšina chrámov a brán do mesta. Büyük Mabet, alebo Veľký chrám pripomína na prvý pohľad len väčšiu hŕbu kamenia. Postavili ho takmer pred 3500 rokmi a hoci vyzerá akoby si z neho spravili ľudia kameňolom, je stále najzachovalejším chetitským chrámom na svete. Prechádzam jeho ruiny a procesnou cestou, ktorá viedla priamo do jeho útrob sa ocitnem aj ja medzi nízkymi kamennými múrikmi. Kedysi držali niekoľko metrov vysoké steny, no teraz mi nesiahajú ani po kolená. V jednej z miestností leží na zemi tyrkysovo zelená nefritová kocka. Tento unikát, je darčekom slávneho egyptského faraóna Ramzesa II. V bitke medzi Chetitmi na čele s kráľom Chatušilišom III. a Egypťanmi pri sýrskom Kádeši sa nevedela šťastena prikloniť ani na jednu stranu, preto sa panovníci rozhodli podpísať mierovú dohodu. V dnešnej dobe by na tom nebolo nič zvláštne, lenže k dohode prišlo v roku 1274 pr.Kr., čím sa jednalo o vôbec prvú mierovú zmluvu v histórii ľudstva. To, že si to faraón vedel oceniť dokázal týmto nesmierne vzácnym darom. Viaceré z chrámových miestností patrili skladovacím priestorom a boli to práve oni, kto vydal dôležité svedectvá o Chetitoch. Archeológovia tu našli stovky, ba až tisíce tabuliek s klinovým písmom. Veľký chrám slúžil bohovi búrky Tešubovi a bohyni slnka Hepatu. Ich podobizne zmizli a ostali po nich len kamenné bloky na ktorých niekedy stáli a hľadeli na Chatušaš.

Nefritová kocka je darom egyptského faraóna

Veľký chrám sa premenil len na kamenné základy

Pohľad na Bogazkale z Chatušaš

Pozostatok jednej z kamenných brán

Levy, sfingy, kráľ
V Chatušaš platí, že stačí aby sa človek držal cesty a tá ho dovedie k najzaujímavejším miestam. Niekedy však treba spraviť výnimku a lúka vydláždená pichľavými bodliakmi sa odmení starobylou zaujímavosťou. Objavil som polorozpadnutú bránu, ale je svojim spôsobom nádherná. Možno aj preto, že bolo k nej treba prebrodiť toľko bodliakov, možno preto že tu naokolo niet živej duše a sediac v tieni kamennej histórie sa dá naplno vnímať význam tohto miesta. Na konci vysokého kopca stojí Levia brána. Majú ju aj grécke Mykény, tak prečo by Chatušaš nemohla mať vlastnú? Vďaka svojej povesti sa stala akýmsi symbolom celého mesta. Strážili ju dve nemé postavy levov, ale do dnešných dní prežil len jeden z dvojice. Ľudia verili v mýtickú silu levov a preto si ich postavili pri bránu, aby sa dnu za hradby nedostalo zlo. Tu vonku za hradbami sa otvára pohľad do údolia naplneného zlatými políčkami na ktoré vrhajú tieň okolité kopce snažiace sa ich uchopiť do náručia. V južnej časti mesta človeka o svojej sile presvedčí „nedobytný“ kamenný múr vlniaci sa ako had okolo celého Chatušašu. Pri pohľade na západ sa Bogazkale premenilo len na väčšiu machuľu v ktorej sa dajú rozoznať domy a nad nimi dva štíhle minarety. Druhá zo šiestich mestských brán Yer Kapi, známa aj ako Brána sfíng, stojí ešte vyššie ako Levia. Človek tu nabehá do kopca niekoľko kilometrov, kým všetko postupne obíde. Kým Levia brána je len obyčajným prechodom do mesta a z mesta, brána Yer Kapi pripomína tunel. Vchod do tmavého priestoru končí asi 70 metrov za hradbami. V jej tesnej blízkosti odpočívali štyri sochy sfíng, ale s objavom mesta sa rozutekali do istanbulského a berlínskeho múzea. Pomaly kráčam chodbou obklopený tonami kameňa. Zem je nasiaknutá vodou a vnútrom sa preháňa chladný vietor. Neviem sa nabažiť tej atmosféry. Akoby som práve teraz objavil tajnú chodbu vedúcu do strateného sveta Chetitského kráľovstva. Vďaka nej sa mohli chetitskí vojaci vo veľmi rýchlom čase dostať z mesta aj do mesta. Cesta k tretej Kráľovskej bráne konečne klesá. Pod cestou stálo kedysi nepredstaviteľných 28 chrámov. Prežili len štyri z nich, ale aj tie sa premenili na ruiny zarastajúce bodliakmi a vysokou trávou. Ľavú časť brány zdobí reliéf, podľa ktorej dostala svoje meno. Pôsobí vznešene a hoci sa ukázalo, že nejde o postavu kráľa, ale „len“ zobrazuje Boha bojovníka chrániaceho mesta, nik jej nepovie inak ako kráľovská.

Levia brána sa stala symbolom chetitského hlavného mesta

V údolí leží niekoľko menších chrámov vedľa seba

Tajnou chodbou sa dalo ľahko a rýchlo dostať za hradby

Kráľovská brána

Ruiny kedysi slávneho mesta

Kamene posiate hieroglyfmi
Niekde na neviditeľnej hranici medzi spodným a vrchným mestom leží obrovská skala s vytesaným nápisom. Nişantaş patrí k najmladším pamiatkam celého mesta a bol to posledný kráľ Chetitov, Šuppilulium II, ktorý sa rozhodol po sebe zanechať tento nesmrteľný odkaz. Asi len čas je jediný, kto dokáže nápis poraziť a preto sa niektoré znaky chetitského písma roztopili a stratili sa do kameňa. Okolité skaly skrývajú omnoho viac prekvapení. V kopci sa skrýva komora, ktorej steny sú ozdobené hieroglyfmi. Všetky tri steny sú nimi zaplnené a pri pohľade na tú krásu sa dokonca uvažovalo, že by mohlo ísť o kráľovskú hrobku. Pri južnej bráne stúpajú strmé schody prudko nahor. Som na mieste Veľkej pevnosti Büyük Kale. Hore sa na rovine rozprestierajú porozhadzované kamene, no aspoň výhľad z nej stojí za to. Uverí niekto pri pohľade na toľkú spúšť, že tu žili chetitskí králi vo svojom paláci s ohromným archívom? Ten objavili už pred sto rokmi a práve v ňom sa skrýval poklad v podobe mierovej zmluvy z Kádeša. Pár metrov za pevnosťou sa snaží prebiť krajinou malá riečka Büyükkaya Deresi, ale tečie tak ticho až splýva s prírodou. Niekoľko kilometrov severne od hlavného mesta leží skalná svätyňa Yazilikaya so slávnym reliéfom dvanástich chetitských bohov. Jej poloha z nej robí mimoriadne obľúbené miesto, kam prichádzali ľudia za svojimi božstvami. Na krajinu pomaly, ale isto padá súmrak. Najväčšie teplo ustalo a Bogazkale začína konečne ožívať. Dedkovia v typických čiapočkách posedávajú vonku na ulici na rohu čajovne na drevených, prútených stoličkách. Na stole či v ruke zvierajú tulipánovité poháriky čierneho čaju a pravidelné údery hracej kocky naznačujú, že obľúbená hra tavla je v plnom prúde. Sedím nad grilovaným baklažánom, pohárikmi jablkového čaju a sledujem ako sa slnko stráca za kopcami, ktoré strážia a navždy budú strážiť Chatušaš. Hlas muezzína je tak živý, až by som sa bol stavil, že nejde o reproduktor ale o človeka.

Steny zdobia chetitské hieroglyfy